Vyhľadávanie
Na jeho osudoch možno učebnicovo ukázať meniacu sa spoločensko-politickú a umeleckú tvár stredoeurópskeho 20. storočia.
V centre Košíc nájdeme dve sochy umelcov. Spisovateľ Sándor Márai symbolicky ponúka voľnú stoličku okoloidúcemu na rohu Mäsiarskej a Zbrojničnej ulice a výtvarník Július Jakoby so svojím typickým držaním tela kráča po Alžbetinej ulici. Obaja sú pre kultúrnu tradíciu mesta kľúčoví. Na rozdiel od svetobežníka Máraiho však Jakoby (1903 – 1985) prežil v Košiciach skoro celé 20. storočie a štyri rôzne režimy.
Utiahnutý, plachý výtvarník sa v priebehu desaťročí stával legendou, neprehliadnuteľnou postavou výtvarnej kultúry tohto mesta a nositeľom jej pozabudnutej tradície. Na jeho osudoch možno učebnicovo ukázať meniacu sa spoločensko-politickú a umeleckú tvár stredoeurópskeho 20. storočia.
Umelec a jeho mesto / mesto a jeho umelec
Jakobyho socha v srdci Košíc má exkluzívnu polohu kúsok od Dómu sv. Alžbety. Juraj Bartusz v nej okrem fyziognómie vystihol i čosi z maliarovho ľudského a umeleckého príbehu. Košice, ich verejné aj privátne priestory, ľudia, situácie, boli Jakobymu prirodzenou bázou, z ktorej sa rodila jeho inšpirácia. Po budapeštianskych štúdiách mesto opúšťal už len zriedka, vidiecke motívy sú v jeho tvorbe ešte zriedkavejšie.
Socha sa však k dómu otáča chrbtom a smeruje akoby na okraj mesta. Umelec dlho žil a tvoril na periférii, vo svojom pivničnom ateliéri na Ťahanovských riadkoch. Najmä medzi svetovými vojnami sú pre jeho diela typické práve tragikomicky až groteskne uchopené sociálne témy z prostredia mestskej chudoby. Ako telesne hendikepovaný mal skúsenosť aj s inými druhmi vylúčenia – po prekonaní detskej obrny neovládal dobre ľavú ruku, ktorú celý život na verejnosti ukrýval za turistický chlebník, vraj vždy vybavený základným proviantom. No a pocit menšinovosti v ňom umocňovala aj jeho avantgardná umelecká orientácia.
Od úvah nad sochou sa posuňme k inému, knižnému pomníku: Všetky naznačené témy a motívy – záujemcom o Jakobyho dielo napokon už dlho známe – sú spracované aj vo výpravnej publikácii Jakoby. Retrospektíva. Vizuálne decentnú, príťažlivú knihu (o grafiku sa postarala Katarína Rybnická) na vydanie pripravil Daniel Liška (1959). Editor nie je kunsthistorik, študoval baníctvo a veterinárne lekárstvo, ale podľa vlastných slov sa o Jakobyho umenie a životný príbeh dlhodobo zaujíma. Zďaleka nie je v tejto téme prvolezcom. Kníh o Jakobym a katalógov z jeho zrealizovaných výstav sa za ostatné vyše polstoročie zopár nazbieralo. Spomeniem najdôležitejšie: Saučinovu (1960) a Abelovského (1994) monografiu a slávny knižný rozhovor s Albertom Marenčinom (Košický pustovník, 1983, resp. oficiálne 1988). V ostatnom období však vzniklo prázdne miesto, ktoré sa Liška rozhodol zaplniť.
Veľa známeho, menej nového
Kniha teda reaguje na prirodzený dopyt, jej zmysel sa napĺňa najmä vďaka početným reprodukciám (ilustrácií je celkovo 231). Pokiaľ ide o textovú časť, cítiť editorovo nadšenie témou, ale aj neskúsenosť; celok knihy totiž možno označiť za miestami trochu nejasnú „koláž“. Popri výberovej antológii textov iných autorov Liška do knihy zaradil vlastné, sčasti reflexívne, prevažne však informatívne texty biograficko-bibliografického charakteru, ktoré nás uvádzajú do Jakobyho života, diela a do odbornej reflexie. Aj tieto pôvodné kapitoly vychádzajú zo starších predlôh, ale sú dôkladne zrevidované a doplnené o nové informácie.
Knihe, za ktorú autor medzičasom získal aj spoločenské ocenenie – Cenu Dominika Tatarku 2020 –, bohužiaľ chýba nová a pôvodná kunsthistorická štúdia, celistvý pohľad na Jakobyho dielo. O to viac je tam fragmentov, úryvkov a citátov, ktoré občas pôsobia len ako doplnok obrazovej časti publikácie.
