Vyhľadávanie
Slávneho spisovateľa Sándora Máraia som nedávno spoznala iným spôsobom než prostredníctvom jeho kníh. Navštívila som Pamätnú výstavu Sándora Máraia v Košiciach, ktorú otvorili v januári tohto roku pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry. Cieľom expozície je dôstojne prezentovať spisovateľa v meste, ktoré malo v jeho živote ústredné postavenie. „Všetko, čo bolo v živote dobré, som dostal od Košíc, a všetko, čo bolo veľmi zlé, sa mi prihodilo tam. Neskôr sa mi vlastne nestali veľké veci,“ napísal S. Márai v Spomienke na Košice. A ako to teda v jeho košickom múzeu vyzerá a ako sa zámery autorov expozície podarilo realizovať?
S prekvapením musím konštatovať, že mi ani zďaleka nestačili dve hodiny vyhradené na prehliadku. Našťastie mi veľa dopovedali fotografie, ktoré som si v expozícii urobila. I keď som občas ľutovala, že som sa nepozrela pozornejšie. Tento priestor ponúka veľa podnetov. A čo mi vyhovovalo, podnetov krátkych, na ktoré sa nebolo treba dlho sústreďovať. Množstvo zmysluplných kúskov dáva dohromady erudovaný výklad sprievodkyne, ale napokon i vlastný záujem vidieť a pochopiť veci v súvislostiach.
Veranda u Grosschmidovcov
Nachádzam sa teda v dome na Mäsiarskej 35 v Košiciach. Spočiatku som si nevšimla majestátnosť tejto budovy, pretože som do nej vošla cez robustné dvere z úzkej uličky. Dom kúpili Máraiho rodičia Grosschmidovci (spisovateľ sa vlastným menom volal Sándor Károly Henrik Grosschmid) v roku 1912 a prvé poschodie obývali až do roku 1932. Očarí ma zrekonštruovaná veranda. Presvetlenej miestnosti dominuje smotanová farba okien, stien i preskleného stropu so zachovanou štukovou výzdobou. Tu sa rodina zrejme stretávala pri každodennom jedle. Verandu – pôvodne v dezolátnom stave – zrekonštruovali podľa fotky z Petöfiho literárneho múzea v Budapešti.
Do prípravy výstavy sa zapojil Csemadok (Maďarský spoločenský zväz na Slovensku) a Tibor Mészáros ako správca pozostalosti Sándora Máraia. Na návrhu a realizácii sa podieľali renomovaní odborníci – vizuálny dizajnér Gyula Kermény a grafický umelec András Széki. Ďalej historička Anna Ötvös, Múzeum maďarskej kultúry na Slovensku a mnohí ďalší jednotlivci aj inštitúcie.
Výstava má päť miestností
Prvá miestnosť ukazuje dobové Košice pred sto rokmi, keď tu žil Sándor Márai. Súčasťou je veľká LED obrazovka, na ktorej cirkuluje viac ako 150 fotografií s touto témou, ale sú tu aj tradičné fotografie – vytlačené na fotopapieri rôznych formátov. A keďže tvorcovia mysleli na všetko, treba sa pozrieť aj pod nohy – na koberec a zároveň mapu Košíc z roku 1912. Jediná originálna olejomaľba sa nachádza práve tu a je dominantou tohto priestoru. Vidíme na nej Dóm sv. Alžbety, ktorý namaľoval Franz Wiesenthal. Tie v ďalších miestnostiach sú kópie.
Nasledujúca miestnosť kopíruje štýl, v akom bol dom pôvodne zariadený. Návštevníka zoznamuje so spisovateľovou rodinou – rodičmi, štyrmi súrodencami a ďalšími príbuznými. Znova sú tu citácie z Máraiových diel, fotky, maľby, kurátorské vstupy a typický nábytok. Ten doniesla naspäť rodina spisovateľovej sestry Katky, ktorá sa vydala do Budapešti. U nej bývala ich mama, keď ovdovela. V roku 1934 predali dom a zobrali so sebou aj nábytok. Vrátil sa až teraz. Tu bude jeho stále miesto.
Kompozične najzaujímavejšia miestnosť sa venuje Máraiovmu detstvu a mladosti. Presvietené plátna s fotografiou a textom dokazujú, že aj na malom priestore sa dá pracovať so zaujatím návštevníka – hlavne ho nenechať rutinne kĺzať po objektoch. Pozdávajú sa mi svetelné efekty a oku lahodiaca symetria v usporiadaní všetkých komponentov.
Márai sa v roku 1940 vrátil do Košíc na jeden deň a prešiel si všetky miesta svojho detstva, na ktoré mal milé spomienky, a napísal o tom esej Košická pochôdzka. Vedeli ste, že začal písať do novín už ako pätnásťročný? To však bolo zakázané a preto musel opustiť štúdium na premonštrátskom gymnáziu.
