Kim Edwardsová : Strom v srdci

Kim Edwardsová  po absolvovaní štúdia  anglickej literatúry a jazyka odišla so svojím manželom do Ázie. Už počas pobytu v Ázii začala písať krátke poviedky a v roku 1990 jej príbeh Sky Juice získal cenu Nelsona Algrena, ktorú každoročne udeľuje denník Chicago Tribune. Táto cena prispela k tomu, že jej poviedky a eseje sa začali objavovať v mnohých periodikách po celej Amerike a následne začala za svoje literárne umenie získavať mnohé ocenenia. Za poviedky Tajomstvo ohnivého kráľa bola nominovaná na Hemingwayovu cenu. Román Strom v srdci bol nominovaný na cenu Barnes and Noble Discovery Award. Kim Edwardsová v súčasnosti pôsobí na univerzite v Kentacky.

Strom v srdci je príbehom rozdelených dvojčiat s nerovnakým osudom a s nerovnakým štartom do života, ktoré vyrastajú v dvoch rozdielnych rodinách, a predsa sú spojené istým nepolapiteľným fluidom.

Tajomstvo, s ktorým doktor Henry žije, zanecháva stopy na jeho vzťahu k manželke a k synovi, vytvára bariéru, cez ktorú sa nevie dostať.

Strom v srdci je emotívny román, plný dejových zvratov, ktorý rozpráva o životnom šťastí a utrpení. V Spojených štátoch amerických vyvolal čitateľský ošiaľ hneď po svojom vyjdení a odmenou mu bola pozícia číslo jedna v rebríčku bestsellerov New York Times. Slovenský preklad románu práve vychádza vo Vydavateľstve Tatran.

Kim Edwardsová : Strom v srdci

Kim Edwardsová  po absolvovaní štúdia  anglickej literatúry a jazyka odišla so svojím manželom do Ázie. Už počas pobytu v Ázii začala písať krátke poviedky a v roku 1990 jej príbeh Sky Juice získal cenu Nelsona Algrena, ktorú každoročne udeľuje denník Chicago Tribune. Táto cena prispela k tomu, že jej poviedky a eseje sa začali objavovať v mnohých periodikách po celej Amerike a následne začala za svoje literárne umenie získavať mnohé ocenenia. Za poviedky Tajomstvo ohnivého kráľa bola nominovaná na Hemingwayovu cenu. Román Strom v srdci bol nominovaný na cenu Barnes and Noble Discovery Award. Kim Edwardsová v súčasnosti pôsobí na univerzite v Kentacky.

Strom v srdci je príbehom rozdelených dvojčiat s nerovnakým osudom a s nerovnakým štartom do života, ktoré vyrastajú v dvoch rozdielnych rodinách, a predsa sú spojené istým nepolapiteľným fluidom.

Tajomstvo, s ktorým doktor Henry žije, zanecháva stopy na jeho vzťahu k manželke a k synovi, vytvára bariéru, cez ktorú sa nevie dostať.

Strom v srdci je emotívny román, plný dejových zvratov, ktorý rozpráva o životnom šťastí a utrpení. V Spojených štátoch amerických vyvolal čitateľský ošiaľ hneď po svojom vyjdení a odmenou mu bola pozícia číslo jedna v rebríčku bestsellerov New York Times. Slovenský preklad románu práve vychádza vo Vydavateľstve Tatran.

Marec 1964

Rozsnežilo sa niekoľko hodín pred začiatkom jej pôrodných bolestí. Najprv to bolo len zopár vločiek prilietajúcich z fádne sivej podvečernej oblohy, a potom sa spustila divá fujavica, vetrom hnaná bieloba svišťala okolo stĺpov ich širokej prednej verandy. Stál vedľa nej pri okne, sledoval ostré nárazy víchrice, zvírený a klesajúci sneh. Všade na okolí sa zažínali svetlá a nahé konáre stromov obeleli.

Po večeri zakúril, vyšiel von do nevľúdneho počasia po drevo, ktoré na jeseň navŕšil pri garážových dverách. Na tvári cítil ostrý a studený vzduch. Zobral polená, striasol z nich jemné biele čiapočky a odniesol ich dovnútra. Triesky sa v železnom kozube hneď rozhoreli. Chvíľu sedel pred ním so skríženými nohami, prikladal a pozoroval vyskakujúce plamene, hypnotizujúce, s modrými okrajmi. Vonku ticho, husto a jasne snežilo vo svetle pouličných lámp. Keď vstal a pristúpil k oknu, z ich auta stojaceho na rohu ulice bol jemný biely kopec. Aj odtlačky jeho nôh tam vonku sa zaplnili a zmizli.

