Vyhľadávanie
Ako sa v rámci školskej výchovy a vzdelávania zaoberať kontroverznými autormi? Touto otázkou začala seminár s názvom „Ak ťa lákajú darebáci...“: dobrý autor – zlý spisovateľ Ivana Taranenková, riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry SAV, ktorý sa konal 28. septembra 2021. Sčasti v jeho priestoroch, sčasti prostredníctvom online prenosu sa postupne dostávali na pretras spisovatelia, ktorí sú vnímaní ako kontroverzní či vo vedeckej, alebo pedagogickej sfére.
Otvorenie seminára nastolenou otázkou bolo dôležité z viacerých dôvodov. V prvom rade – požiadavka vznikla mimo akademického prostredia, ústav ju dostal ako zadanie od časopisu Slovenčinár. Nebýva zvykom, aby bola téma konferencie či seminára určená zvonka, z prostredia širšieho spoločenského dosahu, preto stretnutie rôznorodých záujemcov o literatúru pútalo zvýšenú pozornosť.
Úvod konferencie poskytol výhodné východisko aj z hľadiska svojej formy. Otázka, dostatočne otvorená a zároveň zreteľná, vytvorila možnosť sledovať jednotlivé príspevky ako sériu odpovedí vzájomne polyperspektívnych, no zároveň sledujúcich spoločný cieľ. Nie každý text sledoval stanovené zadanie explicitne, zväčša nešlo o priamočiare odpovedanie, práve to sa však ukázalo ako najzmysluplnejšie.
Zo slovenského kontextu, ktorý bol predmetom záujmu najčastejšie, sa opakovali isté mená – „štúrovská odnož“ slovenského romantizmu (menovite Jozef Miloslav Hurban), Tido Jozef Gašpar, Milo Urban, Ľudo Ondrejov, Vladimír Mináč či Miroslav Válek. Popri nich sa objavil napríklad Jan Klepetář (básnik odsúdený za vraždu mladej ženy) či Ján Elen Bor (literárny kritik obviňovaný z plagiátorstva), teda mená menej známe, no o to zaujímavejšie. Poukázali totiž na fakt, že otázka kontroverzie nesúvisí len s protichodným prelínaním politickej a literárnej úrovne, ale vo všeobecnosti s našimi predstavami o tom, ako sa žije „dobrý život“. Z takého hľadiska možno otázku kontroverzie otočiť aj na autorov zdanlivo nevinných, napríklad na spisovateľov slovenského realizmu, ako to urobila Ivana Taranenková, ktorá poukázala na to, že stačí odstúpiť z perspektívy literárneho diela, čítať ho proti srsti a aj zdanlivo zreteľná situácia sa začne vykresľovať plastickejšie.
V podobnom duchu a s určitou mierou zovšeobecnenia by bolo možné formulovať spoločnú odpoveď na otázku vytýčenú v úvode. Nespočíva vo voľbe medzi áno a nie – prijať autora alebo ho zavrhnúť. Ukázalo sa, že k takémuto rozhodnutiu často nabáda snaha odpovedať chvatne, bez poznania materiálu či bez investovaného času otázku premyslieť. To platí aj pre pedagogickú prax, ktorá, pochopiteľne, musí problémy robiť pre svoje publikum uchopiteľnejšími, no práve v prípade kontroverzných autorov si tento luxus dopriať nemôže.
Kolektív záujemcov, ktorý sa v Ústave slovenskej literatúry stretol, dal prostredníctvom širokého spektra pohľadov na určité obdobie, na vybraného autora či len na vybrané dielo jasne najavo, že odpovedať na otázku kontroverzie čo najpoctivejšie je možné len hromadením dôkazov, súvislostí, kontextov, ktoré sa v momente ich vyhodnotenia, v bode stanovenia konečného rezultátu stávajú osobnou záležitosťou. Pretože literatúra, či skôr písanie všeobecne, súvisí predmetne so životom so všetkými jeho negatívnymi, smutnými aj odsúdeniahodnými stránkami a interpretovať ju ako zbierku zákonov sa jednoducho nedá.