Kniha prináša nóvum vo dvoch oblastiach. V menšej miere v heuristike – rozširuje, spresňuje aj koriguje staršie informácie o Jakobym a jeho živote. A predovšetkým – ponúka kvalitné reprodukcie doteraz najväčšieho korpusu jeho diel, aj doposiaľ nezverejnených, roztratených vo verejných a súkromných zbierkach. V tom je práca editora nespochybniteľná, hoci pre nezainteresovaného čitateľa možno málo viditeľná. Obsahové a interpretačné jadro knihy však tvoria prevzaté texty. Pri niektorých, najmä v slovenskom jazykovom prostredí neznámych maďarských zdrojoch je koncepcia publikácie ako koláže starších textových fragmentov prínosná, no má aj sporné momenty. Napríklad, v knihe je znovu odtlačený prakticky celý rozhovor Alberta Marenčina s Júliusom Jakobym, ktorý v novom vydaní knižne vyšiel v roku 2017 a možno sa k nemu dostať celkom ľahko. Slovenské publikum však ocení sprístupnenie menej dostupných maďarských prameňov o Jakobym, počnúc rozhovorom so Zoltánom Kassaiom ešte z roku 1934 cez rozhovor s Györgyim Szaszákom z roku 1983 až po Jakobyho výpovede z knihy Lászlóa Szigetiho Csendek útjain z roku 1988.
Bez nich by to však bola kniha textovo dosť diétna – okrem esejistického úvodu, pedantne vypracovaného kalendária a informačného apendixu (zoznam diel, bibliografie sekundárnej literatúry a televíznych dokumentov o J. Jakobym) by ju tvorili len tri rozsahom neveľké nové kapitolky. V jednej Liška stručne zmapoval Jakobyho umeleckú epizódu spolupráce pri maliarskej výzdobe kostola v Diakovciach, v ďalšej sa venuje výtvarníkovej doteraz málo známej mozaikovej tvorbe a poslednú predtým nepublikovanú časť knihy tvorí Liškov rozhovor s Jakobyho priateľom a autorom spomínanej sochy Jurajom Bartuszom. Ten osvetľuje umelca z menej známej strany, ukazuje nám niečo málo z jeho ateliéru, bytu, neskorého manželstva, maliarových názorov a osobných vlastností.
Originálny dedič košickej moderny
Jakoby je dedičom košickej moderny 20. a 30. rokov 20. storočia, bol však originálny a autonómny. Bez potreby zaradiť sa do nejakej skupiny či smeru sa vyrovnal so širokou paletou podnetov od secesie a impresionizmu až po expresionizmus, s ktorým ho spájal dravý charakter jeho maľby či výrazná farebnosť. Zjavné paralely možno viesť s tvorbou mnohých výrazných svetových osobností výtvarného umenia, nemá tu však zmysel pestovať „vplyvológiu“.
Jakoby nebol človekom teórie ani nemal potrebu výraznejšie sa včleňovať do umeleckého poľa, bol sústredený na svoje bezprostredné okolie a svoj jazyk – a tým jazykom bola maľba. Sprostredkúval ňou v zásade autobiografickú, zážitkovú bázu života, sebe blízke mestské prostredie. Jeho maliarsky prístup bol založený na bezprostredných impulzoch, čo sa prejavovalo napríklad v neustálom otváraní zdanlivo dokončených pláten, na rýchlych premaľbách, v ktorých sa skvelým, tragikomickým spôsobom s využitím dynamickej farebnosti vyjavuje protikladnosť a premenlivosť zachytávaného sveta.
Aj po tejto knihe zostáva otvorená otázka Jakobyho identity, jeho zmiešaných koreňov a pestovaného kultúrneho maďarstva, ktoré úzko súviselo s košickým lokálpatriotizmom. Vo svetle historických výskumov o hybridnej etnickej identite obyvateľov medzivojnových a potrianonských Košíc by už bolo možné jeho maďarstvo prečítať aj bez etnocentrických klišé.
Bez pátosu a akosi samozrejme si pri Jakobym môžeme všímať čosi ako „osud umelca“ a jeho životný a umelecký príbeh nám umožňuje spustiť sondu do košického mestského priestoru ako do jedného zo stredoeurópskych kultúrnych palimpsestov s pretrhanou pamäťou, na ktorej dne nachádzame zamrznuté vrstvy dávnej tradície. Stále tak trochu váhavo a nie celkom pripravene rozvažujeme, ako k nej podísť a vziať si z nej, čo treba.
Radoslav Passia (1977)
Samostatný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Výskumne sa venuje slovenskej literatúre 20. a 21. storočia. Bol šéfredaktorom časopisov Romboid a Knižná revue. Je spoluzakladateľom literárnokritického webu Platforma pre literatúru a výskum (plav.sk). Ako publicista a moderátor spolupracuje s Rádiom Devín.
Alexander Šolc: Július Jakoby v ateliéri na Mäsiarskej ulici v Košiciach (1980)
Zdroj: ARTFORUM KOŠICE
Daniel Liška (ed.): Jakoby. Retrospektíva
Košice: Artforum, 2020
