Klas Östergren sa narodil roku 1955 v Štokholme. Debutoval roku 1975 dielom Attila, po ktorom roku 1977 nasledoval Ismael a o rok neskôr Fantómovia, teda tri diela, nesúce autobiografické črty. Do povedomia čitateľov sa však výrazne zapísal až románom Gentlemani, moderným pastišom v duchu Strinbergovej Červenej izby.

Boxer a klavirista Henry Morgan býva v luxusnom štokholmskom byte spolu so svojím bratom Leom, bývalou televíznou hviezdou, filozofom a básnikom. Život svojského Henryho a zničeného Lea plynie veľmi zvláštne. Bratia Morganovci sú pre svoje okolie záhadou. Myslí si to o nich aj spisovateľ Klas Östergren, ktorému vykradli byt a pripravili ho o celý majetok, okrem dvoch písacích strojov. Nasťahuje sa k bratom a stáva sa účastníkom drámy, ktorej koniec vzbudzuje obavy a rúca múr ľahostajnosti.

         Čitateľ spolu s ním sleduje život bratov od šesťdesiatych rokov minulého storočia v Štokholme i v európskych veľkomestách až do zimy roku 1979, keď sa svet ocitá v zložitej situácii, hroziacej katastrofou. Svojský spôsob žitia stavia bratov Morganovcov pred poslednú skúšku.

         Román Gentlemani je plný zvratov, cítiť, že autor sa vyžíva vo fabulácii a zmysluplných zápletkách. Autor  jeho vydaním roku 1980 definitívne prerazil na literárne nebo.

 

Klas Östergren: Gentlemani

Na ostrove práve slávili letný slnovrat, pohanský sviatok, presne ako všade inde, v kruhu tancovali okolo májov, ktoré sa nezakončovali vencami, ale dubovými vetvičkami zviazanými do tvaru ryby a upevnenými naprieč. Patrilo to k miestnym zvláštnostiam ostrovanov, od ktorých nemienili odstúpiť.

Po lúke sa tmolilo určite vyše sto sviatočne oblečených, rozhorúčených a radostne naladených ľudí, pravda, vrátane letných hostí. V niekoľkých stánkoch sa podávali osviežujúce nápoje, koláčiky a teplé párky a chlapci sa predbiehali, kto ich do seba najviac napchá. Leo sa na takýchto pretekoch nikdy nezúčastňoval. Nemal ani najmenšiu šancu, ale ani ho to vôbec nezaujímalo. Záujem prejavil až o tanec debilov. Obyvatelia Stormö predsa len trochu podľahli dedičnej degenerácii, a keď prišiel čas na niektoré detské tančeky, zopár zaostalých chlapcov tu poskakovalo, akoby si chceli v jedinom tanci vynahradiť to, že sa celú zimu nemohli poriadne vybehať. Chlapci slintali a nepríčetne sa smiali, ale nikto im to nemal za zlé, nech si užijú. Letný slnovrat bol aj ich slávnosťou.

Neskôr večer hostina pokračovala sleďmi, pálenkou a pečenou klobáskou pre mladších. Podávala sa v stodole na lúke Norrängen, čo patrila Nils-Erikovi, jednému z najbohatších rybárov ostrova. Dlhý stôl čoskoro celkom zapratali, Džezový barón vyhrával na harmonike a večer nadobudol presne takú tajomnosť a zvodnosť, ako sa patrilo. Deti sa v lese hrali na skrývačku, tancovali okolo ohňov, kde sa opekala klobása, niektorí výrastkovia už ležali a odušu chrápali, podaktorí letní hostia si skočili do vlasov a zaostalí chlapci naďalej skákali a tancovali medzi stolmi.

Leo sedel tam, kde v takomto čase zvykol sedávať – na sude v stodole, čo hrozila rozpadom. Toto miesto mal rád, lebo aj bol v spoločnosti ostatných, ale do ničoho ho nezaťahovali. Mohol pozorovať, ale nemusel sa zúčastňovať, pozerať sa na tváre, ruky, čo sa čoraz horšie dali ovládať, blúdiace po zakázaných územiach – špárali sa v nose, hladkali čiesi prsia, škrabali sa v rozkroku, ohmatávali cudzie lono... Leo sa pokúšal predstaviť si, čo sa bude diať neskôr v noci, kto sa poháda, pobije, začne vyrevúvať, aké to bude, keď stíchne Džezbarónova harmonika, na lúky sa vráti svetlo a odhalí nočné prehrešky.