Striasol si z rúk popol a usadil sa na pohovku vedľa manželky. Nohy mala podoprené vankúšmi, opuchnuté členky skrížené a o brucho opretý výtlačok Dr. Spocka. Pohrúžená do čítania si pri každom obrátení stránky neprítomne oblizla ukazovák.  Ruky mala štíhle, prsty krátke a pevné, sústredila sa na text a zľahka si hrýzla spodnú peru. Pozoroval ju a cítil nával lásky a úžasu z toho, že je jeho manželkou a čoskoro, o tri týždne, sa má narodiť ich prvé dieťa. Boli manželmi ešte len rok.

Zakryl jej nohy dekou a ona naňho s úsmevom pozrela.

„Vieš, som zvedavá, aké to je,“ povedala. „Myslím predtým, ako sa narodíme. Škoda, že sa na to nepamätáme.“ Rozopla si župan a vyhrnula pulóver, čo mala pod ním, odhaliac brucho okrúhle a tvrdé ako melón. Prešla dlaňou po jeho hladkom povrchu, svetlo kozuba sa pohrávalo s jej pokožkou a vlasy nadobudli odtieň červenkastého zlata. „Myslíš, že je to ako byť vnútri veľkého lampáša? V knihe píšu, že mi svetlo prestupuje cez pokožku a bábätko už vidí.“

„Neviem,“ odvetil.

Zasmiala sa. „Prečo nie? Si doktor.“

Bola od neho o jedenásť rokov mladšia. Po prvý raz ju uvidel pred pätnástimi mesiacmi, v sivý novembrový deň, keď si kupoval kravaty a ona sa viezla na pohyblivých schodoch v obchodnom dome. Mal tridsaťtri rokov a do Lexingtonu v štáte Kentucky prišiel len nedávno. Vynorila sa z davu ako vidina, blond vlasy začesané dozadu do elegantného uzla, na krku i v ušiach sa jej ligotali perly. Na sebe mala tmavozelený vlnený kabát, jej pokožka bola čistá a bledá. Nastúpil na pohyblivé schody a pretlačil sa cez dav dopredu, aby ju nestratil z dohľadu. Vyšla na štvrté poschodie, kde bolo oddelenie so spodnou bielizňou. Pokúšal sa ju sledovať v uličkách plných jemne sa lesknúcich podprseniek a nohavičiek. A vtedy ho s úsmevom zastavila predavačka v tmavomodrom kostýme s bielym golierom a spýtala sa, či mu môže poradiť. Župan, povedal, uprene prezerajúc uličku, kým znova nezahliadol jej vlasy, tmavozelený chrbát a sklonenú hlavu odhaľujúcu ladné biele hrdlo. Župan pre moju sestru, ktorá býva v New Orleanse. Samozrejme, nemal sestru ani inú žijúcu rodinu, ku ktorej by sa hlásil.

O jedenástej vstala a išla si ľahnúť. On zostal dolu a čítal najnovšie číslo časopisu o kostnej a kĺbovej chirurgii. Mal povesť veľmi dobrého lekára, talentovaného diagnostika a zručného chirurga. Absolvoval s najlepším prospechom v ročníku. Bol však ešte mladý a  – hoci to starostlivo skrýval – neistý. V každej voľnej chvíli študoval a dosiahnuté úspechy mu postupne upevňovali sebadôveru. Sám seba vnímal ako odchýlku. Narodil sa s láskou k poznaniu v rodine zápasiacej zo dňa na deň o prežitie, ktorá vzdelanie vnímala ako zbytočný luxus, míňanie prostriedkov na neistý cieľ.

Zobudil sa, keď stála pri posteli a triasla ho za plece. Jej župan a vlasy boli v zvláštnom snežnom svetle napĺňajúcom izbu takmer biele.

Pomohol jej obliecť si tmavozelený vlnený kabát, ktorý mala na bruchu rozopnutý. Našiel aj kožené rukavice, čo mala na sebe, keď ju po prvý raz uvidel. Pripadalo mu dôležité, aby boli tieto detaily v poriadku. Chvíľu stáli spolu na verande, ohúrení jemným bielym svetom.

„Počkaj tu,“ povedal, zišiel dolu schodmi a vyšliapal v závejoch cestičku. Dvere starého auta boli zamrznuté a trvalo mu niekoľko minút, kým ich otvoril. Keď sa mu to napokon podarilo, zdvihol sa trblietavý biely obláčik a on sa načiahol na dlážku pri zadných sedadlách po škrabku na ľad a kefu. Keď sa vynoril z auta, jeho manželka sa opierala o stĺp verandy, čelo si zabárala do dlaní. V tej chvíli pochopil, že jej bolesti sú skutočne silné a bábätko naozaj príde na svet ešte v tú noc.

