Kniha o troch

Kvalitná tvrdá väzba farby dreva (obálka Martin Šútovec), vnútro obalu a okraje strán zelenej farby (layout Palo Bálik) a na zadnej strane informácia, čo z tvorby Földváriho vydavateľ Koloman Kertész Bagala v edícii kníh Kornela Földváriho nachystal.

Kniha by sa dala označiť za históriu Divadla na korze, v ktorom bol Földvári v rokoch 1969 – 1970 riaditeľom a z ktorého musel odísť spolu s Lasicom a Satinským, aby sa po roku 1989 do svojho milovaného divadla (už Štúdio L+S) vrátil a bol jeho dramaturgom od roku 1992 až do dôchodku. „Večer čo večer komik, podobný novodobému Sizyfovi, valí pred sebou balvan humoru na strmý vrchol, aby mu v okamihu triumfu s rachotom zmizol v údolí.“

Smiech s kulisou sĺz

Názov knihy by sa pokojne mohol zmeniť na Svet pre troch, lebo K. Földvári bol nielen obdivovateľom dvojice humoristov, nielen o humore písal, ale ho aj tvoril a ním i láskavosťou bol celý prežiarený aj vtedy, keď mu bolo v živote ťažko.  Vo svojej publicistickej, prozaickej, literárnokritickej i teoretickej tvorbe sa dva póly vnímania a stvárňovania skutočnosti evidentne prejavujú. Platí to i o knihe Svet pre dvoch. Dalo by sa to nazvať – s humorom o vážnych i veľmi dôležitých témach. Nezľahčoval, len odľahčoval, v osobnom živote sa nesťažoval, nekritizoval, ale v jeho prehovoroch boli prítomné tie dva póly – smiech s kulisou sĺz. A cez metonymie, symboly a metafory sa predierala odvaha (ak bol taký čas) alebo kritika (ak bol čas už vhodný). Takýto spôsob videnia a zobrazovania skutočnosti sa nesmierne hodí k obrazu Sveta pre dvoch – „(...) komik (...) zdanlivo z ničoho, z hŕstky slov a situácií zhmotňuje večer čo večer pravdu, prekvapivým uhlom pohľadu obnažuje jej ozajstnú podobu.“

V roku 1966 napísal Földvári v Kultúrnom živote, „že sa nám v Lasicovi a Satinskom definitívne sformovala slovenská rarita – dvojica inteligentných komikov“. Odborne hodnotí princípy ich humoru, hovorí o modernom umení, o hľadaní komiky v ľudskom myslení a vlastnostiach človeka, o hravom žonglovaní so slovami, ale aj o vysokej civilnosti popri ich samopašnosti. „Hrajú samých seba – tým viac, že sú nielen hercami, ale i autormi všetkých scénok a dialógov.“ Ich spôsoby sleduje na improvizovaných javiskách divadielok, v divadlách i v rozhlase, východiskom sú mu jednotlivé vystúpenia dvojice, keď popri ich umeleckom výkone hodnotí i texty (pôvodné i iných autorov) a najmä témy, ktoré neobchádzajú aktuálne spoločenské pomery. „Bez zábran sa vysmievajú zo všetkého, čo sa im zdá smiešne.“ Földvári je v hodnotení precízny, „bojuje“ s často neodbornými názormi na humor tých, ktorí fanúšikujú tzv. úžitkovému umeniu vtipmi pri pive a „bľabotaním“ ľudových rozprávačov. Lasica a Satinský sú pre neho dokonale civilní, ich humor je vzťah k životu, základný postoj, často smutný úsmev (odkaz na Chaplina), schopnosť improvizácie (dedičstvo Voskovca a Wericha). „To, čo Lasica a Satinský s takou ľahkou samozrejmosťou robia, je ozajstná estetická revolúcia; (...) bez teoretických proklamácií a programov obohatili humor o nové dimenzie, vyrovnali krok s moderným umením.“ Porovnáva výstupy tvorby obidvoch vo forme na čítanie a v interpretácii na javisku najmä vo vzťahu k percipientovi. Nezabudol ani na ich tvorivý tím – hercov, textárov, hudobníkov, spevákov.