Zo svojej starej skrýše videl, že Henry a jeden zo synov Nils-Erika, poriadny zurvalec, si v ten večer vyhliadli to isté dievča. Nils-Erik vlastnil na ostrove najviac domov a všetky prenajímal hosťom, ku ktorým patrila aj dievčina, Leo videl, ako Nils-Erikovi synovia vbehli do starej kôlne, len čo sa dievča zjavilo na skalách v plavkách. Chlapci šaleli za dievčatami, v Kolholme nejaké bývali, ale išli také chýry, že sa odsťahujú do mesta. Chlapci teda museli využiť každú príležitosť na zoznámenie. Nils-Erikov chlapec sa preto teraz chcel za každú cenu pretláčať s Henrym, ťahať za prsty, pasovať sa, preťahovať sa, jednoducho pred očami dievčaťa robiť čokoľvek, len aby dospeli k nejakému rozhodnutiu. Slovom, jeden z nich musel vyhrať. Dievča proti tomu nič nenamietalo.

Leo pozoroval divadielko zo svojho suda a celkom sa mu to pozdávalo. Bál sa, že Henry dostane nakladačku, lebo synovia Nils-Erika boli robustné stvorenia a navyše už pili pálenku. Neskoro večer v stodole na Norrängen vládol chaos spôsobený opitými rybármi, klebetiacimi ženami, chichotajúcimi sa dievčatami, rozhádanými letnými hosťami a tými, ktorí už spali opretí o stôl alebo pohodlne vystretí v podkroví. Henry a mladý rybár vyšli do noci, aby si to rozdali o dievča, ale Leo sa ich neopovážil sledovať, aby všetko videl. Bol si istý, že Henry dostane poriadny výprask.

Keď Džezový barón zahral posledný valčík večera – naozaj sa našli takí, ktorí sa odvážili tancovať až do konca –, malý desaťročný botanik sa vytratil zo stodoly. Vyšiel do slnovratovej noci, nadýchol sa vôňou presýteného, vlahého a ťažkého vzduchu a vykročil smerom k lesu. Žiadalo sa mu byť chvíľu sám, premýšľať a dumať o veciach, o akých rozmýšľa desaťročný mudrlant. Možno by mal zistiť, prečo je tu toľko zaostalých detí, akou chorobou trpia. Leo v lekárskych knihách videl obrázky postihnutých ľudí, niektorí mali obrovské hlavy, akoby plné vody, iní mali hlavy malé ako špendlíkové hlavičky, smiešne nosy alebo vôbec nijaké, videl ľudí bez rúk i s dlhočiznými nohami, ľudí s jediným okom či bez úst. Možností tu bolo od výmyslu sveta a Leo sa názvy niektorých chorôb naučil, lebo pochádzali z mien slávnych lekárov, ktorí prišli na to, kde sa stala chyba. Vždy išlo o cudzie mená, nemecké. Keby však Leo odhalil, čo spôsobuje zvláštnu chorobu chlapcov na Stormö, potom by ju pomenovali ako Morganovu chorobu a jemu by sa podarilo chlapcov vyliečiť. Alebo keby aspoň našiel doteraz neznámu kvetinu, dostala by meno Morgana morgana a preslávila by ho na celom svete na večné veky, kým by sa na tejto zemi neprestal opakovať nekonečný zázrak piestika a tyčiniek.

Leo osamelo sníval svoje slávybažné sny, no vtom začul, ako sa k nemu z druhého konca stodoly nesie zvuk harmoniky. Ľudia sa poberali domov, dievčatá sa chichotali a zbierali devätoraké bylinky, aby si ich pred spaním uložili pod vankúš. Obrátil sa a vykročil späť k stodole, na miesto zábavy. Kým sa vrátil, všetci hostia odišli, ohnisko na dvore vyhasínalo a k čistému nebu sa z neho dvíhal dymový hadík. Osamelý Leo sa vydal cestičkou cez lúku, vedúcu až k domom pri skalách nad morom, kde-tu začul salvy smiechu či tiché chichotanie, ale o to sa nestaral. Veď sa nesmiali jemu.

Usadil sa na skalisko a s nedetským záujmom pozoroval východ slnka, keď vtom zazrel Henryho s tým dievčaťom. Sedeli v zasmolenom člne, čo si požičali z malej lodenice, Henry vesloval a dievča sa lenivo rozvaľovalo na dne. To značí, že Henry zvíťazil. Nils-Erikov fagan dostal po nose. Leo nemohol poprieť, že sa cíti trochu pyšne. Henry nemohol vidieť Lea na brale. Mal oči len pre dievčinu a pokúšal sa veslovať ako chlap. Vydali sa smerom k šérom.

