Vyhľadávanie
Keď tohtoročnú Cenu Magnesia litera za poéziu udelili sedemdesiatdeväťročnému básnikovi Josefovi Hrubému za zbierku s jemne ironickým názvom Otylé ach (vyd. Galerie města Plzně), vyskytli sa aj kritické hlasy, ktoré netajili počudovanie nad tým, že ocenenie získal básnik cítením a vyjadrovaním skôr staromilský, ktorého poetika sa od 60. rokov minulého storočia, keď zažíval vrchol, príliš nezmenila. Čo teda zavážilo, že porota neudelila cenu napríklad jeho rovesníkovi Karlovi Šiktancovi, ktorý bol takisto nominovaný a údajne viac cíti dnešnú dobu? V zdôvodnení porota uviedla, že „Hrubého básne sa rodia z veľmi vnútorného impulzu, no ich výsledkom je živá križovatka osobného i historického, snivo únikového a zemito reálneho, intímneho aj obnažene svetu vydaného“. Zbierka Otylé ach je doplnená prierezom básnikovej celoživotnej kolážovej tvorby. Josef Hrubý od vstupu do literatúry inklinoval k surrealistickým postupom (spodné prúdy, podvedomie) a metódu koláže neuplatňoval len vo výtvarnej tvorbe, ale aj ako literárny postup. Do svojich básní zakomponoval rôzne texty, vlepoval slová, výstrižky z novín. Jeho tvorba je na pomedzí literatúry a výtvarného umenia. On sám sa ale ako výtvarník necíti. Povedal to aj nedávno v rozhlasovom pásme na stanici Vltava. Priznal, že výtvarné umenie jeho imagináciu nesmierne podnecuje. Mal a aj stále má veľa priateľov medzi výtvarníkmi.
