Témou tohtoročného 57. Literárneho snemovania, ktoré sa konalo v júni v Báčskom Petrovci, bola Slovenská literatúra po skúsenosti postmoderny. Domáci i zahraniční účastníci zároveň venovali osobitnú časť aj poprednému literárnemu kritikovi Samuelovi Boldockému, ktorý prednedávnom oslávil sedemdesiate narodeniny, a pripomenuli si aj 150. výročie narodenia Jána Čajaka. V prvej časti snemovania udelili Cenu Nového života za rok 2012 poetke Viere Benkovej za cyklus básní Modrý deň uverejnený v letných číslach Nového života a za rozhovory s významnými slovenskými autormi z jej materskej krajiny, čo značne priblížilo tieto dve slovanské literatúry. O ocenení rozhodla odborná komisia v zložení Zdenka Valent-Belić, Ladislav Čáni a Katarína Hricová. Viera Benková cenu získala po druhýkrát po takmer 45 rokoch. Literárne snemovanie usporiadala redakcia mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život, Slovenské vydavateľské centrum a Výbor pre kultúru NRSNM.
Katarína Pucovská


Zvykneme sa tváriť, že súčasťou slovenskej kultúry je aj literatúra dolnozemských Slovákov. Že ju vnímame, čítame, diskutujeme o nej. Nie je to ale pravda. Klameme im, že sú naši, že nám na nich záleží, že ich podporujeme, ale pritom na ich tvorbu nazeráme ako na milý, na staré časy čistej mäkkej slovenčiny odkazujúci relikt, ktorý nikomu neubližuje, lebo stojí nie opodiaľ, ale mimo nás. Ak o literatúre dolnozemských Slovákov aj píšeme, robíme to s otcovskou starostlivosťou o nevlastného syna, ktorého prídeme s darčekmi navštíviť raz za čas, aj to len preto, aby nám nebolo odňaté otcovské právo a syn nebol daný na adopciu. A tu sa na knižnom trhu odrazu zjavuje pohľad z druhej strany – ich pohľad na nás. Jeho symbolom je dvojjazyčné, slovensko-srbské vydanie výberu z poézie Miroslava Bielika Aj keby som nebol / I kada ne bih bio (Slovenské vydavateľské centrum Báčsky Petrovec), o ktoré sa postaral Martin Prebudila. Doteraz som nikdy nečítal ani jednu z básní, ktoré sa v knihe ocitli: možno pre nedostatok rozhľadu, možno preto, že som bol voči autorom z okruhu Matice slovenskej predpojatý. O to väčšmi ma prekvapila zrelosť básnika. Ľudská aj autorská. Jeho poézia rastie z podhubia, ktoré v sebe okrem osobného emocionálneho vkladu básnika (meditatívny rámec) koncentruje aj skúsenosť minulosti (dejiny, filozofia). Prečo? Je to ďalšia zo série postmoderných hier, ktoré rezignovali na vieru v možnosť vytvoriť niečo, čo ešte nikto pred nami nevyslovil? Nie, znie odpoveď. Nástrojom pôvodného v tvorbe je pre Bielika návrat k pôvodnému v živote: k historickej skúsenosti človeka s bojom, mierom, národom, jazykom, láskou, smrťou, uvažovaním. Bielikova poézia sa tým stáva originálnou a novou, vracia sa ku kultúrnemu odkazu človeka a vyslovuje ho súčasným jazykom. Možno práve preto po nej siahli naši dolnozemskí krajania. Pomáha im prostredníctvom návratu ku koreňom slovenskej kultúry nanovo zadefinovať základné kontúry ich aktuálneho bytia. A tým sú Slovákmi viac než mnohí z nás.

Peter Mráz