Kultúrne sankcie voči Rusku

Od začiatku agresie sa hovorí o bojkote ruskej kultúry, ktorý by sa pripojil k politickým a ekonomickým sankciám. Antagonistická situácia, v ktorej sa dnes ruská kultúra ocitla, je z veľkej časti spôsobená postojmi tamojších intelektuálnych elít. Okolo päťsto ruských spisovateľov v otvorenom liste podporilo inváziu na Ukrajinu, no našli sa aj kritické hlasy, napríklad Sorokin, Ulická, Gluchovskijalebo Šiškin. Bojkot by nemal byť paušálny, no mal by zahŕňať všetky oficiálne ruské kultúrne inštitúcie. Na názor sme sa opýtali prekladateľov z ruštiny a divadelného dramaturga.
 

Jazyk nie je ropa ani plyn

Ján Štrasser – básnik, prekladateľ, publicista

Zločiny proti ľudskosti páchali v rokoch 1933 – 1945 nemeckí fašisti, hovoriaci jazykom Goetheho a Schillera, ba – pozor! – aj jazykom Alberta Einsteina, Liona Feuchtwangera, Franza Kafku...  A čo Bertolt Brecht, Stefan Zweig, Thomas Mann? Mali sme bojkotovať nemeckých antifašistických spisovateľov?

Rozumiem emóciám a postoju prezidenta Zelenského aj iných Ukrajincov, aj pre mňa sú Putin, jeho „verchuška“ aj jeho vojaci obyčajní vrahovia. Som však hrdý na to, že som našim čitateľom sprostredkoval jazyk Isaaka Babeľa, Daniila Charmsa, Osipa Mandeľštama, ktorých zabil Stalin a jeho režim.

Aj súčasní autori, ktorých som prekladal – Vladimír Sorokin, Michail Šiškin či Guzeľ Jachinová –, otvorene protestovali proti Putinovej agresii voči Ukrajine.

Zhrniem: Som za totálne ekonomické sankcie voči Rusku a pokiaľ ide o kultúru, som za bojkot všetkých spisovateľov a ďalších umelcov, ktorí akýmkoľvek spôsobom podporujú Putina, jeho režim, jeho vojnu. Jazyk však nie je ropa ani plyn, kultúra nefinancuje Putinovu vojnu. Treba však vedieť, kto je kto a na čej strane stojí.

Výkriky zdravého rozumu

Valerij Kupka – básnik, prekladateľ, literárny historik

„Opäť je tu vojna. Opäť to nikomu nepotrebné, ničím nevyvolané utrpenie, opäť lož, všeobecné ohlúpnutie, zozverštenie ľudí. (...) ... kresťania, vyznávajúci zákon bratstva a lásky ako divé zvery hľadajú jeden druhého s cieľom zabiť, umučiť, zmrzačiť. Čo je to? Je to sen alebo skutočnosť? Deje sa niečo, čo by sa diať nemalo – človek by rád veril, že je to iba sen, a chce sa z neho prebudiť. Ale nie, nie je to sen, je to hrozná skutočnosť.“ Takto sa začína protivojnový článok L. N. Tolstého Spamätajte sa!, ktorý vyšiel ako brožúra v Anglicku v r. 1904, v čase rusko-japonskej vojny. Tento výkrik zdravého rozumu v čase vojnového ošiaľu vyvolal v ruskej tlači vlnu nevôle ako článok antipatriotický a poblúdený. Avšak dnes, po vyše sto rokoch, je opäť aktuálny a zaslúži si pozorné prečítanie aj napriek tomu, že je to výkrik v ruštine.

