výpoveď autora
V dvojčísle 14-15/2009 Knižnej revue v prílohe hodnotiacej pôvodnú slovenskú tvorbu za rok 2008 Derek
Rebro, autor hodnotenia poézie vydanej roku 2008 s názvom Tých pár kvapiek vodu nestvorí, hodnotil aj štyri
knižky básní (Cesty života, Splnené sny, Podoby lásky a Čas túžob) debutujúceho autora Ota Malíka. Recenzent
nepravdivo uviedol, že autor bol odsúdený za týranie ženy a dieťaťa, pričom na prebale kníh bolo uvedené:
„V lete 2004 bol obvinený a takmer dva roky strávil vo väzbe. Jeho trestná vec, v ktorej bol obžalovaný z tý-
rania svojho syna a o 21 rokov mladšej manželky nebola doteraz súdmi prejednaná.“ V záujme vyriešenia
súdneho sporu mimosúdne sa vydavateľ KR rozhodol poskytnúť priestor na vyjadrenie.
Som právnik, mám 66 rokov, pôsobil som krátko
ako prokurátor a neskôr sudca krajského súdu
v Bratislave. Mal som problémy s očami a zachránil
som si zrak počas emigrácie v rokoch 1983 – 84 v Ra-
kúsku. Krátko po 89. roku som sa venoval politike
a bol som členom Výkonnej rady ODS v Prahe. Od
roku 1991 som bol rehabilitovaný a pôsobil som ako
advokát najskôr na strednom Slovensku a naposledy
v Kežmarku. Tam som sa v roku 1998 po krátkej
známosti oženil s o vyše dvadsať rokov mladšou
slečnou a zakrátko sa mi narodilo prvé a jediné die-
ťa – syn. Žiaľ, moja ťažká porucha sluchu, ktorou
som trpel od doby emigrácie, mi znemožnila výkon
advokácie, lebo od roku 2000 som absolútne stratil
sluch. To viedlo k rozpadu manželstva a dostal som
sa do situácie, o ktorej hovorím, že je rovnaká ako
u románového hrdinu Grófa Monte Christo.
Po vykonštruovanom obvinení som strávil od
15. 7. 2004 takmer dva roky vo väzbe a tam som začal
písať poéziu a nielen ju. V dobe pobytu vo väzenskej
nemocnici v Trenčíne počas Vianoc 2004 som začal
skladať aj piesne, a to bez znalosti nôt a bez akejkoľ-
vek hudobnej praxe v minulosti. V ťažkých chvíľach
pobytu na psychiatrii v nemocnici pre obvinených,
kde som sa musel nechať znalecky vyšetriť, som
dokázal iba tak v hlave a v srdci zložiť spolu vyše
tridsať kompletných skladieb. Ak si niekto pred-
staví, že som presne na hodinu prežil sám na cele
dvadsaťtri mesiacov, nemal som žiadnu návštevu,
ani informáciu o synovi, rok som bol bez peňazí
a dostal som spolu tri balíky, pritom som to bez
psychických problémov a bez liekov vydržal, tak
pochopí, že som mal schopnosť dokázať aj nemožné.
Po návrate z väzby som našiel môj takmer nový
dom zničený, bol som okradnutý o moje veci spred
manželstva v hodnote asi 150-tisíc korún. Žil som
v tom dome pri Kežmarku rok a pol bez vody, elektri-
ny a kúrenia. Od roku 2010 bývam v prenajatom byte
pri Brezne a za prežitie vďačím pomoci od cudzích
ľudí. Čakám, kým sa moja trestná vec, začatá ešte
dňa 15. 7. 2004 a doteraz za vyše dvanásť rokov ani
jedným z troch súdov neprejednaná, skončí a potom
podniknem rázne kroky k realizácii svojich diel.
Nie je pravdou, ako sa v recenzii uvádzalo, že
som bol odsúdený za týranie manželky a dieťaťa.
Ide síce o obžalobu za týranie, ale iba manželky.
Okolnosti nemám právo verejne rozoberať, pretože
trestná vec sa neskončila, ale musí aj u mňa platiť
prezumpcia neviny.
Moju poéziu nazývam ako postsocialistický rea-
lizmus. Už s ohľadom na moju absolútnu hluchotu
nie je možné, aby som písal dokonalý viazaný verš.
Nedokážem odčítať slabiky a nie som ani schopný
počuť melodiku verša. Píšem tak, ako cítim a upred-
nostňujem obsah nad formu. Čiastočne mám obme-
dzenú slovnú zásobu a počuť texty iba v sebe zrejme
niekedy nepostačuje. Mám aj veci písané voľným
veršom a verím, že sú konkurencieschopné.
Za roky 2008 – 2012 som napísal a vydal spolu
dvanásť kníh poézie vlastným nákladom vo vyda-
vateľstve PARTNER. Sú v malom náklade a nešli do
predaja. Približne polovica z asi osemsto básní je la-
dená sociálne a spoločensko-kriticky. Kto má právo
kritizovať dianie spoločnosti, ak nie bývalý sudca
krajského súdu, prokurátor a advokát? Navyše dlhé
roky na sebe pociťujem, čo je to diskriminácia pre
zdravotné postihnutie a teda časť mojej tvorby sa
tým zaoberá.
Mám aj ľúbostnú lyriku. Domnievam sa, že moja
tvorba by čitateľa, ktorý si nepotrpí na množstvo
metafor a uprednostňuje obsah, ktorý je pre neho
blízky a pochopiteľný mohla zaujať. Tvrdím, že som
hodne predbehol čas a už v rokoch 2005 – 2010 som
písal o takých veciach, ako sa dejú okolo nás dnes.
Napríklad Kamil Peteraj v ocenenej zbierke Bosá
v priesvitných šatách má básne Táto vláda a Vlčie stádo
baranie. Myslím, že podobných, ale namyslene poviem
aj lepších básní, som napísal pred ním minimálne pár
desiatok. Bolesť z odlúčenia od syna, ktorého som už
trinásty rok nemal možnosť vidieť a povedať mu čo
len slovo, sa odráža tiež v mojej tvorbe.
Mimoriadne ma ranilo, ak recenzent, ktorý sotva
skončil školu, hodnotí pocity otca, ako som ja a tvr-
dí, že píšem o domnelých krivdách a domnelých
nespravodlivostiach bez ľudskej vyrovnanosti. Ak
by recenzent vedel, čo je to absolútna hluchota, čo
je otcovská láska a utrpenie pre lásku k synovi, tak
by asi takú recenziu mojich prvých štyroch knižiek
básní nenapísal. Netvrdím, že boli bezchybné. Tak
dokonale, aby som potešil literárneho kritika ani
netúžim písať. Písal som básne v mraze pri sviečke,
v chvate, v neistote, že tí mocní, ktorí na mňa trestnú
vec v roku 2004 zinscenovali a použili proti mne
duševne chorú manželku, opäť urobia všetko pre
to, aby ma dostali do väzby pre nejakú novú vec
a nebudem môcť nič vydať. Postupne som vo svojich
knižkách zrejme úroveň svojej tvorby zvýšil, ale ak
by sa k mojim textom dostal jazykový redaktor, tak
by sme ich spolu isto ešte vylepšili. Všetko som si
robil sám, aj som knižky s pomocou pár priateľov
a sponzorov fi nancoval.
