Vyhľadávanie
Najnovší preklad Kunderovho románu Sviatok bezvýznamnosti je pre čitateľov tohto spisovateľa skutočným sviatkom.
Kundera totiž nie je k svojim čitateľom veľmi ústretový; ako je všeobecne známe, jeho vzťah k rodnej vlasti a českej kultúre je pomerne komplikovaný, čo sa potom premieta aj do jeho zdržanlivého postoja k vydávaniu svojich diel v českom preklade. Tento autorský dešpekt môžu podmieňovať aj iné faktory, to by však bolo na samostatné zamyslenie.
Bezvýznamnosť a nesmrteľnosť
Vráťme sa však k Sviatku bezvýznamnosti. Provokatívny je už samotný titul prózy, najmä ak si uvedomíme, že žijeme v dobe, keď sa od každého vyžaduje, aby profesijne podával maximálny výkon, bol úspešný a ambiciózny, vedel sa zviditeľniť a robil kariéru, skrátka, bol „in“. Svet ovládli imagológovia, manažéri a hovorcovia. Tému imagológie Kundera rozvíja už v Nesmrtelnosti, hodnota človeka sa tu odvíja od jeho obrazu – imidžu, resp. od toho, ako ho vníma okolité prostredie, čo v ére virtuálnej reality nadobudlo ešte rozmer navyše. Všetky ideológie boli už demaskované a prehrali, ich funkciu prevzala imagológia, ktorá „dobyla v posledních desetiletích historického vítězství nad ideologií“.
Tému imagológie vo Sviatku bezvýznamnosti Kundera ďalej rozvíja – bezvýznamnosť tu figuruje ako opozitum a kontrapunkt k nesmrteľnosti. Jedna z Kunderových postáv románu Nesmrtelnost hovorí: „Představte si tu pobuřující nerovnost: miliony Evropanů, kteří nic neznamenají, proti padesáti jménům, která reprezentují vše! Třídní nerovnost je bezvýznamné nedopatření proti této urážlivé metafyzické nerovnosti, která jedny proměňuje v zrnka písku a do druhých promítá smysl bytí!“
V porovnaní s Nesmrtelností je však Sviatok bezvýznamnosti menej príbehový (podobne je to aj v prípade porovnania s inými Kunderovými prózami), zo žánrového hľadiska väčšmi pripomína alegóriu so surreálnymi motívmi; sujet je v úzadí, literárna fabula je komprimovaná do kratšieho prozaického textu, fikčný svet je redukovaný.
Scéna bez publika
Sviatok bezvýznamnosti má skôr podobu frašky, do popredia vystupuje najmä jeho anekdotickosť, ktorá je prezentovaná prostredníctvom kváziplatónskych dialógov (pisoároví Sokratovia), ich aktérmi je však Stalin a členovia politbyra. Dej sledujeme akoby na scéne, jeden z protagonistov prózy sníva o tom, že podľa Chruščovových pamätí zinscenuje bábkové divadlo, pretože ak by v divadle hrali skutoční ľudia, bol by to klam – ľudia na scéne veľkej histórie sú totiž len bábky. Nakoniec celá realita je v Sviatku bezvýznamnosti len imitáciou, simulátorom, zmysel vecí sa vytráca a spolu s nimi aj jazyk, ktorý už neslúži na dorozumievanie, ale nadobúda podobu obligátnych konverzačných fráz.
Metaforicky to vyjadruje postava Calibana (odkaz na Shakespearovu Búrku), nezamestnaného herca, ktorý si príležitostne privyrába spoluorganizovaním kokteilových večierkov. Aby ich ozvláštnil, vystupuje na nich ako Pakistanec, no v skutočnosti konverzuje so svojím spoločníkom fiktívnym jazykom. Jeho jazyková mystifikácia však hostí časom nudí, uspokoja sa s jednoduchými gestami a Caliban sa stáva hercom bez divákov. Aj literatúra a umenie sa dnes stali objektom konzumovania; doba nie je vhodná na žartovanie, so žartovaním sa končí aj fikcia a spisovateľ – mystifikátor je akoby hercom bez divákov. Vnímanie sveta ako veľkého divadla je charakteristickou črtou celej Kunderovej tvorby. Jedna z postáv Nesmrtelnosti pomenúva súčasný svet ako Diabolum, „société du spectacle“, spoločnosť, ktorá sa zmenila na spektákel.