V tom istom období vzniklo aj jedno z najhrozivejších protivojnových diel, vo svojej expresii porovnateľné azda iba s Výkrikom E. Muncha, poviedka L. Andrejeva Červený smiech. Bojkotovať ruskú kultúru znamená bojkotovať aj ich hlas, pretože oni sú súčasťou ruskej kultúry a tvorcami tejto kultúry. Rovnako ako A. S. Puškin, F. M. Dostojevskij, M. J. Saltykov-Ščedrin, A. Platonov, rovnako ako A. P. Čechov (ktorého babka J. Šimková bola Ukrajinka), N. V. Gogoľ (pôvodom z Ukrajiny), V. Korolenko, M. Bulgakov, I. Babeľ, I. Iľf – J. Petrov (ktorí takisto pochádzali z Ukrajiny), rovnako ako I. Bunin, V. Nabokov, B. Pasternak a mnoho ďalších ruských a ruskojazyčných spisovateľov svetového mena, ktorí sa usilovali vo svojich dielach šíriť ľudskosť a cez snahy o hlboké poznanie človeka sa usilovali a usilujú, povedané spolu s Čechovom, postupne, po kvapkách zo seba a svojho národa vytláčať otroka.

Vplyv kultúrnych hodnôt na človeka je proces pomalý, „pokvapkový“. Vysoká kultúra zrodená v jednom priestore je často nezaštepiteľná do kmeňa ešte nezrelého na zaštepenie, ale môže byť akceptovaná v zrelšom priestore. Preto umelo izolovať jednotlivé kultúry nemá zmysel. Obzvlášť to platí o ruskej kultúre. Celé jej dejiny majú výrazne tragický charakter.

To najlepšie v ruskej kultúre, to, čo presiahlo hranice samotnej krajiny, čo sa stalo nadnárodným, dedičstvom svetovej kultúry (a často bolo až spätne uznané ako dedičstvo vlastnej kultúry) sa väčšinou rodilo napriek, navzdory, ako nevyhnutná nevyhnutnosť z veľkého utrpenia, veľkej bolesti, z hlbokého preniknutia do zákutí ľudskej duše.

Zhruba za posledné dve storočia ruská kultúra obohatila svet vo všetkých oblastiach umenia. Nad besniacim ľudským mraveniskom vytvorila svoj osobitý svet, ktorého farby sa stali súčasťou mozaiky svetovej kultúry. Neviem si predstaviť (a považujem to za nerozumné), že z tejto mozaiky bojkot vymaže napríklad Musorgského operu Boris Godunov, Bulgakovovu Bielu gardu, Babeľovu Prvú jazdeckú, silné protivojnové filmy ako Choď a pozeraj sa E. Klimova či Komisárka A. Askoľdova, ktoré sú v dnešnej dobe veľmi aktuálne; neviem si túto mozaiku predstaviť bez filmu A. Tarkovského Stalker, varujúceho pred tým, čo sa deje a čo sa ešte (oveľa hroznejšie) môže udiať, či jeho Andreja Rubľova, ktorý dáva isté vysvetlenia, čo a prečo sa dnes deje, a zároveň ukazuje, v čom je sila a zmysel umenia a, parafrázujúc A. Achmatovovú, z akej špiny sa umenie rodí.

Bojkotovať toto umenie a celú kultúru len preto, že je ruská, je rovnaký nezmysel ako podporovať vojnu. Myslím si, že ruskú kultúru dnes treba naopak podporiť, aby mohla pomenovať všetku tú špinu, ktorá sa dnes deje, a premenila ju na umenie. V opačnom prípade sa môže stať to, k čomu vyzýva zadubený Famusov z komédie A. S. Gribojedova Útrapy z rozumu: „Vziať všetky knihy a spáliť ich.“ A na otázku, ako teraz žiť s ruskou kultúrou, sa dá odpovedať: rovnako ako s nemeckou, americkou, anglickou, japonskou a ďalšími, ktoré takisto majú za sebou nejedno zložité a rozporuplné historické obdobie.

