Ladislav Chudík-Ján Štrasser: Žijem nadstavený čas

V ďalšom titule zo série rozhovorov  publicistu a spisovateľa  Jána Štrassera je jeho partnerom legenda slovenského herectva, nezabudnuteľný televízny doktor Sova, ale predovšetkým výborný herec  a mimoriadny človek Ladislav Chudík, ktorý sa v tomto roku dožíva okrúhleho jubilea.  Rodák z Hronca, ku ktorému sa s hrdosťou hlási, s pozoruhodnou úprimnosťou odpovedá na každú aj tú najháklivejšiu otázku,  priznáva  sa k pochybnostiam, ktoré ho sprevádzajú celým životom.

 

Trinásť rokov ste si písali s Jaroslavom Seifertom, výber z vašej korešpondencie vyšiel po páde komunizmu v knižke Tichý dvojhlas. Môžeme hovoriť o priateľstve medzi českým básnikom a slovenským hercom?

 

Rozhodne.

Ako sa začalo?

Koncom septembra roku 1971 som si v denníku Rudé právo prečítal, že národný umelec Jaroslav Seifert sa dožil sedemdesiatich rokov. Nebol to však nejaký samostatný článok k jubileu, iba správička v stĺpci denných zvestí, noticka na dva riadky. Veľmi sa ma to vtedy dotklo, ba až urazilo, že môjho milovaného básnika takto ponížili.

Ponížili ho presne v duchu vtedajšieho režimu. V tom čase už naplno mleli normalizačné mlyny a Seifert, predseda Československého zväzu spisovateľov v rokoch 1968 – 1970, bol jeden z prvých na rane.

No skrátka bol som naštvaný, držalo ma to a o nejaký čas som sa rozhodol, že mu napíšem list. Povedal som si: „Keď chceš byť vďačný, musíš sa vedieť poďakovať...“ To je moje životné krédo. Desiateho januára 1973 som mu napísal:

„...som už dávno presvedčený, že človek je povinný nemlčať o dobrom, je povinný povedať ďakujem, nesmie utopiť v ostychu a nerozhodnosti čistú pohnútku pre vďaku. Vám, vážený a milý Majstre, ďakujem za časť môjho života, prežiarenú vašou poéziou. To sú dni, týždne, roky, čo ma sprevádzate. Vaša poézia mi bola viac ako pomenovaním neujasneného, alebo cíteného bez schopnosti vyslovenia. Pociťujem k Vašej poézii akúsi hĺbkovú zviazanosť, kde pod povrchom je spojenie cez spôsob videnia vecí, cez ich hierarchizáciu, cez pohľad filtrom vrúcnej, citlivej ľudskosti. Vyslovili ste za mňa viac ako som schopný sám. Asi ste to povedali takými slovami, ktoré iba nezhmotnene ležia kdesi v hĺbke vo mne, v nás, pod škrupinami, pod fasádami. Cez vašu poéziu som ďalej zašiel, viac dovidel, mnohé v sebe rozpoznal, mnohému sa otvoril. Iste a doslova, bol som v styku s Vašou poéziou lepším, múdrejším, citovejším, bohatším, citlivejším. Všetko som sa pokúšal vracať ako herec, recitátor. Úročil som Vaše vklady vo mne. Preto mám dobrý pocit, keď teraz píšem tieto slová vďaky a úprimného vyznania. Som iba jeden zo státisícov, ktorí milujeme vašu poéziu. Ak vám však píšem práve ja, tak iba preto, že pre mňa ste a budete aj niečím viac ako mojím Básnikom.“

Pekné, jemné. Ako ste sa dostali k Seifertovej poézii?

To sa musíme vrátiť poriadne dozadu, až do roku 1948, keď som bol na vojenčine v Znojme, kde sme mali základný výcvik. Tam som si na ktorejsi vychádzke kúpil Seifertovu útlu zbierku, volala sa... Dočerta aj s pamäťou... „Už lehkou nohou prošel jsem kraj mnohý, / hůl na rameni, na kabátě květ, / a viděl kvésti jabloně i hlohy; / když mě však večer bolívaly nohy, / pod věnec chmelový jsem znaven sed.“

Vy sa ponosujete na pamäť? Nerúhajte sa. Tá zbierka sa volá Romance o víne.

Presne. S nádhernými ilustráciami Antonína Strnadela. Tú knižočku som mal celý čas pri sebe a ňou sa začal môj vzťah k Jaroslavovi Seifertovi.

Čím vám bola jeho poézia?

Ak sa nenahneváte, odpoviem ešte jedným úryvkom z toho prvého listu môjmu básnikovi.