V túto noc mohli aj deti zostať hore tak dlho, ako chceli. Niektorí rodičia si azda aj želali, aby ich dieťa zostalo radšej vonku, lebo steny v dome sú pritenké. Leo zostal vonku ešte chvíľu, vôbec sa mu nežiadalo vrátiť domov, bol celkom svieži, spať sa mu nechcelo a páčila sa mu aj samota, lebo nikto sa doňho nezastaral, nekládol mu zvedavé otázky ani zaňho nerozhodoval. Bol celkom slobodný. Mohol si vysedávať na pobreží, koľko sa mu žiadalo, vnímať slnko rozohrievajúce skaly a snívať. Videl, ako sa čln s Henrym a tým dievčaťom črtá v zátoke – ako pekelne rýchlo vie odrazu veslovať – a plaví sa ďalej, na nejaké osamelé miesto, vhodné pre Henryho v úlohe dobyvateľa. Svoj šarm zdedil po otcovi, aspoň to tak tvrdili ženy zo Stormö. Džezového baróna si na ostrove obľúbili, vítali ho najmä v čase letného slnovratu, keď vyhrával na harmonike a flirtoval so ženami.

Leo pohľadom sledoval čln, sedel v pokojnej zátoke, kde čeril vodu len jemnučký vánok a niekoľko čajok, čo si v najväčšej tichosti vyšli na rannú rybačku. Možno mieria k nejakému skalisku, pomyslel si Leo. A možno poveslujú až k Ormö, hoci tam sa to len tak hemží vretenicami, len aby Henry predviedol, že vie zaobchádzať s jedovatými plazmi, lebo on sa ich nebál. Pred niekoľkými letami, Leo si nevedel presne spomenúť, kedy to bolo, si Henry v papierovej škatuli choval vlastné hady, lebo chcel dokázať, že ak sa k nim človek správa priateľsky, neublížia. Keď to Greta zistila, veľmi sa nahnevala a vyhrážala sa, že škatuľu hodí do mora, ibaže si nikto nevedel predstaviť, ako by to urobila, veď sa neopovážila ku škatuli ani len priblížiť. Henry sľúbil, že vretenice odvezie na Ormö, a to aj urobil. Leo nenávidel hady, a keď zbieral na lúkach rastlinky, vždy sa bál, či sa v tráve nejaký plaz neukryl. Raz sa mu to stalo, Leo stál ako zhypnotizovaný hadom, ktorý ležal a vyhrieval sa na slniečku, čo práve vyšlo, had len pokojne ležal, pomaly sa zobúdzal v lúčoch slnka, ale Leo sa od hrôzy ani nepohol. Nevládal urobiť ani krok. Dlho stál celkom nepohnute, kým sa had neodplazil do trávy a nezmizol. Až vtedy pominulo zakliatie, Leo ozlomkrky uháňal preč a niekoľko dní odmietal čo len vykročiť z domu. Henry sľúbil, že sa postará o všetky hady, čo uvidí, a Leo si nahováral, že jeho brat má s hadmi nejakú tajomnú dohodu, lebo jeho nikdy nepoštípali. Až o veľa rokov neskôr, keď už Leo chodil do gymnázia a začal písať básne, spozoroval istú podobnosť medzi svojím životom a životom spisovateľa Stiga Dagermana a nie náhodou v školskom časopise začal používať pseudonym Ormen – Had. Bol to provokujúci pseudonym: ľahké je totiž strach šíriť, ale ťažké je robiť to pekne. Had vzbudzuje hrôzu práve svojou tajuplnou presnosťou – záhadnou logikou; had je pestrofarebná stužka, kábel napchatý jedovatým strachom, ktorý ochromí hoci aj izbu plnú dospelých mužov; had je tichý, nikto nepočuje jeho srdce, nevidí pohyb očí, pretože had nepotrebuje útechu.