Efektívne puto pátosu a irónie
Už vo svojej prvej Smiešnej láske, ktorú Kundera napísal v roku 1958 pod názvom Já truchlivý Bůh, rozprávač hovorí o dvoch typoch ľudí – autoroch života a figúrach života. Kým tí prví hrajú text, ktorý sami vytvorili, tí druhí hrajú text, ktorý pre nich vytvorili iní. Inak povedané, svet je rozdelený na ovládajúcich a ovládaných, mocných a bezmocných, významných a bezvýznamných. Kundera zároveň pozná silu fikcie, ktorá zďaleka nie je len doménou umeleckej literatúry, ale je aj súčasťou veľkých príbehov, ktoré tvoria tkanivo každej ideológie. Kundera je radikálny skeptik, už v zárodkoch pred nami dekonštruuje každý náznak pátosu. Aj preto sa viacerým javí ako mizantrop a cynik, treba však povedať, že takéto autorské gesto má u Kunderu programový charakter, ide teda o formu literárnej autoštylizácie.
V určitom slova zmysle je však jeho postoj ku všetkému patetickému a vznešenému ambivalentný; ak sa autorovi zdá, že by ho niekto mohol usvedčiť zo skrytej inklinácie k patetickému, vzápätí takúto predstavu naruší. Kunderu by sme mohli označiť za svojho druhu postmoderného romantika, aj keď je takéto pomenovanie oxymoronom. No na strane druhej aj v romantizme nachádzame iróniu, v postmoderne zas inklináciu k hedonisticky príjemnému, keď „všetci hľadajú dobrú náladu“. Oscilácia medzi pátosom a iróniou tak generuje ustavičné napätie, ktoré je motorom Kunderovho prozaického majstrovstva. Toto napätie je okrem iného aj provokatívne, Kundera totiž dokáže hovoriť o veciach, ktoré človek necháva skryté vo svojom najhlbšom vnútri, teda akoby sa ustavične „udával“.
Týka sa to najmä ľudskej sexuality, ktorá veľmi úzko súvisí s mocou, čo analyzovali aj Freud a Foucault. Na strane druhej sú však erotické motívy pre Kunderu aj prostriedkom na umocňovanie čitateľskej pútavosti; sú často písané „na efekt“, čím autor oslovuje konkrétnu čitateľskú cieľovú skupinu. Možno povedať, že v Kunderovi si každý nájde svoje, erotické príbehy často pretkávajú esejistické digresie na rôzne ontologické témy, čo je zase téma pre diskurzívneho čitateľa.
Boh, hovno a gýč
Sviatok bezvýznamnosti je zároveň akýmsi úbežníkom Kunderovej tvorby; konvergentne sa tu zbiehajú viaceré motívy a témy, ktoré sa v rôznych variáciách objavujú už v jeho predchádzajúcej tvorbe. Týka sa to napríklad aj postavy Stalina, ktorá sa ako svojho druhu ontologický problém objavuje aj v Neznesiteľnej ľahkosti bytia. Vo Sviatku bezvýznamnosti je meno sovietskeho diktátora spojené s Kantom, konkrétne s Kaliningradom (Könisbergom), kde Kant prežil celý svoj život. Kundera si vybral Stalina preto, aby jeho prostredníctvom nadviazal na svoju polemiku s kantovským vznešeným, ktorá je jedným z ústredných motívov jeho tvorby. S kantovským vznešeným je to však u Kunderu podobne ako s pátosom a iróniou; aj tu chce byť Kundera predovšetkým provokatívny, keď k vznešenému kontrapunkticky pridáva profánne, čo v metaforickej podobe reprezentuje Boh a hovno. V tejto súvislosti sa často uvádza Kunderova definícia gýču ako druhej slzy dojatia, čo svojho času filozoficky rozvíjal Petr Rezek.
V Neznesiteľnej ľahkosti bytia nájdeme aj Kunderov známy citát, že „kýč je absolutní popření hovna; v doslovném i přeneseném slova smyslu“. Vo Sviatku je motív vznešenosti či dojatia metaforicky zobrazený scénou vznášajúceho sa pierka pod plafónom, ktoré padajúci anjel vypustil z krídla: „Možno vystrašený, predtým, ako ho zhodia z neba, vypustil z krídla toto drobné pierko, sotva viditeľné, ako stopu úzkosti, ako spomienku na šťastný život, o ktorý sa delil s hviezdami, ako vizitku, ktorá by vysvetlila jeho príchod a oznámila, že sa blíži koniec.“
Teda máme tu akoby typický výjav sentimentálneho gýča, až kým sa pierko nezačne vznášať aj nad hlavou Stalina, čím tento obraz nadobudne presne opačný význam; podobnú funkciu plnia aj Stalinove repliky na tému Kantovej filozofie. U Kunderu má teda vznešené, patetické a gýčovité (nejde však o synonymá) ambivalentnú podobu, uvedené motívy plnia na jednej strane štýlotvornú funkciu, na strane druhej sa voči nim Kundera polemicky vyhraňuje.
