Vyhľadávanie
Ocenenie za prvú myšlienku získala aj Romana Kujovičová ktorá je študentkou Strednej odbornej školy poľnohospodárstva a služieb na vidieku v Trnave.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok.
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.
Tretia prémia za prvú myšlienku:
„Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame.“ (Ján Johanides: Holomráz)
Sme ľudia. A ako ľudia myslíme inak ako ostatné bytosti tejto planéty. Vraví sa, že práve to je našou prednosťou. Ale niekedy premýšľame až priveľmi. Utápame sa vo vlastných myšlienkach, analyzujeme nezmeniteľné, ľutujeme niečo, čo sme spravili roky dozadu, prehrávame si rozhovory ostatnými zabudnuté. Stávame sa väzňami vlastných myslí. Naša generácia označuje toto prílišné premýšľanie ako ,,overthinking“. Osobne si myslím, že každý z nás niekedy podľahol tomuto nemilému trendu. Príčiny môžu byť rôzne. Či už sú to úzkosti, strach racionálny i iracionálny, výčitky, zložité životné obdobie alebo samotný charakter človeka. Mnohí sa cez ,,overthinking“ snažíme nájsť odpovede na naše terajšie otázky. Vie nám táto činnosť vôbec pomôcť? Neumyslíme sa k smrti?
Pravdou je, že hĺbavé pitvanie sa v myšlienkach môže byť nebezpečné a škodlivé. Môže viesť k samote, izolácii, depresiám, k už spomínaným úzkostiam alebo k ďalším psychickým nepríjemnostiam. Často sa zamieňa so sebareflexiou, avšak tá je v živote potrebná a v určitých mierach zdravá. Práve ona nám pomáha zlepšovať sa. Objavovať svoje silné aj slabé stránky. Pri sebareflexii pozorujeme samých seba, stojíme akoby odhalený pred vlastnými myšlienkami. Učíme sa s nimi pracovať, usmerňovať ich a hľadať v nich dobro. Zmierime sa so svojou minulosťou, na rozdiel od vyššie uvedeného ,,overthinking-u“. Predsa len, v minulosti sme riešili iné problémy ako riešime teraz a nemali sme toľko skúseností ako máme teraz.
Pri písaní týchto slov sa opieram o psychosociálnu teóriu Erika Eriksona. Erik bol americký psychológ, ktorý rozdelil vývin človeka a jeho osobnosti na osem štádií. Každé štádium je čosi ako level. S jedným štádiom sa viaže jedna otázka, ktorú treba vyriešiť a prekonať. Otázky pozostávajú z dvoch protichodných hodnôt. Pri postupe týmito levelmi sme schopní si osvojiť skúsenosti dobré, ale aj zlé. Tie nás budú naďalej nasledovať v našich životoch. Nezvládnutia dokonca môžu spôsobiť vážne problémy. Vývin sa prirodzene začína prvým štádiom. To trvá do konca prvého roku života, môžeme povedať, že je to dojčenské obdobie. Tu je základnou krízou dôvera alebo nedôvera. V štádiu číslo dva sa jedinec od druhého do tretieho roku života musí vysporiadať s otázkou samostatnosti alebo hanby a pochybností.