Tupá moc neobľubuje humor

Nech siahneme po ktoromkoľvek Földváriho texte v tejto knihe, vždy nájdeme jeho obdivný postoj k umeniu L + S, ktorý je nielen konštatujúci, ale i dokazujúci, hľadajúci analógie, no zdôrazňujúci originalitu, spôsob, akým v podtónoch svojich scénok, dialógov a vystúpení hovoria o súčasnom človeku, „o priepasti vzájomnej izolácie, totálnej neschopnosti dorozumieť sa“ (a to píše v r. 1969!). Čím viac Földváriho textov čítame, tým väčšmi sa utvrdzujeme, že bol aj vynikajúcim esejistom a prozaikom. Ako výborný odborný kritik analyzoval aj hry, ktoré Lasica a Satinský vytvorili a vo svojom divadle uviedli (Soirée bola prvou, 17. 2. 1968), vedel mať aj výhrady k publikovaným či na javisku interpretovaným textom a pre čitateľa je rozhodne zaujímavý obraz zákulisia, keď sa do umenia vmiešavali menej nadaní (no o to arogantnejší) politici a neodborníci (cenzori). „Tupá moc nikdy neobľubovala humor.“ Spomína napr. prichystanú premiéru z roku 1980 (Náš priateľ René), ktorá sa mohla realizovať až v roku 1991, alebo knihu Terno zo začiatku 70. rokov, keď jej „podoba sa zachovala v jedinom exemplári ako ožltnutý rukopis pripravený do tlače“. Földvári píše o predstavení Náš priateľ René ako o najzrelšom, „v ktorom naplno rozvinuli svoje komediálne majstrovstvo i neopakovateľnú schopnosť akoby mimochodom a zľahka vyslovovať štipľavé prognózy o nás i o svete.“

Földvári ako znalec divadla (L + S) môže naplno odtiahnuť oponu a odkryť zákulisie až v textoch po roku 1989 a budeme ohúrení – či sme o normalizačných spôsoboch vo vzťahu k tomuto divadlu vedeli, len tušili alebo vôbec nevedeli. Földvári vie, spomína, podrobne, s menami pozitívnych i negatívnych „postáv“. Aj jeho – Földváriho – vypočúvali na polícii. „Vždy s odstupom času sme sa stretli a kým sme sa dohodli na slovníku, kým som začal hovoriť tak, že mi začali rozumieť, chytalo sa ma zúfalstvo.“

V príspevkoch z 80. a najmä 90. rokov hodnotí oboch protagonistov (L + S) v čase zákazu vystupovať i v čase postupného a úplného návratu na scény. Zaoberá sa najmä predstavením Deň radosti a seriálom Ktosi je za dverami / Nikto nie je za dverami. Nezabúda na Jaroslava Filipa, ktorý „je rovnocenným spoluhráčom Lasicu a Satinského nielen ako skladateľ a hudobník, ale i ako ďalší (a jedine únosný) živel na scéne“.

Ako odsúdiť zlo

Či ide u Földváriho o príspevok do novín, či časopisu, či ide o odbornú kritiku, doslov alebo text na prebale CD – vždy je to on, jeho nezameniteľný rukopis. Do jeho textov sa vojde hodnotenie humoru (i vystúpenia) Lasicu a Satinského, široká charakteristika či kritika doby, spoločnosti i jeho, Kornelov humor, ktorým dokáže odsúdiť i zlo. Aj o tom by bolo možné povedať to, čo vyslovil o predstavení Čakanie na Reného. „Tam, kde sú najhlbší, hovoria k veci vždy len akoby mimochodom, v druhom pláne, náznakom, ktorý uvoľňuje netušené asociácie, zámlkou.“ Hodno sa zmieniť o predstaveniach na základe diel Čechova, Gogoľa a Ostrovského po roku 1968, čo mnohí V. Strniskovi, M. Pietrovi i Lasicovi vyčítali, že to spravili „v čase bojkotu ruských a sovietskych hier“. Ruská klasika „okrem tvrdošijného humanizmu“, ako píše Földvári, „prináša príležitosť vnoriť sa do ubolenej ľudskej duše, hľadať v nej príslovečný smiech cez slzy“. A pritom títo velikáni umenia nemohli tušiť, čo sa v histórii sveta odohrá. Földvári aj na margo tohto „nedorozumenia“ napísal, že „Lasica a Satinský nepestujú a nikdy nepestovali politickú satiru.“ Za možno jedinú výnimku pokladá Radostnú správu z roku 1969, ktorú si „vyžiadala mimoriadna doba“ po 21. auguste 1968.