„Nespomínal si, že to bude tak bolieť,“ povedala, keď prišiel na verandu. Objal ju okolo pliec a pomohol jej zísť dolu schodmi. „Môžem chodiť,“ dodala. „Len nie vtedy, keď príde bolesť.“

„Viem,“ odvetil, no nepustil ju.

                                                         + + +

Sestrička im vyšla v ústrety. Vo chvíli, keď ju uvidel, si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Jej bledá tvár mohla byť tvárou dvadsaťpäťročnej ženy i štyridsiatničky a dominovali na nej veľké modré oči. Keď vedela, že niečo nie je v poriadku, na čele medzi nimi sa vytvorila zvislá čiara. Bola tam aj teraz, keď im oznamovala, čo sa stalo: Bentleyho auto sa predieralo po neodhrnutej vidieckej ceste, dvakrát sa otočilo na ľade pod snehom a skončilo v priekope.

„Vravíte, že doktor Bentley nepríde?“ spýtala sa jeho manželka.

Sestrička prikývla. Bola vysoká, taká chudá a kostnatá, až sa zdalo, že sa jej kosti môžu každú chvíľu predrať cez kožu. Z vážnych modrých očí vyžarovala inteligencia. Celé mesiace ľudia hovorili a žartovali o tom, že je doňho asi zaľúbená. Bral to ako obyčajnú klebetu, znechucujúcu, no prirodzenú, keď muž a slobodná žena denne pracujú v takej tesnej blízkosti.

„Na prvé dieťa to ide rýchlo,“ poznamenala sestrička.

„Hej,“ odvetil. „Zatiaľ je to v poriadku.“

Takto prešla polhodina. Jeho žena sa vzdúvala, stonala a tlačila, a keď mal pocit, že má dosť – alebo keď kričala od neznesiteľnej bolesti –, naznačil sestričke, aby jej podala plyn. Okrem tichých inštrukcií sa nezhovárali. Vonku naďalej padal sneh, zakrýval cesty. Doktor sedel na antikorovej stoličke a sústredil sa len na to podstatné. Keď bol na praxi ako medik, priviedol na svet päť bábätiek, všetky pôrody boli úspešné a deti zdravé. Lovil z pamäti podrobnosti, pričom mu manželka s nohami v strmeňoch a s bruchom zdvihnutým tak, že jej nevidel tvár, pomaly splývala s ostatnými ženami. Jej okrúhle kolená, hladké úzke lýtka, členky, to všetko bolo pred ním, dôverne známe a milované. No nezišlo mu na um pohladkať jej pokožku či položiť upokojujúco dlaň na koleno. Keď tlačila, držala ju za ruku sestrička. On sa sústredil na to, čo bolo bezprostredne pred ním, a vnímal viac ako len ju samu; telo ako iné telá, pacientku, pri ktorej musí uplatniť všetky svoje technické zručnosti. Bolo viac ako zvyčajne nevyhnutné, aby mal emócie pod kontrolou. S plynúcim časom sa vrátil čudný pocit, ktorý zažil v ich spálni. Akoby bol v istom zmysle vzdialený od scény tohto pôrodu, síce na mieste, no zároveň akoby sa vznášal inde, pozoroval všetko z bezpečného odstupu. Vnímal sám seba, ako starostlivo robí presný nástrih hrádze. Je dobrý, pomyslel si, lebo krv sa objavila v čistej línii. Nepripustil si myšlienky na chvíle, keď sa tých istých miest vášnivo dotýkal.

Ukázala sa hlavička. Po troch ďalších zatlačeniach sa vynorila, potom bábätko vykĺzlo do jeho čakajúcich rúk a zaplakalo, sinavá pokožka zružovela.

Bol to chlapec, tmavovlasý s červenou tváričkou, živými očkami, ktoré privieral pred svetlom, a nepáčil sa mu studený a ostrý dotyk vzduchu. Doktor zaviazal pupočnú šnúru a prestrihol ju. Môj syn, pripustil si myšlienku. Môj syn.

„Je krásny,“ povedala sestrička. Čakala, kým dieťa prezrie, skontroluje rýchly a rovnomerný rytmus jeho srdiečka, ruky s dlhými prštekmi a tmavovlasú hlavičku. Potom ho vzala do druhej miestnosti, aby ho vykúpala a nakvapkala mu do očí dusičnan strieborný. Doliehali k nim tiché výkriky a jeho manželka sa pohniezdila. Zostal tam, kde bol, s rukou na jej kolene, zhlboka sa nadychoval a očakával pôrod placenty. Môj syn, pomyslel si znova.

