Klinčeková revolúcia

Klinčeková revolúcia bola vôbec prvou mierovou, nekrvavou revolúciou v Európe, ktorá zvrhla diktátorský režim. Vzbúrení vojaci si symbolicky zasunuli do hlavní svojich pušiek a samopalov klinčeky. Tento významný historický okamih je ústrednou témou románu Lídie Jorge, ale Nezabudnuteľných nemožno vnímať len ako román o Klinčekovej revolúcii. Sama autorka v rozhovore s prekladateľkou Silviou Slaničkovou hovorí, že by predovšetkým chcela, aby sa slovenskí čitatelia pohrúžili do jeho stránok a „aby im boli blízke pre ľudský rozmer, ktorý predostierajú a ktorý je oveľa dôležitejší než politický odkaz“. (s. 306)

Namiesto nábojov

Hlavnou postavou je reportérka Ana Maria, ktorá pred piatimi rokmi odišla z rodnej krajiny do Spojených štátov a venuje sa reportážam z vojnových konfliktov v Iraku, Jordánsku či Libanone. Zdráhavo prijme ponuku zapojiť sa do televízneho projektu Prebudené dejiny a nakrútiť jeden diel o Klinčekovej revolúcii. Toto rozhodnutie ju privedie späť do Lisabonu, v ktorom akoby sa od jej odchodu nič nezmenilo: otec a jeho zafajčená pracovňa v rodnom dome, kamaráti z univerzity, mĺkvi ľudia ani pokojné, jasné mesto. Napriek tomu však návrat domov nie je idylický a čitateľom sa postupne odhaľujú príčiny protagonistkinho komplikovaného vzťahu s otcom – legendárnym novinárom Antóniom Machadom –, jej odchodu do USA a počiatočnej neochoty spolupracovať na projekte.

Román má teda dve základné línie. Prvou je príprava dokumentu, na ktorom Ana Maria pracuje so svojimi bývalými spolužiakmi Margaridou Lotou a Miguelom Angelom. V sérii rozhovorov s účastníkmi revolúcie sa dozvedajú o priebehu a najsilnejších momentoch pamätného dňa, ale aj o prežívaní, snoch, ideáloch a sklamaniach ľudí, ktorí ho zažili na vlastnej koži. Napríklad: „Keď som videl, ako vojsko postupuje pozdĺž obchodov a došlo mi, čo sa deje, zabudol som na všetko a kričal som: ‚Zoberte aj mňa, ľudia, odtrhnite mi hlavu a použite ju namiesto nábojov...‘“ (s. 66) Alebo: „V to ráno na Ribeira das Naus môj muž pochopil, že všetko smeruje k veľkému víťazstvu, keď sa jeden z jeho poručíkov vybral po Rua do Arsenal k protivníkovi. Ako všetci ostatní držal v ruke bielu vreckovku. Generál ho privítal zauchom a prikázal naňho strieľať, ale plukovník, čo mal vykonať rozkaz, odmietol so slovami, že nemôže strieľať na poručíka, ktorého si hlboko váži.“ (s. 206)

Stretávame sa s rôznymi formami hrdinstva a s odlišným hodnotením významu revolúcie s odstupom tridsiatich rokov.

Obojstranná fotografia

Druhou líniou je osobný príbeh Any Marie, ktorá síce presviedča samu seba, že sa do Lisabonu vrátila výlučne kvôli projektu, no v priebehu mesiacov nakrúcania je nútená čeliť svojmu vzťahu s otcom, spomienkam na detstvo a dospievanie a súčasnej realite života jej otca, ktorá sa pod oparom starého známeho dymu zmenila na nepoznanie. „U môjho otca išlo premýšľanie a fajčenie vždy ruka v ruke a odkedy si pamätám, práve v tom sivom oblaku sa začínali analýzy a stĺpčeky, riadky drobných slov, z ktorých nikto nezbohatol, ale podľa Rosie Machadovej objasňovali zmätok vo svete.“ (s. 45) Rosie Honoré Machadová je treťou členkou rodiny – neprítomnou, ale predsa neustále prítomnou manželkou a matkou.

Obe tieto línie prepája fotografia z reštaurácie s krycím názvom Memories, vyfotená 21. augusta 1975. Sú na nej zachytené viaceré osobnosti späté s revolúciou, ale aj s rodinou Machadových. Ana Maria poznala týchto ľudí ešte v detstve, ked navštevovali jej rodičov a hrávali sa s ňou. Zarámovaná fotka sa roky vynímala u otca v pracovni a na jej zadnej strane figurujú prezývky zúčastnených, napísané rukou jej matky. Ana Maria sa rozhodne vystavať dokument práve okolo tejto snímky a berie ju so sebou na stretnutia s ľuďmi, ktorí sa skrývajú pod prezývkami ako El Campeador, Salamida, major Umbela či Bronzový dôstojník. Postupne sa odhaľuje, že deň zvečnený na fotografii bol dôležitý jednak z historického, jednak z osobného hľadiska.

