Vyhľadávanie
Nevinný sobotný večer, chuť prečítať si „nejakú klasiku“. Môj priateľ blížiaci sa k veľkej knižnici, môj priateľ siahajúci po Hviezdoslavovi, môj priateľ zavalený hŕbou literárnych skvostov. „Tie knihy nás raz zabijú!“ počuť hlas spod Orwellovho 1984. Hľadám náznak ľahkého sarkazmu, príjemnej irónie, ale nachádzam iba hnev. Toto mikádo čakalo na posledný ťah. V prvom momente sa kdesi z môjho podvedomia vynorí dilema, či zachraňovať partnera, alebo knihy. „Sú v poriadku?“ prezerám si vydania nové, vydania staré, zabudnuté, stokrát prečítané. „Ach, prepáč, si v poriadku?“ uvedomím sa. Nie, nie je. Salinger mu poškriabal čelo, Figuli s Chrobákom koleno. Knihy nás môžu zabiť. Vedia to urobiť priamo, ale aj omnoho sofistikovanejším spôsobom. Toľko do vás budú vštepovať odvahu, až raz hrdinsky vystúpite na nejakej zanedbateľnej domovej porade a za dverami dostanete jednu po hlave (viem, o čom hovorím). „Dobre, dobre,“ bránim sa. Nastal čas vyraďovania. Také množstvo kníh neunesie žiadna knižnica. To, že nežijem s knihami, ale oni so mnou, je už dávno jasné. Prvé kolo dopadne víťazne. Pre knihy. Nedokážem sa vzdať ani jednej. Klasiky slovenské, svetové, vodopády múdrych myšlienok nevyhnutných pre moje prežitie. „Všetko snáď nemôže byť klasika,“ bráni si život priateľ s leukoplastom na čele. A tu niekde som si položila otázku, čo je to literárna klasika? Prečo nás knihomoľov núti zveľaďovať naše zbierky?
S literárnymi klasikami je to ako s umením. Definícií je mnoho, a predsa sa dá každá napadnúť. Okliesniť literárne stálice len na tituly povinného čítania by nebolo spravodlivé. Aj keď, väčšina z nich sa do čítaniek predsa len dostane. Ale každý z nás má aj okruh svojich vlastných klasík. Prichádzajú ešte v detstve, s uspávajúcim hlasom matky, s veľkými farebnými ilustráciami, s vyproseným opakovaním. Neskôr sa k nim pridávajú ďalšie: vynútené slovenčinárkou, odporúčané sčítaným dedkom, vysnorené v knižnici pred domom… Dado Nagy mi raz povedal, že klasiku tvoria tie knihy, ktoré neprešli pomyselným sitom času. Prežili storočia, desaťročia, alebo sa v tom site práve preosievajú s mnohými ďalšími. Vďačia sa záchranu náhode, silnej myšlienke, formálnej dokonalosti, uveriteľnosti alebo osobnosti svojho autora? Možno všetkému naraz. Zoberme si takú Zvieraciu farmu (Vydavateľstvo Slovart) Georga Orwella. Príbeh, ktorý sa dá v podstate vystihnúť piatimi vetami, je nielen dôkazom vizionárstva spisovateľa, ale aj jeho kritického myslenia. Transformáciou ľudských vlastností do povahy zvierat sa mu podarilo vytvoriť bájku pre dospelých, ktorá sa však nekončí tak, ako by sme od tohto žánru očakávali. Práve dokonalé vystihnutie ľudských charakterov, ich zosobnenie do postáv zvieracej ríše, a najmä vzájomné pôsobenie v istom spoločenstve robí z diela literárnu klasiku. Veď dejová zápletka je v podstate jednoduchá. Zvieratá sa rozhodnú prevziať nadvládu. Odstavia človeka a s počiatočnou víziou rovnocennosti si plánujú krásny a slobodný život. Ale moc má vábivú príchuť a postupne oddeľuje poslušnú masu od vedúcej skupiny prasiat. Následná diferenciácia plodí nakoniec vodcu. V dejinách Stalina či Hitlera, v Zvieracej farme Napoleona. Ľudská individualita je zločinom aj v nasledujúcom Orwellovom románe 1984 (Vydavateľstvo Slovart). Svet rozdelený na tri mocnosti, z ktorej každá je prototypom totalitného systému a v ktorej vlastný názor „smrdí“ problémom. Dystopický román napísal Orwell v roku 1949, hlboko dotknutý druhou svetovou vojnou a rozčarovaný z akejkoľvek formy vtedajšieho spôsobu vládnutia. Majster politickej kritiky sa nebál prezentovať svoje kontroverzné názory a ľudstvu tak urobil službu nielen kvalitnými knihami, ale aj akýmsi zdvihnutým prstom.
História sa opakuje, knihy sa pália. Už vás síce z námestia nikto v putách neodvezie na policajnú stanicu, ale to neznamená, že sloboda má vyhraté. Moc neodhodila svoje zbrane, iba ich zahalila príťažlivým rúchom peňazí a pohodlnosti. Svoje o tom vedeli aj starí dobrí slovenskí autori. Možno niektorí kritici pokrčia nosom nad ich celospoločenským posolstvom, ktoré sa ťažko derie von – do modernej doby z prostredia dediny, poľa či upadajúceho zemianstva. Ale protiklad chudoby a bohatstva, lásky a nenávisti vyvstáva aj dnes zo slovenskej literatúry v ostrých kontúrach. Nedoplatil snáď Peter, hlavný hrdina Troch gaštanových koní (Ikar), práve na všeobecnú chuť po majetku, preferovanie materiálneho zabezpečenia pred duševnými potrebami? Margita Figuli istotne vedela, prečo do svojho výstavného diela slovenského naturizmu vkladá práve protipól čestného, chudobného Petra a bohatého, no krutého Zápotočného. Neprichádza aj dnes do módy práve ono manželstvo z rozumu ako základ komfortného života bez hlbšieho rozmeru? Našťastie, Magdalénka a Peter naplnili svoju spoločenskými normami skúšanú lásku. Menej však šťastie prialo Evičke z novely Drak sa vracia (Ikar) Dobroslava Chrobáka. Aj tu sa stretávame s akousi kolektívnou vinou, masou ovplyvniteľných Orwellovských oviec, ktorá dáva prednosť pohodlným lžiam pred odvahou žiť v pravde. Dedinou odsúdený Drak sa vracia nielen domov, ale aj do súčasnosti, a pýta sa, či sme sa už konečne naučili žiť bez predsudkov…
A v neposlednom rade, vracia sa aj do našich knižníc. V nových reedíciách literárnych klasík, spolu s ďalšími „súpútnikmi“ (v edícii klasiky Zlatým písmom vydavateľstva Ikar pribudla pred Vianocami aj zbierka noviel Františka Švantnera Dáma), ktorí majú čo povedať aj moderným čitateľom. Vďaka za ne. Lebo literatúra musí byť v prvom rade živá. A preto sa vraciam na začiatok a zodpovedne priznávam, že ani druhé kolo vyraďovania nebolo úspešné. Zato nová knižnica už znesie viac.