Mluvit s ním – nikoli nemluvit

Petr Borkovec – básnik, prekladateľ, publicista

Každý skutek má své viníky. Řeči o „barbarské ruské civilizaci“, „kolektivní vině“ a také „kulturní blokádě“, „bojkotu ruských umělců“, které kolem sebe někdy slyším a čtu, se mi hnusí. Zrušili jsme vystoupení ruského pianisty a místo něho zahraje ukrajinský! Panebože. Ani se mi nechce říkat, že v současné situaci tyhle pomýlené reakce „částečně chápu“. Nechápu.

Stejně si myslím, že to říkají, píší, dělají především lidé, kteří i před válkou na Ukrajině pevně a hrdě prohlašovali, že „Rusáky nečtou“ (nebo mírnější varianty úplně stejného významu). Jako překladatel z ruštiny jsem se s tím setkal mnohokrát, a to i u lidí, od nichž bych to nečekal ani náhodou. Taková reakce mi pokaždé připadala nějak neskutečná, jako z dávného strašidelného válečného filmu, ale rychle jsem na ni zapomněl (nyní v přesně takových děsivých a neuvěřitelných filmových záběrech částečně žijeme a v úzkostech nevíme, jestli brzy nebudeme žít docela).
Někdy v březnu 2022 procházel v českém vlaku statečný český muž a obracel se hlasitě na lidi s otázkou „Taky nenávidíte Rusáky?“ Když jsem mu řekl, že je mám rád a že nikdy nepoužívám slovo „Rusák“ a že plácá nesmysly, zařval na celý vagón: „Tady sedí ruská kurva!“ Nezařval „Ruská kurvo!“ – spíš mě udal ostatním cestujícím ve vlaku. Hned druhý den jsem začal na internetu zveřejňovat všechna čtení ruských spisovatelů, které se u nás – v pražské literární kavárně Fra, kde pracuju – konala.
Ptáte se, jak teď žít s ruskou kulturou, literaturou? Překládám dál ruského básníka Vladislava Chodaseviče, čtu si v článku české rusistky Aleny Machoninové o velmi dlouhé řadě protestů ruských umělců a přemýšlím, zda by čeští umělci byli v tak ostré situaci schopni tolika a tak statečných skutků. A také myslím na úchvatného básníka Jevgenije Rejna, kterého si tak vážil jiný velký Rus Josif Brodskij a který, bohužel, podepsal proputinovské spisovatelské prohlášení v Litěraturnoj gazetě. Překládal jsem ho a kdysi vydal knížku jeho básní. Chtěl bych s ním teď mluvit – a nikoli nemluvit.
             

Dostojevskij nie je toxickejší ako Nietzsche

Daniel Majling – divadelný dramaturg, prozaik, prekladateľ

Samozrejme, sú veci, nad ktorými sa nedá špekulovať: Alexandrovcov a podobnú kultúru bolo treba bojkotovať už dávno a nepoznám nikoho príčetného, kto by to nerobil. Ani spolupráca so štátnymi kultúrnymi inštitúciami teraz nemá zmysel, pretože usporiadať počas ostreľovania Mariopolu medzinárodnú konferenciu povedzme o „význame modrej na Repinových obrazoch“, by bolo, eufemisticky povedané „nevkusné“.  Na druhej strane je asi jasné, že bojkotovaním Sorokinových knižiek alebo Zvjagincevových filmov by sme sa len pridali k Putinovým Našim, ktorí hádzali Sorokinove knihy do záchoda.

Potom sú tu už menej jednoznačné veci, ktoré by bolo treba pomenovať a prediskutovať zvlášť od autora k autorovi, knižku po knižke, nedá sa to odbaviť jednoduchou odpoveďou áno-nie na anketovú otázku. Napríklad, Solženicyn – ten bol po návrate do Ruska všetko možné, len nie človek, s ktorým by som sa dokázal hodnotovo stotožniť, a predsa si myslím, že Súostrovie Gulag by si mal pod hrozbou trstenice prečítať každý Slovák ešte predtým, ako ho pripustia k voličskej urne. Atď. atď... dalo by sa o tom popísať veľa strán, nedá sa na to odpovedať paušálne.