„Kde je dieťa?“ spýtala sa, keď otvorila oči a odhrnula si vlasy zo zrumenenej a spotenej tváre. „Je všetko v poriadku?“

„Je to chlapec,“ povedal s úsmevom. „Máme syna. Uvidíš ho, keď bude čistý. Je absolútne dokonalý.“

Ženina tvár, zjemnená od úľavy a vyčerpania, sa odrazu skrivila pri ďalšej kontrakcii, a doktor, očakávajúci pôrod placenty, sa vrátil na stoličku medzi jej nohami a zľahka jej stlačil brucho. Vykríkla a v tej chvíli pochopil, čo sa deje. Znepokojilo ho to tak, akoby sa náhle v betónovej stene objavilo okno.    

„Je to v poriadku,“ povedal. „Všetko je fajn. Sestra,“ zavolal, keď nastala ďalšia kontrakcia.

Prišla hneď. Na rukách mala bábätko, už zavinuté v bielej deke.

„Apgar skóre má deväť,“ oznámila. „To je veľmi dobré.“

Jeho manželka sa načiahla po bábätku a začala hovoriť, zmocnila sa jej však bolesť a klesla naspäť.

„Sestra? Potrebujem vás tu. Hneď teraz.“

Po chvíli zmätenosti položila na dlážku dva vankúše, uložila na ne bábätko a pridala sa k doktorovi pri stole.

„Ďalší plyn,“ povedal. Videl jej prekvapenie a potom rýchle, chápavé prikývnutie. Ruku mal na ženinom kolene. Cítil, že plyn zapôsobil a svalové napätie povolilo.

„Dvojčatá?“ spýtala sa sestra.

Doktor, ktorý sa po pôrode chlapca uvoľnil, bol teraz roztrasený a schopný len prikývnuť. Pokojne, vravel si, keď sa ukázala ďalšia hlavička. Je to ako akýkoľvek iný pôrod.

Toto bábätko bolo menšie a vyšlo ľahko, vykĺzlo mu do rúk tak rýchlo, že sa naklonil dopredu, aby ho hruďou ochránil pred pádom. „Je to dievčatko,“ povedal. Držal ho v rukách dolu tvárou a tľapkal po chrbte, kým nezačalo plakať. Potom ho obrátil a uvidel tváričku.

Na jemnej pokožke malo krémovo biely maz a bolo klzké od plodovej vody a krvi. Modré očká boli zahmlené, vlásky výrazne čierne, to si však sotva všimol. Pozeral na neklamné črty, kútiky očí zdvihnuté nahor ako pri smiechu, kožný záhyb na vnútorných očných kútikoch, sploštený nos. Klasický príklad, povedal jeho profesor, keď pred rokmi prezerali podobné dieťa. Mongoloid. Viete, čo to znamená. A on poslušne odrecitoval symptómy, ktoré sa naučil z knihy: svalová slabosť, oneskorený rast a mentálny vývin, možné srdcové komplikácie, včasná smrť. Profesor prikývol a priložil stetoskop na hladkú nahú hruď bábätka. Chúďa dieťa. Nemôžu robiť nič iné, len sa ho usilovať udržať v čistote. Mali by sa toho ušetriť a dať ho do ústavu.

Doktor cítil, akoby sa preniesol späť v čase. Jeho sestra sa narodila so srdcovým defektom a rástla veľmi pomaly. Kedykoľvek sa pokúsila bežať, sťažka lapala dych. Mnoho rokov, až do prvej návštevy kliniky v Morgantowne, nevedeli, čo je vo veci. Potom sa to dozvedeli, a nemohli nič robiť. Mama sústredila všetku pozornosť na ňu, no aj tak zomrela ako dvanásťročná. On mal šestnásť a už býval v meste, kde navštevoval strednú školu. Chystal sa študovať medicínu v Pittsburghu a pripravoval sa na život, aký viedol teraz. No aj tak sa pamätal na mamin hlboký a pretrvávajúci zármutok, na to, ako každé ráno, v akomkoľvek počasí, chodila k hrobu na kopci.

Sestrička stála pri ňom a pozerala na bábätko.

