Kniha z Cartageny

Nadácia Gabo, ktorú založil slávny kolumbijský spisovateľ Gabriel García Marquéz, tu každoročne organizuje štipendijný pobyt pre kultúrnych novinárov. Eva Kopecká sa v rámci neho vydala po literárnych stopách a prináša príbeh o miestnom kultovom kníhkupectve.

„Život nie je to, čo niekto prežil, ale to, na čo si spomína a ako si spomína, aby to porozprával.“ Pozerám sa na plagát s citátom Gabriela García Marquéza, ktorý pochádza z jeho pamätí Román môjho života. Nachádzam sa v kníhkupectve Ábaco a čakám, kým ma obslúžia. Mám chuť sa ešte osviežiť v klimatizovanom prostredí, než sa pustím do hľadania knihy, ktorú si zoberiem na Slovensko.

Ábaco po prvý raz

Ábaco som našla v druhý deň pobytu v Cartagene, keď som sa túlala uličkami takmer bezcieľne, ale predsa s poznávacím zámerom. Kníhkupectvo sa nachádza v historickom centre, na rohu, kde pouličný predavač ponúka občerstvenie v podobe čerstvého kokosového orechu. Hneď po vstupe ma prekvapí atmosféra. Láska k literatúre je tu spojená s pekným interiérom a dobrou kávou, cítim sa tu ako doma. Knihy sú poukladané v policiach s posuvným rebríkom až po strop tmavomodrej farby. Nechýbajú na stoloch a v kopách na okolitom nábytku. Vládne tu prítmie a hrá jemná hudba. Knihovník s výrazným tetovaním na krku sa už dlhšie rozpráva so zákazníčkou. Pristúpi ku mne teda čašník v zástere a spýta sa ma, čo hľadám. Idem na istotu, ukážem mu lístok s poznačeným titulom Alejandra de Vengoechea: Mujeres que dicen verdades (Ženy, ktoré hovoria pravdu). „Máme posledný kus,“ usmeje sa, keď ho vyhľadá v počítači a prinesie mi ho. Ide o kolekciu rozhovorov so šiestimi významnými kolumbijskými novinárkami. Rozprávajú nielen o súkromí a práci, ale aj o vývoji v krajine. Knihu mi odporučili miestni ako ukážku ženského hlasu, ktorý je vo verejnom živote málo počuť. Neváham a vkladám ju do pomyselného nákupného košíka.

Objednám si a sadnem si k okrúhlemu stolu v strede podniku. Ostatní zákazníci pokračujú vo dvojiciach v rozhovoroch. Listujem v knihách, ktoré na fotografiách zobrazujú Cartagenu ako perlu Karibiku v premenách času, no žiadna z nich ma nepresvedčí, aby som si ju zobrala domov ako suvenír. Mnohé sa však nedajú otvoriť, lebo sú zabalené v priesvitnom obale. „To je kvôli vlhkosti,“ vysvetľuje mi knihovník, ktorý sa už uvoľnil a vedľa mňa dokladá tovar. Volá sa Juan a priznáva, že ho práca baví. Vysvetľuje mi, že obchodu sa darí, dokonca majú druhú prevádzku len o ulicu ďalej a majiteľka uvažuje, že otvorí ďalšiu aj v hlavnom meste, kde žije.

Sen, ktorý sa stal skutočnosťou

María Elsa Gutiérrez podnikala v Bogote v oblasti technológií. Od malička ju však zaujímala literatúra. Rozhodla sa otvoriť kníhkupectvo a kaviareň v jednom a umiestniť ho v meste pri mori, kde by mohla stráviť niekoľko dní do mesiaca. Tak sa aj stalo v roku 2002. Po počiatočných rozpakoch zo strany domácich si získala intelektuálov a bohémov a nový model biznisu začal prosperovať. Prvých sedem rokov viedla obe podnikania, napokon sa rozhodla pre to, ktoré jej bolo srdcu blízke. Nápad staviť na nezávislé kníhkupectvo vyšiel a doteraz ho považujú za cartagenský kultúrny zázrak. Ábaco už skoro dvadsať rokov konkuruje najväčšiemu distribútorovi kníh a časopisov. La Librería Nacional je štátny podnik, má prevádzky vo viacerých mestách a predáva aj na internete.

Za tónov hudby platím účet a zaujímam sa, čo slovo „ábaco“ vlastne znamená. Juan mi pri pokladni ukáže staré počítadlo, klasickú pomôcku pre deti, ktoré sa učia počítať. Sú na ňom len červené guličky, posúvam ich prstami zo strany na stranu a cítim, že sa do tohto prostredia ešte vrátim.