Keďže viem, že týmito levelmi sme si všetci prešli, prenesiem nás rovno k levelu číslo päť. Tam sa práve nachádzam ja. Obdobie adolescencie. Dvanásty až osemnásty rok života. Dospievam. Podľa Eriksona je dôležité, aby som rozpoznala v tomto veku rozpor medzi mojou vlastnou identitou a konfúziou rolí. A môžem prehlásiť, je to zložité. V hlave sa mi rojí množstvo otázok. Len zriedkavo sa kde-tu objaví odpoveď. Kto som? Kým chcem byť? Som to skutočne ja alebo len maska udelená dnešnou spoločnosťou? Zapadám do kolektívu? Chcem vôbec zapadať? Mala by som zapadať? Mám nájsť iný kolektív? Kam mám ísť? Pokojne by som tu mohla sedieť celý večer a vyčerpať svoj slovný limit len s otázkami ako sú tieto. Možno by som sa tým vrátila k ,,overthinking-u“. Niekedy, keď sa začínam strácať vo svojich otázkach, snažím sa vrátiť k nejakému pevnému bodu. K veciam, ktoré o sebe už viem. Bývajú to maličkosti, ale stále mi slúžia ako kompas. Veľmi rada sa znova a znova vraciam k pesničke s názvom Persona. Vysvetľujem si ju tak trochu po svojom, a však zároveň súcitím s autorom. Autor, RM, sa rovnako ako ja zamýšľa nad tým, kým je. Jeden z jeho veršov hovorí, že ak by bolo také ľahké zodpovedať túto otázku, nebolo by na Zemi také množstvo krásnych tvorov. Súhlasím s ním. Možno, že nájsť odpoveď na tieto otázky nemá byť ľahké. Potom by možno tento level bol príliš jednoduchý.
Niekedy mám strach, že nenájdem odpovede na svoje otázky. Že som otrokom rutiny. Vstať, ísť do školy, prísť domov, spať. Vstať, ísť do školy, prísť domov, spať. Usmievavou pripomienkou a účinnou zbraňou bývajú staré fotografie z galérie môjho mobilu. Vidím fotky z minulého roku. Pamätám si, že vtedy som sa trápila s inými problémami ako sa trápim teraz. Tie staré sa vyriešili spôsobmi, v ktoré som asi nedúfala. A to ma teší. Pretože teraz už viem, že problémy sa vždy vyriešia. Viem, že sa vyriešia aj tie problémy, ktoré mám teraz. Potom prídu nové, ale... no už to poznáte. Myslím, že to je tá výzva, ktorú v živote potrebujeme. Lebo ak by všetko bolo stále ľahké a boli by sme stále veselí, stála by naša radosť za niečo? Život je ako rieka, tečie svojím spôsobom. Myslím, že preto je lepšie sa niekedy len nechať unášať a užívať si plavbu.
Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová:
Naozaj príliš premýšľame, alebo si to len namýšľame?
Úspešní ľudia vraj dokážu využiť silu svojich myšlienok k tomu, aby dosiahli svoj cieľ. Naučili sa totiž prestať nadmerne premýšľať a začať konať. Samozrejme, je to jednoduchšie povedať či napísať ako urobiť.
Oceňujem, že Romana Kujovičová ako jedna z mála pracovala aj s inými zdrojmi ako len s citátom Jána Johanidesa. Konkrétne sa vo svojej eseji opiera o psychosociálnu teóriu psychoanalytika a psychológa Erika Eriksona. Na začiatku eseje sa pýta, či sa „neumyslíme k smrti“ a na to nadväzuje s Eriksonovými ôsmimi štádiami psychosociálneho vývoja človeka a jeho osobnosti.
Zamýšľa sa nad vývojom človeka počas celého jeho života, od narodenia po súčasné ja. A tieto štádiá samozrejme i aplikuje sama na sebe. Pozoruje sa, vníma o čom sú a má dostatok sebareflexie, aby zhodnotila, že „rozpor medzi jej vlastnou identitou a konfúziou rolí“ je v jej prípade zložitý. Priznáva sa, že vo vlastnom dospievajúcom štádiu má priveľa otázok a len zriedka sa jej vynárajú odpovede: „Niekedy, keď sa začínam strácať vo svojich otázkach, snažím sa vrátiť k nejakému pevnému bodu. K veciam, ktoré o sebe už viem.“
Esej Romany Kujovičovej je veľmi čistá, konzistentná a priamočiara. Napriek tomu, že sa na jej konci nachádza zopár klišé fráz, je citeľné, že je hĺbavá a dokáže svoje myšlienky preniesť na papier bez toho, aby sa v nich jazykovo zamotávala.
Na záver ešte z eseje vyťahujem jedno dospelé autorkine priznanie: „Niekedy mám strach, že nenájdem odpovede na svoje otázky. Že som otrokom rutiny.“ Nuž, tento strach máme všetci.