„Je mi to ľúto, doktor.“

Držal dieťa a zabudol, čo by mal robiť ďalej. Drobné rúčky boli perfektné. No medzi palcami na nohách a ostatnými prstami bola medzera ako po chýbajúcom zube, a na očných dúhovkách drobné a výrazné Brushfieldove škvrny. Predstavil si srdce veľkosti slivky a s veľkou pravdepodobnosťou defektné, a myslel na detskú izbu, starostlivo vymaľovanú, s plyšovými zvieratkami a jedinou postieľkou. Pripomenul si, ako stáli s manželkou na chodníku pred svietiacim domom a ona povedala: Náš svet už nikdy nebude rovnaký.

Rúčka bábätka sa dotkla jeho ruky a on mimovoľne začal vykonávať rutinné úkony. Prestrihol pupočnú šnúru a skontroloval srdce, pľúca. Celý čas myslel na sneh, strieborné auto rútiace sa do priekopy, hlboké ticho tejto prázdnej kliniky. Neskôr, keď uvažoval o tejto noci – a v nasledujúcich mesiacoch a rokoch na ňu myslel často: ako na bod zvratu vo svojom živote, chvíle, od ktorých sa odvíjalo všetko ostatné – pripomínal si ticho v izbe a sneh, sústavne padajúci tam vonku. Ticho bolo také hlboké a pohlcujúce, až mal pocit, že sa vznáša niekde vysoko, nad miestnosť a potom mimo nej, kde splýval so snehom a miestnosť bola v inom živote, živote, ktorého bol náhodným svedkom, scénou zahliadnutou za vysvieteným oknom z tmavej ulice. Tak si to zapamätal. Pocit nekonečného priestoru. Doktor v priekope a svetlá jeho vlastného domu žiariace kdesi ďaleko.

„V poriadku. Očistite ju, prosím,“ povedal a podal ľahučké dieťa sestričke. „Ale držte ju v druhej miestnosti. Nechcem, aby to manželka vedela. Nie hneď.“

Sestrička prikývla. Odišla a potom sa vrátila, aby uložila jeho syna do prenosnej postieľky, čo priniesli so sebou. Doktor sa už vtedy sústredil na pôrod placent, ktoré vyšli ľahko, tmavé a hrubé, každá mala veľkosť malého taniera. Dvojvaječné dvojčatá, chlapec a dievča, on v poriadku a ona poznačená jedným chromozómom navyše v každej bunke svojho tela. Aká je pravdepodobnosť takéhoto pôrodu? Jeho syn ležal v prenosnej postieľke, občas pohol rúčkami, napodobňujúc rýchle pohyby plodovej vody v lone. Injekčne podal manželke sedatívum a sklonil sa, aby zošil nastrihnutú hrádzu. Bol takmer úsvit, spoza okien žiarilo mdlé svetlo. Sledoval pohyb vlastných rúk a sústredil sa na stehy, jemné ako tie na jej výšivke, rovnako úhľadné a pravidelné. Vypárala celý kus výšivky pre jedinú chybu, ktorú on nepostrehol.

Keď bol hotový, našiel sestričku sedieť v hojdacom kresle v čakárni s dievčatkom v náručí. Bez slova naňho pozrela a on si pripomenul noc, keď ho pozorovala spiaceho.

„Je isté miesto,“ povedal a napísal jej názov a adresu na zadnú stranu obálky. „Bol by som rád, keby ste ju tam zobrali. Napíšem rodný list a zavolám tam, že prídete.“

„Ale vaša žena,“ ozvala sa sestrička a on zo svojho vzdialeného miesta počul prekvapenie a nesúhlas v jej hlase.

Pomyslel si na svoju sestru, bledú a chudú, lapajúcu po dychu, a mamu, ktorá sa odvracala k oknu, aby skryla slzy.

„Nevidíte?“ spýtal sa ticho. „To úbohé dieťa má veľmi pravdepodobne vážnu srdcovú chybu. Smrteľnú. Usilujem sa ušetriť ju pred veľkým žiaľom.“

Vravel to s presvedčením. Veril vlastným slovám. Sestrička sedela a pozerala naňho s prekvapeným, no inak nečitateľným výrazom tváre. Usiloval sa nájsť v jej očiach súhlas. V tomto rozpoložení mu nezišlo na um, že si môže myslieť niečo iné. Neuvedomoval si, ako tým všetko ohrozuje. Pochopil to až neskôr v tú noc a niesol to so sebou po celý ďalší život. V tej chvíli ho však znervózňovala jej pomalosť a cítil sa odrazu veľmi unavený. Dôverne známa klinika mu pripadala neskutočná, akoby sa pohyboval vo sne. Sestrička naňho skúmavo pozrela. Neústupčivo opätoval jej pohľad, až napokon zľahka, takmer nebadateľne prikývla.

„Sneh,“ zamrmlala a sklopila zrak.