Vaša poézia zohrala významnú úlohu (taktne vynechám obdobia milostných poblúznení, keď vaše slovo hojilo i pomáhalo, očarovávalo) priamo v mojom povolaní. Iba Vašim básňam, veršom, môžem ďakovať, že som sa naučil natoľko po česky, že mi režisér Vávra zveril úlohu Bagára vo filme Nástup podľa románu Václav Řezáča. Desiatky hodín som si recitovával Vaše verše, čítal nahlas. Možno to vari aj tak povedať, že nebyť môjho vzťahu k Vám, k Vašej poézii už roky predtým, nikdy by som nebol zvládol jazyk, výslovnosť. A hoci viem, že pre citlivé ucho v mojom prejave, v mojej češtine zaznie mnohé nie dosť precízne, kultivované a čisté, predsa len asi som aj objektívne v ´norme´, keď mi režisér Schmidt v Luku kráľovnej Doroty ponecháva aj vančurovskú češtinu v mojej interpretácii. A tak hrávam v českých filmoch vďaka Vám, Vaše poézii.“

Áno, vaša dobrá čeština je príslovečná. Ale Marián Labuda v našej spoločnej knihe Herec je vždy na očiach tvrdí, že aj on má dobrú češtinu a že dostal za ňu aj kompliment od noblesného českého herca Svätopluka Beneša, ktorý mu raz povedal: „Pane Labudo, vy máte lepší češtinu než Laco Chudík, ale před ním ani muk!“ Neurazilo vás to, keď ste sa to dočítali?

 

Už som vám predsa povedal, že Labudu pokladám za najlepšieho herca mladšej generácie...

Má šesťdesiatpäť rokov.

Keď mi už skáčete do reči, aspoň mi nekazte pointu. Labudu pokladám za najlepšieho herca mladšej generácie, lebo odo mňa sú mladší všetci. Takže po prvé, na môjho priateľa Mariána sa ja nikdy nemôžem uraziť, a po druhé, on má naozaj lepšiu češtinu ako ja.

Poďme od Labudu späť k Seifertovi.

Samozrejme, Seiferta nemám rád len preto, že ma naučil po česky. Priťahovala ma na ňom napríklad úžasná hudobnosť jeho poézie. Len počúvajte:


Až jednou bíle prokvete ti vlas
- jen odpusť, prosím, negalantní zmínku,
čas bídák je a ukrutník je čas,
až budeš státi jednou na stupínku
a dětem veršík číst, jejž napsal snad
autor již mrtvý - kdysi jsi ho znala
a chtěla jsi jej trochu milovat,
či jsi ho přec jen trochu milovala? –
vzpomeň si na mně! Já kdys zatoužil
tak se ti vepsat do tvých něžných skrání,
tak hluboko, tak vroucně, ze všech sil,
že hledám marně slovo přirovnání.
Tak hluboko, by vrásku do čela
ryla ti vzpomínka, jež v vzpomínkách se tratí,
abys v té chvíli slzu setřela
a knížka z rukou steskem vypadla ti.

Citáty z listov sú odpísané z knižky Tichý dvojhlas, ale túto báseň, rovnako ako úryvok z Romance o víne, som zapísal podľa vašej recitácie. A opäť je vaša pamäť presná.

Českú poéziu mám uloženú nielen hlboko v srdci, ale aj v hlave. Dôverný vzťah k nej mi pomáhal utvárať aj môj priateľ Milan Rúfus. Možno aj preto tak milujem Halasa, Holana, Skácela... Seiferta Rúfus spomínal menej, ale... Opatrujem jeho posledný list, ktorý mi poslal v januári 2008, keď som sa mu ja vo svojom liste vysťažoval, ako sa mi ťažko žije po mojej poslednej operácii. Píše mi v ňom: „Staroba je daň z pridanej hodnoty Bytia. Ale Bytie je dar. Preto ho takto prosil Jaroslav Seifert: ´Časnosti světská, dej mi podíl. / Třeba i nespravedlivý. / Nešťastný, kdo se nenarodil. / Šťastný, kdo hryže do skývy.´“

Nevypustili ste Jaroslava Seiferta po roku 1968 zo svojho recitačného repertoáru?

Tak teraz by som sa mohol aj uraziť. Nikdy som ho zo svojho repertoáru nevypustil a jeho poézia tvorila aj podstatnú časť môjho recitálu Rosa z hviezd, ktorý som uviedol v pražskom kultovom divadielku poézie Viola v roku 1982.

Ako ste sa dostali do Violy?

Pri zrode toho projektu stála moja žena Alena. Príležitostne povedala vtedajšiemu šéfovi Violy Vladimírovi Justlovi, že mám v repertoári veľa českých básnikov vrátane Jaroslava Seiferta. Tak vznikol môj program, v ktorom som osemdesiat minút recitoval verše Slovákov Kostru a Válka a Čechov Seiferta a Nezvala. Urobil som s ním asi štyridsať repríz, dokonca som mal svoje verné publikum. Mamička speváka Karla Zicha, toho, čo sa utopil v mori pri potápaní, sa mi raz priznala: „Pane Chudíku, já sem vás viděla pětkrát, tak se mně to líbilo...“

 

Recitál, v ktorom v roku 1982 v jeden a ten istý večer recitujete básne českého disidenta a signatára Charty 77 Seiferta a slovenského ministra kultúry a člena predsedníctva ÚV KSS Válka – to je priam surrealistický obrázok. V tých rokoch nejeden človek radšej prešiel na druhú stranu ulice, aby sa nemusel pozdraviť so svojím známym, čo bol v nemilosti režimu, a vy ste si v najtuhších rokoch normalizácie písali s jedným z najprestížnejších českých protisocialistických živlov a verejne ste recitovali jeho básne. Klobúk dolu. Nebáli ste sa?

