Kniha v nás

Marec je pre knihy sviatočný mesiac – tak akosi to vyplýva z tradície, ale už menej zo súčasnosti. Prezrúc si poniektoré kamenné i internetové kníhkupectvá kniha žije aj v týchto dňoch svojím bežným, takpovediac spotrebiteľským životom bez väčších snáh pripomenúť jej výnimočnosť; áno, zliav je hojne, no nie sú výnimočnosťou, ide už skôr o rutinný celoročný folklór rýchlenej ponuky. Týždeň slovenských knižníc trvá síce menej než štvrtinu mesiaca, ale v tomto prípade rozhodne nejde o nič menej cenné. Aktivity knihovníčok idú ponad otupené spoločenské rámce, lebo vedia, že nie všetky zmeny idú iba k horšiemu, k zabúdaniu na to dobré v duchu hesla: Marec poberaj sa starec! Sú ostrovom rozpamätávania sa na knihu so všetkými jej najdôležitejšími dispozíciami – nie na tú, čo ste včera čítali, ani na tú, ktorú vám zajtra niekto prinesie alebo si ju kúpite a ani na tie nie, ktoré ignorujete alebo aj neignorujete, lebo o nich neviete... Zdá sa, že v tomto prípade sa zmysel spojenia marca s knihou jednoducho odvíja zo slova sviatočný a za všetkým väzí úprimné presvedčenie, že, prepáčte hrsť patetickosti, najväčším sviatkom knihy je sám človek. Preto je vhodné mu to z času na čas pripomenúť, teda to, čo vlastne on pre knihu znamená. Azda je ťažké normálne to pochopiť v dobe, keď sa kniha často volá médium a človeku už ani nevieme prísť na meno. A možno je to ľahké a nenútené, stačí si všimnúť knihu v nás samých a aj v tých druhých. Vidíte to? Ona je tragický ľúbostný román a tam kráča encyklopédia, tie dievčatá na lavičkách sú jasné detektívky, stará povesť má barlu a nadáva na politikov, a ten s tou kravatou je zborník ako vyšitý, leporelo vyhodí z kočíka cumlík a jeho bibliofília mu ho utrie a podá. No a tomuto sa hovorí sviatok à la marec.

Radoslav Matejov