Akčné rozhovory s pamätníkmi

Lídii Jorge sa darí takmer nemožné: vyhnúť sa pri takejto historicky a emočne silne zaťaženej téme sentimentu a pátosu. Vytvára potrebný odstup viacerými spôsobmi súčasne. Jedným z nich je výber personálnej rozprávačky v podobe fiktívnej reportérky Any Marie (ktorou nie je autorka sama, napriek tomu, že sa Lídia Jorge osobne zhovárala s viacerými skutočnými účastníkmi revolúcie) a s tým súvisiaca voľba fikcie namiesto dokumentárneho žánru alebo knihy rozhovorov. Ďalšou účinnou metódou je, že hlavnú dejovú linku predstavuje nakrúcanie dokumentu, a jej súčasťou je tematizovanie a zdôrazňovanie samotného procesu nakrúcania, a to aj počas rozhovorov s účastníkmi revolúcie. Dojímavé spomienky majora Umbelu na význam starého otca v jeho živote napríklad preruší komentár rozprávačky.

Nezanedbateľný je aj autorkin zmysel pre iróniu a absurditu, ktorý výstižne ilustruje scéna s El Campeadorom na koni. Reportéri sa pokúšajú vtesnať do jeho nabitého programu a výsledok je takýto: „Margarida odhodila bundu na piesok a utekala za jazdcom, kartón s nápisom CBS vysoko nad hlavou a zakričala ešte hlasnejšie: ‚Prosím vás, nemusíte prerušovať tréning, porozprávate sa s nami zo sedla, zaberie to nanajvýš päť minút.‘ (...) Museli sme postupovať rýchlo. Margarida Lota zakričala: ‚Aká chvíľa z toho dňa v sedemdesiatom štvrtom sa vám najväčšmi vryla do pamäti? A povedzte nám, prosím, aj prečo.‘ Jazdec odpovedal, akoby ju ani nepočul: ‚Trénujem na tomto koni, lebo zajtra sa začína nakrúcanie Hrdinu mora a predsavzal som si, že tá scéna sa musí vydariť rovnako ako moje činy v tú pamätnú noc pred tridsiatimi rokmi.‘“ (s. 185 – 186)

Pohľad narodených po 74. roku

Autorkiným cieľom však nie je zosmiešňovať hrdinov. Jej román je implicitnou reflexiou o podstate hrdinstva a odvahy, o ľudskej túžbe po ideáloch a utópii či o relatívnosti pojmu sloboda. Prostredníctvom účastníkov revolúcie, ktorí kedysi – na zdanlivo krátku chvíľu – konali v mene veľkých ideálov a stali sa súčasťou niečoho ozajstného a vzácneho, ukazuje aj to, aké „ťažké je žiť ďalej, keď človek zažije niečo také krásne“. (s. 208)  Mnohí hrdinovia revolúcie ostávajú uväznení v tom aprílovom dni roku 1974, často sklamaní z toho, čo nasledovalo neskôr, aj z osobných krívd, ktoré utrpeli za demokracie.

Istou slabinou románu – z môjho pohľadu však tou jedinou – je snaha autorky pristúpiť k dejinám z pozície mladej generácie, ktorá sa narodila až po sedemdesiatom štvrtom.

Spisovateľkin úmysel, na ktorom by samo osebe nebolo nič zlé, však miestami presvitá a mierne narúša vieryhodnosť a prirodzenosť konania postáv. Mladí reportéri sa napríklad, najmä spočiatku, smejú v nevhodných chvíľach, neuvedomujú si význam niektorých momentov a Margarida Lota a Miguel Angelo dokonca pred začatím práce na projekte ani nepoznali mená a osudy známejších predstaviteľov revolúcie. Do istej miery je to pochopiteľné a prijateľné, ale miestami to už pôsobí prehnane. Tu sa však moja kritika končí. Nadšenie, s ktorým sa Margarida Lota vrhne do skúmania archívnych materiálov a ktoré pociťuje pri rozhovoroch so svojimi novými hrdinami, je stvárnené vzhľadom na jej živú a empatickú povahu uveriteľné, aj keď značne úsmevne.

Hoci nezvyknem vyhľadávať romány venujúce sa konkrétnym historickým udalostiam, po Nezabudnuteľných som siahla s veľkou zvedavosťou a očakávaniami. Čítanie tejto knihy bolo pre mňa mimoriadne netradičným, mnohovrstvovým a emočne silným zážitkom.

Katarína Gecelovská (1988)

Narodila sa v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Donedávna pracovala ako učiteľka v Košiciach. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite (odbor literárna komparatistika). Je členkou Spišského literárneho klubu, píše poviedky a publikuje recenzie v časopisoch Fraktál, Glosolália a na portáli Knihy na dosah.

Foto: Ľudia v Lisabone počas Klinčekovej revolúcie. Zdroj: wikipedia / Centro de Documentação 25 de Abril

Lídia Jorge: Nezabudnuteľní

Preklad: Silvia Slaničková

Bratislava: Portugalský inštitút, 2021