Lasica a Satinský ani Földvári nám už nepovedia, po čom by toto divadlo siahlo dnes, keď sa história opäť neďaleko opakuje. „Ibaže čo už s ľuďmi, ktorí chcú naprávať dejiny a nie seba?“ V týchto intenciách možno pokladať za jednu z najdôležitejších častí tejto knihy text Kto sa bojí L + S? a v širších súvislostiach zasa text Skúška humorom. Za vrchol pôvodnej tvorby Lasicu a Satinského pokladá Deň radosti, „korunným klenotom dvojice (i slovenského divadla) však ostáva Cyrano, nepochybne životná úloha Milana Lasicu,“ napísal Földvári v roku 1998. Súčasťou knihy je aj časť Gavalier s ružou s podtitulom Za Julom Satinským. Sú to tri spomienkové texty, v ktorých nájdeme aj vetu o oboch umelcoch: „Myslím, že ani jeden stranou a vládou vyrobený národný umelec sa nemohol pochváliť takou láskou a závideniahodnou znalosťou svojho diela medzi ľuďmi bez ohľadu na vek i postavenie,“ napísal v roku 2002. A nezabudol na divákov a poslucháčov, „ako dychtivo sledujú každé slovo, každé gesto, vnímajú každý náznak či zámlku, aby sa rozosmiali oslobodzujúcim smiechom. V tých časoch zadúšajúceho normalizačného temna naň veľa príležitostí nemali“.

Kniha pre ďalšie generácie

Autor nielen hodnotí tvorbu obidvoch ako celku i každého jednotlivo, ale spomína aj na chvíle, ktoré strávil v ich spoločnosti, osobitne v súkromí s J. Satinským pri rodení sa jeho tvorby pre deti i pri inej literárnej a publicistickej tvorbe. Földváriho analýza literárnej tvorby Satinského je dôsledná, dáva ju do širších súvislostí a do komparatívnych vzťahov s tvorbou iných autorov. Satinského fejtóny nazýva liečbou šokom a sám je nadšený ich originalitou, vyjadrujúc, že Satinský prerástol tento žáner. V Lasicovej literárnej tvorbe zasa nachádza „distingvovaný suchý humor na anglický spôsob“.

V hodnotení tvorby obidvoch umelcov musíme obdivovať Földváriho postrehy, schopnosť detailne vysvetliť princípy ich humoru. Ak pripomína, že Lasica a Satinský sú maturitnou otázkou, tak táto kniha by mala byť učebnicou k nej. Celá je akoby biografiou tvorivej činnosti Lasicu a Satinského, z hľadiska žánrového má charakter odbornej kritiky a memoáru a v poslednej kapitolke ide o akúsi rekapituláciu, v ktorej protagonistom je sám Földvári na „javisku“ doby vzostupu, radostnej činnosti, potom odchodu zo scény. „A to je vlastne všetko – happy end v tom čase už začal vychádzať z módy. V piatok ma minister s platnosťou od pondelka odvolal z miesta riaditeľa, koncom júna môj staronový nástupca zrušil súbor L + S. A o rok ministerstvo zlikvidovalo celé divadlo. Zákonite sa stalo jednou z prvých obetí normalizácie – ako prekážka ideologického vymývania mozgov verejnosti. Jeho zrušenie bolo popravou na výstrahu ostatným neposlušným.“

Je dobré, že vydavateľ KK Bagala nám postupne v druhých vydaniach ponúka, čo Kornel Földvári už publikoval i to, čo zostalo v rukopisoch. Je to pre ďalšie generácie záujemcov, lebo to, čo Földvári prežil a zažil, čo hľadal a našiel v Lasicovi a Satinskom, je aj po rokoch aktuálne. „Lasica so Satinským roky umlčiavania a zatajovania prežili nielen so svojím štýlom humoru a s charakteristickým repertoárom, ale aj s neblednúcou hviezdou popularity a s novými generáciami vzácne aktívneho obecenstva.“

Gabriela Rakúsová (1943)

Literárna kritička, recenzie publikuje v printových médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií o spisovateľoch a ich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textov Z literárnych reflexií (F.R. & G, 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018), Medzi realitou a jej znakom / interpretačné úvahy o knihách a Medzi autorom a čitateľom (Modrý Peter, 2018 a 2021).

Kornel Földvári: Svet pre dvoch

Levice: KK Bagala, 2022