Vydavateľstvo SPN – Mladé letá vlani vydalo už desiate vydanie Malého princa Antoina de Saint­Exupéryho. Z tiráže sa dozvie­me, že ide o jediné slovenské vydanie s pôvodnými autorovými ilustráciami. V úvode, ktorý pre toto vydanie napísal autorov pra­synovec Fréderic d´Agay, vysvetľuje, v čom spočívali odlišnosti ilustrácií v  prvom francúzskom vydaní vo vydavateľstve Galli­mard z roku 1945, teda už po autorovej smrti, v porovnaní s jeho newyorským vydaním z roku 1943. Ani tieto detaily umocňujúce autentickosť autorovho diela mi však posolstvo jeho myšlienok nezvýraznili väčšmi ako doslov Antona Hykischa, jeho osobné vyznanie tejto knižke: „Malého princa vo vtedajšom českom preklade som čítaval svojim deťom. A raz večer, v tých chvíľach intimity, keď človek cíti, že jedinou a najväčšou hodnotou vlastného života sú jeho deti, krv z jeho krvi, pri pohľade na rozžiarené oči našej Elenky a Petra – som sa nad Malým princom rozplakal.“ Z tohto doslovu je pre mňa najdôležitejší odkaz, že knihy, ktoré sme si predtým číta­li len pre seba, nám odkrývajú ďalšie vrstvy, nové zážitky a silnej­ší emocionálny náboj pri čítaní svojim deťom. Malý princ je tou najvhodnejšou knižkou na chvíle intimity, ktoré rodičia venujú svojim deťom.

A doslov nášho popredného prozaika, ktorý sa práve v týchto dňoch (23. februára) dožíva osemdesiatky, by mohol byť inšpira­tívny aj pre iné vydavateľstvá vracajúce sa v nových vydaniach ku klasickým dielam. Múdre doslovy nie sú dopovedaním diela, ale upozorňujú ďalšie generácie na jeho hodnoty v novom kontexte.