Otázka bojkotu má ešte jednu rovinu, ktorá je na niekoľkostránkovú esej. Mám kamarátov, ktorí sa o Dostojevskom alebo Tolstom vyjadrujú ako o principiálne toxických autoch, v ktorých je hlboko zakorenený „ruský“ postoj k životu, neúcta k slobode jednotlivca, podriadenosť voči autoritám, podozrievavosť voči racionalite, fascinácia iracionálnom atď. A nehovoria to len niektorí moji kamaráti: Kundera nemohol Dostojevského z rovankých dôvodov – zvlášť po 68. roku  – ani cítiť.

Ibaže – po prvé – ak by sme otvorili otázku bojkotu ruskej klasiky pre jej „principiálnu toxickosť“, jedným dychom by sme museli začať debatu o toxickosti  a bojkote Célina, Danteho, Hauptmanna, Shawa, Sartra, Marxa, Nietzscheho, Heideggera, Platóna, atď. atď. atď. – zoznam tých, z ktorých myšlienok korenia rôzne genocídy, neprávosti a útlaky, je veľmi dlhý. Nemyslím si, že Dostojevskij je toxickejší ako Nietzsche.

A po druhé, postoj, že v samotnej kultúrnej DNA Rusov je niečo toxické, že je to krajina odsúdená na Mordor, má nebezpečne blízko – neviem, či si to dnes tí publicisti, ktorí o tom píšu, vôbec uvedomujú – k etnocentrizmu. Latentne to v sebe obsahuje predpoklad, že niektoré civilizácie v sebe majú predispozície pre demokraciu a iné nie. Dobre, aj ja som čítal Huntingtona, ale v čase, keď bol v Španielsku Franco, v Taliansku Mussolini, v Nemecku Hitler, u nás Tiso, v Maďarsku Horthy, v Chorvátsku Pavelič atď., mohol niekto  rovnako „legitímne“ písať o európskej neschopnosti žiť v demokracii a o toxickosti našej kultúry, ktorá bola dobrá len na to, aby zavliekla svet do dvoch svetových vojen a predtým ešte vykonala na iných kontinentoch niekoľko príšerných genocíd. A napriek tomu sme sa k nejakej vratkej a neustále ohrozovanej demokracii dopracovali. Treba si uvedomiť, že dni tejto demokracie sú spočítané, ak ju dopredu takýmto mudrovaním obmedzíme len na pár krajín. Ak sa k nej nemajú šancu dopracovať Rusi, ktorí k nám majú spolu s Juhoameričanmi kultúrne, nábožensky aj historicky zo všetkých ostatných civilizácií najbližšie, čo potom Číňania s ich kolektivizmom? Čo Arabi a Peržania s ich sklonmi k teokracii? Čo africké národy? Ak nemá demokracia a sloboda budúcnosť v Rusku, jej dni sú z demografických, ekonomických a ďalších príčin spočítané aj v Európe, a preto nepovažujem takéto konštatovania o ruskej toxickosti za nejaký prezieravý intelektuálny výkon, bez ohľadu na to, že sú podložené skúsenosťou.

Dalo by sa o mnohých veciach písať a rozoberať bojkot donekonečna z rôznych strán a uhlov pohľadu, ale neviem, či to má zmysel. Pravdu povediac, ani ja dnes nemám chuť čítať Čechova a viem si predstaviť, že to, čo je u mňa len nechuť, môže byť u človeka z rozbombardovanej dediny vyslovene fyzický odpor. A vtedy sú všetky predošlé úvahy zbytočné. Je prejavom hlúposti, ak človeku, ktorý sa vrátil z koncentračného tábora a už nikdy v živote nechce zobrať do ruky Schillera, budeme argumentovať, že Schiller a Hitler sú dva svety. Argumentačne by sme možno mali pravdu, ľudsky je to v tej chvíli celkom irelevantné a treba čušať.

Anketu pripravil Marek Vadas

Na titulnej fotografii Ján Štrasser