Posledná miestnosť zaznamenáva emigráciu – nielen jeho, ale aj jeho manželky Loly a syna Jánosa. Bola dlhá, smutná a veľmi ťažká. Ako maďarský spisovateľ stratil všetko. Nielen byt, domov, vlasť, ale prišiel aj o všetkých čitateľov a vydavateľov. Keď sa dostali k moci komunisti, Márai sa rozhodol začať život mimo Maďarska. Zakázal vo vlasti vydávať svoje diela dovtedy, kým nebudú slobodné voľby a neodíde posledný sovietsky vojak. To sa počas jeho života nestalo, preto sa o ňom nerozprávalo, nepísalo, neučilo. Ako maďarský spisovateľ načas prestal existovať.
Žil v Amerike, obdivoval európsku kultúru
Jeho diela začali vydávať až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Toto obdobie „ticha“ trvalo neuveriteľných 41 rokov. Na začiatku emigrácie žili v Neapole, lenže Taliani nikomu neudeľovali občianstvo a oni ho potrebovali, lebo mali adoptovaného syna. Preto odišli do New Yorku a Márai začal pracovať v rádiu Slobodná Európa, popritom písal aj svoje denníky. Za dva-tri články týždenne bola výplata mizerná, preto musela pracovať aj Lola. Až keď sa ich syn János postavil v roku 1967 na vlastné nohy, mohli si dovoliť odísť späť do Európy. Márai nemal Ameriku rád, prekážalo mu všetko, čo bolo americké. Európska kultúra mu veľmi chýbala. Presťahovali sa do Salerna, malého mestečka neďaleko Neapola. Tu bývali až do roku 1980. A tam zase začal písať a dokončovať svoje romány, ktoré odložil bokom pred štyridsiatimi rokmi. Emigrantskí vydavatelia začali vydávať jeho diela a šírili ich po celej Amerike a západnej Európe.
Napokon sa Máraiovci na staré kolená vrátili do Ameriky, lebo im chýbala rodina. A vtedy sa zase začalo všetko kaziť. Najprv zomrela Lola v roku 1986 a o rok neskôr nečakane na porážku János. Márai zostal sám, taktiež chorý a s vážnou depresiou. Prestal vidieť cieľ svojho života a v roku 1989 sa zastrelil.
O rok neskôr sa v Maďarsku všetko zmenilo a začali vydávať jeho diela. V roku 1998 vydali po taliansky jeho román Sviece dohárajú a tým ho objavil celý svet. Začali sa prekladať jeho diela do rôznych jazykov a teraz je už skoro najprekladanejší maďarský spisovateľ. Vieme o prekladoch do tridsiatich jazykov.
Technológia verzus originálne artefakty
Výstavu navštevujú predovšetkým Maďari, potom nasledujú Slováci a Česi. Zriaďovateľ je otvorený aj pomoci zvonku. Tak sa dostal k unikátnym prvým vydaniam Máraiových diel. Súčasťou je knižnica obsahujúca jeho knihy v rôznych jazykoch. Je preložený aj do čínštiny, turečtiny a thajčiny. Asi naozaj dokáže osloviť človeka žijúceho hocikde.
Pomerne dlho sa dá zdržať pri dotykových obrazovkách, kde som si čítala či počúvala o slávnom režisérovi, Máraiovom bratovi Gézovi Radványim, spoznala som tiež hlas Loly Matznerovej i samotného Máraia. Doplnili sem i hravý prvok vo forme puzzle z fotiek rodinných príslušníkov či prehľad všetkých pamätníkov a sôch Sándora Máraia po celom svete. Nechýbajú veľkoformátové filmové plagáty – londýnske predstavenie Embers od Christophera Hamptona v hlavnej úlohe s Jeremym Ironsom (podľa Máraiovho románu) a Eszter’s Inheritence od režiséra Józsefa Siposa. Samozrejmosťou sú preklady do slovenčiny. Na jar tohto roku, keď som výstavu navštívila, práve pripravovali rozsiahly rodokmeň.
Teraz už môžem začať čítať Máraia. Získala som kľúč, ktorý mi možno chýbal na to, aby som sa dostatočne zahĺbila do jeho textov. Vyberiem si tie, v ktorých sa venuje svojmu domovu. Presne to ma zaujíma. Vnímavosť, ktorá sa v ňom prebudila, keď navštívil rodné Košice. „...čarovný pocit istoty, že tu, len tu, v týchto niekoľkých uliciach, sa mi nemôže nič stať. Je to čaro pocitu bezpečia z detských čias, ktoré prebleskuje aj do života dospelého.“ (Košické bomby)
Pamätná Výstava Sándora Máraia
Mäsiarska ul. 35 v Košiciach
Otvorené v utorok až nedeľu od 10:00 do 17:00 hod.
Kontakt: +421 55 728 7303; info@maraisandor.eu
Sándor Márai (1900, Košice – 1989, San Diego) bol významný maďarský spisovateľ a novinár. Košice opustil ako mladík v roku 1918. Neskôr žil v Budapešti a ďalších európskych metropolách a v USA. Márai bol neobyčajne plodný autor, po roku 1989 aj v slovenčine vyšli početné preklady jeho diel. Košíc sa tematicky dotýkajú eseje, spomienkové či románové texty, ako sú napr. Košická pochôdzka, Spoveď mešťana, Zem, zem! alebo Denníky.