 

Nerozmýšľal som o tom, či sa mám báť.

Nikto vám nenaznačil, aby ste si so Seifertom dali pokoj?

Nie. Aj keď som tušil, že tie listy okrem našich očí čítajú aj oči ľudí zo štátnej bezpečnosti.

V sedemdesiatych rokoch Seifert vydával zbierky v samizdate – Morový sloup, Býti básnikem. Dostali sa k vám?

 

Nie, Seifertove samizdatové vydania som nemal. Spomenuli ste Chartu 77. Cítim, že sa ma na ňu chcete opýtať. Keď sme v roku 1977 nakrúcali Nemocnicu na okraji mesta, pri nakrúcaní sa nikdy neviedli reči o politike, aspoň nie predo mnou. Nepoznal som politické postoje ľudí, s ktorými som pracoval. Nikto sa so mnou nerozprával o Charte 77, nikto mi ju nedal prečítať. A sám som sa o ňu nezaujímal, mal som čo robiť, aby som zvládol to bremeno, ktoré sa volalo doktor Sova.

Neviaže sa so Seifertom aj váš malér so známou televíznou reláciou Kreslo pre hosťa?

Kreslo pre hosťa bola slávna relácia najmä vďaka tomu, že ju moderoval Vladimír Menšík. Ja som bol hosťom v jeho kresle v lete roku 1982, Menšík na poslednú chvíľu dobehol z nemocnice, ani sme si veľmi nestihli povedať, o čom sa budeme zhovárať. No a potom bolo ticho, relácia sa nevysielala päť mesiacov. Hovoril som si, že to preto, lebo v nej rozprávam o Seifertovi. Z ničoho nič moje Kreslo pustili v televízii na Vianoce. Videlo to oveľa viac ľudí, ako keby to bolo išlo inokedy. A ja som si užil úžasnú slávu medzi kolegami hercami, takú som nezažil hádam ani po nejakej dobre zahranej postave. Všetkým sa to až prekvapujúco páčilo.

A v čom bol ten malér?

 

Začal sa tým, že moje Kreslo zakázali reprízovať. Vedel som, že je zle. Začiatkom februára 1983 si ma minister kultúry Miroslav Válek zavolal na koberec. Veľmi odmerane mi povedal, že ho súdruhovia poverili, aby mi oznámil, čo som spáchal. Po prvé: Chudík spomínal, že hneď po maturite nastúpil do Národného divadla a povedal, že „vtedy sa to dalo“, z čoho súdruhom vyšlo, že chválil Slovenský štát. Po druhé: Chudík recitoval Seifertovu báseň a hovoril o ňom ako o svojom básnikovi, s ktorým si píše, hlási sa k nemu, recituje jeho básne vo Viole. Po tretie: Chudík nepochválil v relácii súčasné socialistické zriadenie. Zrátané a podčiarknuté: Chudík sa dopustil troch smrteľných hriechov.

Čím ste sa obhajovali?

Vysvetlil som mu, že som hovoril len pravdu o svojom živote. K Seifertovi som nič nedodával, áno, recitujem ho. A pokiaľ ide o môj vzťah k socializmu, akosi na to v debate s Menšíkom nedošlo. Válek bol spočiatku prísny, no počas rozhovoru sa v ňom postupne prebúdzal básnik a človek, ktorý mal ku mne vzťah ako k recitátorovi svojich veršov. Celý ten malér akosi vyprchal dostratena.

 

Okrem Rosy z hviezd ste mali ešte jeden básnický recitál, nie?

 

Áno, volal sa Stretnutie/Setkání. Spolu so mnou účinkovali dvaja pedagógovia brnenskej Janáčkovej akadémie múzických umení – huslista Bohumil Smejkal a klavirista Vladimír Hollý, slovenský mladík z Liptovského Mikuláša. S týmto česko-slovenským programom sme urobili vyše stoštyridsaťpäť repríz, no z toho na Slovensku len šesť.

To vážne?

Raz sme mali účinkovať v Martine. Veľmi som sa potešil: starobylý Martin, kolíska slovenskej kultúry, sídlo Matice slovenskej! A potom sa vykľulo šidlo z vreca: do Martina nás pozval Český spolok!

 

Prečo vlastne recitujete? Lebo ste herec?

 

To až na druhom mieste. Na prvom preto, lebo v básnikových veršoch ožíva aj môj osobný príbeh, ktorý sa usilujem sprostredkovať poslucháčovi. Ja nerecitujem, ja sa prihováram. A veľmi ma mrzí, že v dnešných časoch poézii zvoní umieračik.