Možno práve v túto slnovratovú noc Leo zlorečil hadom, lebo pochopil, že ani jeho nikto neuteší. Odrazu – bez akéhokoľvek varovania, bez jediného tónu zvončeka broskyňolistého, ktorý upozorňuje na blížiacu sa katastrofu – sa v túto noc rozlialo všade také jasné, prenikavé a nemilosrdné svetlo, že to bolo až nepochopiteľné. Leo sa práve vrátil domov, keď vypukol zhon, ľudia odrazu začali kričať a volať o pomoc. Leovi stačilo počuť jediný hlas z neďalekej pláže a rozbehol sa za ním. Vtedy uvidel červenú, pochrómovanú harmoniku svojho ocka: leskla sa v lúčoch slnka a ležala na pláži pri kameni. Uvidel aj starého otca, Nils-Erika a niekoľko žien, ako čosi ťahajú z vody. Gretu nevidel, ale Leo počul, ako po celý čas opakujú jej meno, vraj niekto by ju mal zavolať. Keď starý otec zbadal Lea, skríkol naňho, aby sa zastavil, aby zostal tam, kde je, alebo nech ide domov či niekam dočerta. Chudák chlapec, počul povedať jednu zo žien, ktorá sa k nemu rozbehla, objala ho a plakala, povedala, že je to hrozné, príšerné, a Leo cítil len to, že teta vonia kávou, čerstvo navarenou kávou. Plakala a vzlykala na Leovom útlom pleci, ktoré si pritisla k tvári, a medzi vzlykmi rozprávala o Leovom otcovi, Džezovom barónovi, a povedala, že to bol skvelý muž, vždy usmiaty, šťastný a veselý, a potom už Leo nič nepočul. Leo nič viac nepočul, nič nepovedal, ale videl všetko, čo vidieť nemal, tak zreteľne, akoby to boli ilustrácie z Gulliverovej cesty.

Presne o dvadsať rokov neskôr som stál s Henrym Morganom na cintoríne v Skogskyrkogården a zapaľoval som sviečky za mŕtvych, bolo Všechsvätých a Henry sa mi priznal, že na pohrebe zavýjal ako zviera. Pokúšal sa držať ako chlap a potlačiť slzy, ale nepodarilo sa mu to. Nastal čas, keď sa skončilo pekelné obdobie hľadania a skúšok. Letný slnovrat mu násilne priniesol svetlo v okamihu, keď vesloval a viezol domov dievčinu z ostrovčeka – kde na rozprestretej plachte z člna minuli celú škatuľku kondómov – a on si v okamihu, keď vystúpili na breh Stormö, všimol, že čosi nie je v poriadku. Rozlúčil sa s dievčaťom, ktoré s rozmazanými šminkami a s fľakmi na šatách vrávoralo domov. Vzápätí sa dozvedel, čo sa stalo, kým on sa na ostrovčeku miloval s dievčaťom. Henry sa tak hrozne zahanbil, že takmer prišiel o rozum. Ako zmyslov zbavený sa vrútil do lodenice a rozmlátil Archu, čo tu stála ako zlomok uskutočneného sna. Keby nedobehol starý otec a nevzal mu sekeru, možno by sa mu podarilo zničiť úplne všetko. Po tomto intermezze sa Henry stiahol do seba a všetky sily venoval oprave škôd. Brúsil, pílil, hobloval vo dne v noci, aby loď vrátil do pôvodného stavu, ako najlepšie vedel. Celý čas mu po lícach stekali slzy tak husto, že výsledky jeho práce nemohli byť také ako starého otca.

Leo, ten desaťročný krpec, svoje city odsunul a pokúšal sa utešiť matku, ako najlepšie vedel. Nazývala ho anjelom a pevne sa k nemu pripútala. Ocitol sa uprostred celej tragédie, hoci sa zdalo, že je v oku tornáda. Navonok sa z toho všetkého dostal nedotknute, akoby sa zocelil, zbavil sa zbytočnej precitlivenosti. Všetci sa zhodli v tom, že chlapec s chudou stareckou tvárou a so smutným a vážnym pohľadom si zasluhuje obdiv.

Smútok onedlho zachvátil celý ostrov, z Grety sa stala vdova a mnohí s ňou úprimne súcitili. Prirodzene, vyskytli sa aj špekulácie o predčasnej smrti Džezového baróna, zlé jazyky naznačovali, že jeho smrť mohla byť aj dobrovoľná, ale to boli len reči neprajníkov. Džezový barón stál na začiatku, jeho veľké chvíle ešte len mali prísť, ešte mu len začalo svitať na časy a nemal nijaký dôvod o tom pochybovať.

Úryvok z ronánu, ktorý v preklade Márie Bratovej vyjde vo Vydavateľstve Slovart.