„Dědictví hudební minulosti“
Kundera patrí k diskurzívnym typom autora. Ako literárny teoretik (literatúru vyučoval na univerzitách) svoje prozaické texty zároveň aj vykladá, môžeme teda hovoriť o metatextovom písaní, poznatky z literárnej teórie však priamo využíva aj vo svojich umeleckých prózach. Takýto štýl písania je charakteristický pre určitý typ autorov (Thomas Mann, Umberto Eco), ktorí čitateľovi poskytli nielen interpretačný kľúč, ale mohli tým umocniť aj čitateľský zážitok. Kundera tak urobil v prípade Nesmrtelnosti, pričom svoje písanie prirovnáva k hudobným kompozíciám; hudba je v Kunderovej tvorbe jeden z ústredných motívov. Osobitnú inklináciu prechováva hlavne k Janáčkovi, čo súvisí s jeho rodinným zázemím a osobným vzťahom k moravskému regiónu, najmä k Brnu. V doslove píše: „Vždycky a rád (se) dám svést k tomu, abych mluvil o své poetice. Je to možná dědictví mé hudební minulosti.“
Osobitnú pozornosť by si zaslúžil aj rozbor Kunderových naratívnych stratégií, čo sa už stalo témou viacerých teoretických prác. Kundera často pri rozprávaní využíva synoptický princíp – príbeh nasvecuje na základe replík jednotlivých protagonistov, ktorých uhol pohľadu je v istých momentoch totožný a v iných sa zase líši. Čitateľ si tak môže v mysli sám rekonštruovať celkový príbeh. Túto metódu použil aj Karel Čapek vo svojej noetickej trilógii a najmä v próze Život a dílo skladatele Foltýna (aj tu identifikujeme hudobný motív).
Literárna paleta autorov a kritikov
Z hľadiska literárneho žánru Kundera svoju tvorbu charakterizuje ako románovú esej, ktorá je budovaná na princípe žánrovej montáže s obsiahlymi exkurzmi, do prózy včlenenými vo forme viac či menej samostatných, esejisticky ladených úvah. V esejistických digresiách sa Kundera okrem filozofických úvah na rôzne existenciálne témy vyjadruje aj k rôznym spoločenským témam, je kritikom každej ideológie a každého politického systému. Aj to je jeden z dôvodov, prečo Kundera vzbudzuje také odmietavé a kontroverzné reakcie; veď ako môže mať morálne právo kritizovať súčasný systém človek, ktorý má za sebou komunistickú minulosť? Preto ani neprekvapuje, že kritika Kunderu z ideologických pozícií vychádza v podstate z tých istých pohnútok, ako pred novembrom.
Nakoniec, v Kunderových prózach nájdeme viacero postáv, reprezentujúcich zneuznaných a nepochopených „geniálnych“ autorov, ktorí sa hlavnému protagonistovi mstia za to, že ich genialitu neuzná; prototypom takejto postavy je „výtvarný teoretik“ Záturecký z poviedky Nikdo se nebude smát. Viacerí Kunderovi kritici sa tak vlastne len začleňujú do galérie postáv jeho próz – ich príbeh už autor dávno napísal.
Bez žartu o bezvýznamnosti
Kunderova poetika však nie každého oslovuje, preto vyhraniť sa voči nej ako štylizovanému a neautentickému estetickému konceptu je legitímne; literatúra, nakoniec ako každé umenie, je predovšetkým vecou vkusu a individuálnych hodnotových preferencií.
Sylvia Richterová, ktorá napísala doslov k českému prekladu Sviatku bezvýznamnosti, píše, že bezvýznamnosť je jedným z charakteristických znakov súčasnej doby, v ktorej sa stráca individualita a triumfuje narcistická ilúzia. Kundera teda opäť o nás hovorí niečo nepríjemné, a to v čase, keď sa od nás očakáva, že naša existencia by mala byť podriadená diktátu doby, keď víťazia zdraví, výkonní a silnejší a končia sa tu už všetky žarty...
Pavel Matejovič (1983)
Literárny vedec, pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Je autorom štyroch odborných monografií. Okrem literatúry sa zaoberá aj meteorológiou a klimatológiou.