Ábaco po druhý raz

Je skoro desať hodín ráno a druhá prevádzka Ábaca je plná turistov aj domácich zákazníkov. Niet sa čomu čudovať. Cartagena de Indias bola v roku 1984 zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Veľkosťou je síce až na piatom mieste v Kolumbii, ale je najdôležitejším prístavom v krajine. V podniku sa dnes miešajú rôzne jazyky a kultúry, väčšina z nich raňajkuje a viac si užíva gastronomické špeciality ako literárne diela. Tých je tu pomenej ako v prvej prevádzke. V blízkom kostole Santo Domingo začnú zvoniť zvony. Mám pocit, že sa omša začne skôr, ako ma stihnú obslúžiť. Zbytočne strácam trpezlivosť. Tam, kde vládne teplé a vlhké prostredie, plynie čas pomalšie. Veď aj Marquéz písal o tom, že samota trvala sto rokov. „Tu máš kávu, zlatko, a prepáč za zdržanie,“ čašníčka s krátkymi sivými vlasmi mi položí kapučíno na stôl. Prekvapí ma jej láskavý prístup a zmysel pre humor, s ktorým obsluhuje a komunikuje v pomalej španielčine. „Myslím si, že existuje len jeden univerzálny jazyk, a tým je láska. Keď sa hocikomu pekne prihovorím, vždy nájdeme spoločnú reč,“ dodáva s úsmevom.

Stretnutie s Adrianou

Adriana Campo pracuje v Ábacu už deväť rokov. Predtým sa venovala žurnalistike, pracovala v televízii a pôsobila aj v Španielsku. Vo vyššom veku zmenila profesiu a sa stala sa knihovníčkou, ktorá zároveň robí kávu, ovocné džúsy a omeletu k tomu.

Všimnem si skrinku plnú kníh, jedinú so sklenenými dvierkami. Obsahuje diela nositeľa Nobelovej ceny za literatúru G. G. Marquéza v rôznych vydaniach: exkluzívne, ilustrované, v podobe komiksu, malé verzie do kabelky a pod. „Marquézove knihy vedú bezpodmienečne rebríček najpredávanejších kníh. Na čele stojí Sto rokov samoty, dobre sa predáva v španielčine aj angličtine,“ ubezpečuje ma Adriana a ukazuje mi jedno z krásnych vydaní.

„Ale titul, ktorý sa tiež udržiava medzi bestsellermi, minimálne počas deviatich rokov, čo tu pracujem, je El olvido que seremos (Zabudnutie, ktorým sa staneme), pochádzajúci z pera nášho ďalšieho klasika. Héctor Abad Faciolince vykreslil históriu novodobej Kolumbie cez osobný príbeh spojený so smrťou svojho otca. Priprav si vreckovky, keď ho budeš čítať, no ako cudzinka tak získaš pekný obraz o našej krajine.“ Adriana vytiahne jeden kus z najvyššej poličky venovanej súčasným autorom. Nechám si poradiť a knihu si bez váhania zoberiem.

„Voľakedy, keď sem zákazníci išli kupovať, mi hovorili: Pani, je to taká hrubá modrá kniha. Ja som si vždy pri nich povzdychla: ale vy neviete, že knihy sú ako ľudia a majú názvy a mená autora? Odvtedy sa to trocha zlepšilo a došlo k rozvoju čitateľskej obce, no na Európu stále nemáme,“ dodáva opäť s úsmevom na tvári. Podľa verejných štatistík z roku 2017 je medzi Kolumbijčanmi dnes viac čitateľov. Tí aktívni prečítajú zhruba päť kníh ročne, čo v prepočte na celé obyvateľstvo vychádza na dve knihy za rok. Na Slovensku v tom období vyšiel výskum, ktorý si nechalo vypracovať združenie vydavateľov a kníhkupcov. Podľa jeho záverov, takmer tretina Slovákov knihy nečíta vôbec, dve tretiny si za rok nekúpia žiadnu knihu a najviac kupujúcich si kúpi len jednu-dve knihy ročne.

Ábaco po tretí raz

Môj pobyt v Cartagene sa blíži ku koncu. Uličky historického centra, ktoré sa podobajú jedna na druhú, som prešla už krížom krážom a odfotila niekoľko desiatok farebných fasád koloniálnych domov.

Prechádzku klasicky zakončím v Ábacu. Adriana má dnes opäť službu. Sadnem si do kresla obklopeného knihami v rohu kaviarni. Natiahnem ruku a siahnem po útlej knihe výraznej zelenej farby, ktorá si ma pritiahne. Prekvapí ma, že tu nájdem zaprášené vydanie príručky Describir el escribir (Opis písania) od katalánskeho autora Daniela Cassanyho s podtitulom Ako píšu skúsení spisovatelia? Dá sa vôbec naučiť písať? Takýchto príručiek som už videla viac než dosť. „Aj ja píšem. Bude to príbeh môjho života, ale chcem, aby vyšiel až po mojej smrti,“ pošepká mi Adriana a položí predo mnou mangový džús na účet podniku. Ovocné osvieženie mi príde vhod. Prejdem sa posledný raz medzi knihami, dotýkam sa končekmi prstov obálok, farby sa mi zlievajú do jednej machule. Neuspokojím sa žiadnou knihou, kým nenájdem tú pravú, tú moju, ktorú raz napíšem. Rozlúčim sa s Adrianou a odchádzam do hotela, do kufra si zbalím nielen nové knihy, ale aj uvedomený sen o tej vlastnej.

Eva Kopecká (1982) je hispanistka, pôsobí ako redaktorka Rádia Devín a spolupracovníčka Rádia Slovakia International (RTVS). Venuje sa najmä kultúrnym prienikom medzi Slovenskom a španielsky hovoriacim svetom.