Vyhľadávanie
Je to Afrika, o ktorej píše mladá Afričanka. Vojnu, ktorá viedla k založeniu organizácie Lekári bez hraníc, priamo nezažila, pozná ju z rozprávania rodičov, príbuzných, priateľov.
Chimamanda Ngozi Adichie: Polovica žltého slnka
Preklad: Kristína Karabová
Žilina: Absynt, 2021
To, čo prežili, na fiktívnom príbehu rozpráva tak, aby jej rozumeli Američania a Európania. Aj tí, ktorí v Afrike nikdy neboli a o Biafre doteraz nepočuli. Veď túžba po láske, šťastí, naplnení základných životných potrieb (nielen materiálnych) a po pocite bezpečia (bez nutnosti kopať bunkre pre prípad leteckého útoku) sú prirodzené všade na svete.
Afrika kontrastov
Afrika nie je len chudoba, hlad, korupcia a vojna. Aj keď to všetko v knihe Chimamandy Ngozi Adichie Polovica žltého slnka je.
Autorka, ktorá vyrástla v nigérijskom univerzitnom meste Nsukka a ako 19-ročná odišla študovať do USA, začína svoj príbeh z pohľadu bystrého chlapca z dediny, nastupujúceho do služby k vzdelaným súkmeňovcom strednej vrstvy v meste. Tí neboli chudobní, pred vojnou neriešili, či si môžu dovoliť mäso častejšie ako pri slávnostných príležitostiach. Čítali knihy, učili na univerzite, viedli diskusie s priateľmi o budúcnosti krajiny, odmietali povery a k ľuďom sa správali ako k ľuďom. Mali ideály.
V tejto časti knihy sa zdá, že Afrika kontrastov má s nami viac spoločného, ako by sme čakali. Pamätníci obdobia po páde komunistického režimu môžu mať taký dojem napríklad pri čítaní opisu až vulgárneho prepychu či nevkusu domácich novozbohatlíkov, ktorí nahradili koloniálnych pánov. O korupcii, klientelizme a netransparentnom získavaní štátnych zákaziek ani nehovoriac.
Nechýbajú povery, mágia, čarodejníctvo. V podaní Adichie sa však človek pozastaví nad tým, aký je vlastne rozdiel medzi poverou a hoaxom. Prečo sa tak šíria? A prečo sú vzdelané alebo bezdetné ženy podozrivé priam z bosoráctva?
Téma postavenia žien a ich práv je Adichie blízka, vo vydavateľstve Absynt okrem jej neskoršieho románu Amerikánka (2018) vyšli aj dva feministické manifesty (Drahá Ijeawele, 2020 a Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, 2017). Za Polovicu žltého slnka získala v roku 2007 ako 30-ročná prestížnu cenu Women´s Prize, ktorá sa udeľuje ženskej autorke za najlepší anglicky napísaný román.
Vojna je veľmi škaredá
Hlavným motívom románu je vojna medzi Nigériou a odštiepeneckou Biafrou v rokoch 1967 až 1970. Ako autorka v doslove píše, jej otec končil mnohé príbehy slovami – vojna je veľmi škaredá.
Na opis vojnových hrôz a ich dôsledkov sa slová vždy hľadajú ťažko. Polovica žltého slnka však nie je román napísaný vojnovým veteránom, ktorý je pre autora čiastočne terapiou na prekonanie post-traumatického syndrómu a pre čitateľa desivým svedectvom, z ktorého mu takmer pri každej stránke zviera žalúdok a nedá mu pokojne zaspať.
Adichie svoj román postavila na príbehu bežných ľudí – vzdelanej Olanny, jej muža – profesora matematiky Odenigba, ich pomocníka v domácnosti Ugweho, Olanninej dvojičky – sarkastickej Kainene a jej partnera Richarda Churchilla, Brita, ktorému sú rasové predsudky cudzie a zhoda jeho priezviska so slávnym premiérom je čisto náhodná.
Nie sú to dokonalé bytosti, majú svoje chyby, usilujú sa o lásku a čelia pocitom zrady. Chtiac-nechtiac sa však stávajú utečencami vo vlastnej krajine. Neboli na to pripravení, aj keď niektorí absolvovali seminár s názvom Pre prípad vojny, kde im poradili, aby si diplomy zabalili do nepremokavých obalov a v prípade evakuácie ich brali medzi prvými.
Nijaká organizovaná evakuácia. Utekajú z domu, kde sa na sporáku ešte varí polievka a Olanna sa neskôr chvíľu strachuje, či ten sporák vypli. Zvyšky „normálnosti“ niekdajších čias sa však strácajú a blednú tak rýchlo ako tých pár šiat, ktoré si stihli vziať.
Biafru zlomil hlad
Biafra sa stala symbolom jednej z najhorších humanitárnych kríz po 2. svetovej vojne. Spája sa s obrazmi na kosť a kožu vychudnutých detí s nafúknutými bruškami. Adichie konštatuje: „Biafru zlomil hlad, priniesol jej slávu a pomohol jej udržať sa tri roky. (...) pre hlad v Biafre rodičia po celom svete hovorili svojim deťom, aby nenechávali na tanieri jedlo. (...) Hlad preslávil mnohých fotografov.“ (s. 288)
Z pohľadu civilistov, utečencov, pre ktorých hlad nie je len slovo či záber v novinách, pridáva obrazy zúfalého čakania na potravinovú pomoc či zápasu o získanie sušeného žĺtka. Aj to, že „hlad ničí detskú pamäť“.
Adichie sa nepúšťa do hlbokých analýz konfliktu. Rozprávaním o pogromoch však upozorňuje na výbuchy koncentrovanej nenávisti, systematické besné vraždenie. A dôsledky vojny. Ale nepriamo pripomína aj to, že niečo také sa v moderných dejinách neudialo po prvý a ani posledný raz. Aj preto jej opakujúce sa slová „Keď sme umierali, svet mlčal“ zostávajú v pamäti. Možno aj hlbšie ako názov Polovica žltého slnka.
