Vyhľadávanie
Synchroironizovaný muž Martiny Sľúkovej predstavuje dielo programovo vytvorené stratégiou synkretizmu. Nachádzame v ňom prieniky literárneho a výtvarného umenia, pričom vizuálny aspekt tu neslúži len ako módny doplnok, naopak, v knihe zohráva kľúčovú úlohu.
Martina Sľúková: Synchroironizovaný muž
Bratislava: Brak, 2021
Dielo pozostáva z tridsiatich šiestich žánrovo ťažko uchopiteľných mikropoviedok či skôr textových fragmentov. Tematicky sú rôznorodé. Ide o útržky výjavov zo života s akcentom na medziľudské vzťahy, drobné reflexie, zamyslenia, ale objaví sa aj dramatizovaný dialóg, báseň či súkromný list. Celkové gesto knihy naznačuje odvrhnutie konvenčného písania a snahu o vytvorenie originálneho umeleckého diela: texty sú literárne aj jazykovo variabilné, využíva sa slovenčina, čeština i angličtina, ilustrácie sú zas prepojením prvkov fotografie, kresby i tlačeného textu.
Aspektom, ktorý všetky tieto prvky dielo prepája do homogénneho celku, je postup koláže. Martina Sľúková vydala v roku 2015 spolu s Terezou Oľhovou prózu Inak sa mám fajn, ktorá bola vystavaná na podobnom princípe – vo výsledku máme v rukách knihu – mozaiku.
Ohlasy surrealizmu
Dielo je po vizuálnej stránke zaujímavé. Tvoria ho koláže vyznačujúce sa sviežimi, originálnymi nápadmi, nečakanými prepojeniami, ktoré príjemne pošteklia čitateľovu fantáziu. Ich snovosť, prepájanie heterogénnych prvkov a kontextov odkazuje k estetike surrealizmu.
Sľúkovú akoby inšpirovalo Nezvalovo videnie sveta, podľa ktorého je logika „právě to, co dělá ze svítivých slov fráze. Logicky patří sklenice stolu, hvězda nebi, dveře schodům. Proto jich nevidíme. Bylo třeba položit hvězdu na stůl, sklenici v blízkost pianina a andělů, dveře v sousedství oceánu.“ Podobne sa aj v Synchroironizovanom mužovi prelínajú časové perspektívy, aj rôzne typy realít.
Napríklad v mikropoviedke X. autorka navodzuje atmosféru starých čias. Objavia sa tu prvky rozprávkovosti, ktoré zobrazovaný priestor ďalej špecifikujú ako fantastický, ahistorický. Protagonista s príznakovým menom Francesco da Scoliosa sa skláňa „nad starým dubovým stolom z mramoru, namáčal si husie brko do kalamára s octom a písal milostný dopis neviditeľným atramentom.“ (s. 26) Je zamilovaný do hrobárovej dcéry a neprekáža mu ani to, že „nevedela navariť prepeličie prdelky na čučoriedkach, nenavážala sa v mercedese.“ (s. 26)
Netradičná forma hrdinových ľúbostných listov rozvíjaniu vzťahu ani sujetu očividne nepomáha, azda aj preto sa rozprávač (nešikovne, povedzme, až hlúpo) pýta: „Lenže ako si to ona chudera prečíta, keď nevie, že tam je niečo napísané? A prečo to on neborák vlastne píše neviditeľne?“ (s. 28) „Našťastie“ sa však próza nerozvinie do tragédie – neborák Scoliosa si z ničoho ťažkú hlavu nerobí a po večeroch hráva World of Tanks.
Autorkino písanie vyvoláva aj asociácie s poetikou nadrealizmu, ktorý vychádzal zo surralizmu; Fábryho básnenie pripomína genitívnymi metaforami ako „pinzetou zašili otvorené zlomeniny zeleniny”. (s. 33)
Básne v próze
Jazyk Sľúkovej mikropoviedok je výrazne štylizovaný, uplatňujú sa v ňom viaceré postupy lyrizácie prózy: práca s rytmom vety, zvukové tvarovanie výpovedí, anaforické opakovania slov, aliterácie, metaforickosť výrazu. Viaceré z textov by sme mohli charakterizovať ako básne v próze, prípadne priamo ako básne prepísané do lineárnej vety. Ako pars pro toto môžeme uviesť fragment VI., ktorý je vlastne jedno enumeratívne pásmo. Keby sa jednotlivé segmenty umiestnili pod seba, pokojne by to mohla byť báseň.
Pre celú knihu je príznačná záľuba v kalambúroch a kalambúrikoch, ktoré sú niekedy vtipné, niekedy sa objavia skôr „z romantizmu rozmaru”. (s. 28) Láska k slovným hračkám je ako podstatný prvok vypichnutá aj v nadpise. Názov Synchroironizovaný muž je zaujímavý, hravý. Na obale diela sa nachádza ilustrácia evokujúca túto metaforu a zopakuje sa aj na s. 39: na pozadí zasnežených skalnatých vrchov, možno Tatier, sa vyníma akýsi mechanizmus (ozubené kolieska, hriadeľ, trúbky), uprostred ktorého je kresba ako z učebnice anatómie –realistický prierez ľudského srdca.
Je to akoby opak Hrušovského Muža s protézou, kde nás poručík Seeborn presviedča, že má namiesto srdca protézu, a preto nič necíti; Sľúkovej koláž, naopak, vytvára obraz „protézy”– stroja (muža) so srdcom. Metaforicky aj vizuálne to funguje, ale názov dobre „nepasuje” k celej knihe, skôr len k jednej z rozvíjaných myšlienok. Reprezentuje autorkinu snahu zaujať, čo je legitímna stratégia. Jej čaro však spočíva v dojme nenútenosti, ľahkosti, ktorá knižke miestami chýba. Viaceré texty pôsobia tak, že ich vznik primárne určovala potreba niekam umiestniť jednotlivé slovné hračky, inak toho poviedky veľa nehovoria. Preto sa pri čítaní diela postupne zosilňuje pocit, že sa literárne rozpadá, drobí na omrvinky bez chuti.
Hoci sa na zadnej strane obalu Synchroironizovaného muža píše, že ide o „36 kolážami ilustrovaných poviedok“, sú to skôr koláže sprevádzané literárnymi textami rôznej hodnoty. Inými slovami, hlavnou prednosťou diela je práve jeho vizuálna stránka.
Tamara Janecová (1988)
Na FiF UK v Bratislave vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia, publikovala viacero vedeckých štúdií.
