Kultúrna spravodlivosť

Kultúrna spravodlivosť

Kultúrna spravodlivosť, ako božie mlyny, melie pomaly, ale predsa len melie, aj keď sa chvíľami zdá, že jej vody vysušili nové technológie, nové marketingové čary-mary, nové hodnotové maklérstva. Francúzsky spisovateľ Jean-Marie Gustave Le Clézio dostal Nobelovu cenu. Ťažko si predstaviť lepšie naplnenie kultúrnej spravodlivosti. Lebo už sa zdalo nepravdepodobné, ba nemožné, aby tento jemný lyrik, subtílny filozof a tichý introvert, zažiaril na zenite dnešných čias. Zažiaril, hoci jeho svetlo žiarilo od jeho debutu spred vyše polstoročia, hoci ho uznávali na celom svete a hoci bol najprekladanejším Francúzom v zahraničí. Iné je však žiariť mihotavým ohníčkom literárneho kumštu, a iné žiariť pod svätožiarou Nobelovej ceny, ktorej frekvencia má v prepočte na našu predeurovskú menu hodnotu tridsaťjeden miliónov, čo vari ani jeden z publikovaných materiálov o tejto kultúrnej udalosti nezabudol zdôrazniť. Takže, vďaka nobelovci, že ste tridsaťjeden miliónmi opäť a naplno zviditeľnili literárnu osobnosť, ktorá polstoročie spriadala svoj múdry sen o ľudskej integrite, ktorá s pokorou ukazovala na veľkosť človeka, ale i na veľkosť jeho odcudzenia, bolestivosť jeho samoty a zákernosť jeho civilizačných ohrození. Ale keď sme už pritom, rovnakú vďaku treba vysloviť aj sponzorom súťaže Anasoft litera, ktorí, síce iba dvestotisícmi, vrátili do hry spisovateľa Milana Zelinku, ktorého tvorba tiež dobré polstoročie vykazovala podobné parametre. Veď človeka, ktorý dostane za knihy tridsaťjeden miliónov, naozaj nemožno nebrať vážne a treba prinajmenej mať jeho knihy. Na Slovensku stačí dvestotisíc. Zelinka dostal dvestotisíc a jeho knihy sa hneď vypredali.

Alexander Halvoník