Ladislav Novomeský: portrét básnika a doby

Aké bolo myslenie ľavicového intelektuála Ladislava Novomeského v kulisách spoločenských a politických procesov, ktoré ho rámcovali? Pestrú, no útrpnú životnú cestu jedného z najvýznamnejších slovenských básnikov rozkrýva monografia českého historika Zdeňka Doskočila V žaláři a vyhnanství s podtitulom Ladislav Novomeský v éře stalinismu a poststalinismu.

Životná dráha Ladislava Novomeského (1904 – 1976) personifikuje veľkú časť dôležitých momentov slovenských i československých dejín. V postave básnika sa z nich premietajú idealistické a utopické vízie, ale aj bezprávie a bezútešné násilie. Spisovateľ sa angažoval v prospech komunistickej idey, presadzoval ju slovom aj písmom dokonca na úrovni najvyššej politiky, no nevyhla sa mu priepasť hraničného zážitku s perzekúciou. Myšlienkovo zastupoval domácu humanistickú tradíciu i komunistický svetonázor. S oboma plne súznel a dlhodobo ich stotožňoval, ale opakovane sa stretával s rozporom medzi nimi.

Historik Zdeněk Doskočil (1978), ktorý vydal monografiu o Ladislavovi Novomeskom už na sklonku roku 2020 v pražskom vydavateľstve Lidové noviny, nadviazal na svoj dlhodobý záujem o politické a kultúrne dejiny druhej polovice 20. storočia, šesťdesiate roky a pokus o československú reformu socializmu či záujem o osobnosť Gustáva Husáka. Referenčná bola už jeho publikácia o Husákovej ceste na čelo KSČ (Duben 1969: Anatomie jednoho mocenského zvratu, 2006).

Knihou V žaláři a vyhnanství, ktorá vlani zarezonovala v širšej kultúrnej a vedeckej obci českej spoločnosti, sa pokúsil zaplniť najmä „biele miesta“ Novomeského života. Konkrétne ide o obdobie po jeho zatknutí a zakomponovaní do politického procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Analyzoval jeho väzenskú skúsenosť a s ňou súvisiace básnikovo konanie po prepustení, na čo nadväzujú časti o jeho ostrakizácii a „pražskom“ vyhnanstve až po politickú i verejnú rehabilitáciu v prvej polovici 60. rokov.

Napriek tomuto vymedzeniu, ktoré je základným poľom výkladu, Doskočil pristupuje k Novomeskému celistvejšie a knihu charakterizujú obsiahle presahy či už do Novomeského predvojnovej mladosti, alebo rozprávanie o sklonku jeho života v polovici 70. rokov.

V knihe je nemálo silných momentov, čiastkových interpretačných vrcholov a autor sa vyrovnáva s množstvom závažných otázok. Rád by som predložil niekoľko z nich a zdôvodnil nimi, prečo sa oplatí túto výbornú knihu čítať. Zaradené nie sú v súlade s výstavbou autorovho výkladu – na tomto mieste treba zdôrazniť, že ten je usporiadaný tematicky-chronologickým spôsobom a ide o premyslenú a ucelenú štruktúru. Načrtnime ich chronologicky, tak, ako mnohé z týchto tém určovali Novomeského životnú dráhu.

Medzivojnové Československo

Začnime kapitolami z Novomeského života pred rozpútaním druhej svetovej vojny, v ktorých autor sleduje a obsiahlym spôsobom vysvetľuje genézu jeho komunistického presvedčenia. Zrod jeho komunistickej viery umiestňuje do socioekonomických súradníc slovenskej časti bývalého československého štátu. Vysvetľuje ho, okrem iného, ako reakciu na jej agrárny charakter, na svet určovaný tak religiozitou a tradičným konzervativizmom, ako aj často chudobou a nespočetnými ďalšími sociálnymi problémami, nacionálnymi rozpormi i celkovou regionálnou zaostalosťou. Mladý ľavicový intelektuál a začínajúci literát, ovplyvnený pôvodne luteránskou výchovou, potom vtedajšou avantgardou i bratislavským prostredím (a tam aj ďalšími kľúčovými postavami hnutia, najmä V. Clementisom a G. Husákom), chápal radikálny komunistický program ako východisko. Videl v ňom jedinú možnú cestu  ako preklenúť najpálčivejšie problémy a presadiť modernitu. Preto sa stotožnil so straníckou politikou, ako mnohí ďalší si idealizoval Sovietsky zväz, a to aj po roku 1929, keď podporil Gottwaldovo krídlo vo vedení KSČ a jej boľševizáciu. Problematické otázky si nekládol, prípadne ich odsúval do úzadia.

Kniha je na tomto mieste rozprávaním nielen o Novomeskom alebo o komunistickej strane, ale predovšetkým o medzivojnovom Československu. Básnikov portrét funkčne vypovedá o tom, že aj keď šlo o demokratický štát s celkovo emancipačným obsahom, Československo nebolo bezproblémovým štátom. Narúša častú idealizáciu niekdajšej republiky, rozšírenú nepochybne viac v českej ako v slovenskej historickej pamäti.

Obvinený a zlomený

Druhý z dôležitých tematických okruhov knihy sa týka rekapitulácie Novomeského pôsobenia vo vrcholnej politike, resp. najmä obdobia po tom, čo bol ako povojnový povereník školstva a osvety spolu s ďalšími obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Výrazným prínosom publikácie je, že autor komplexne analyzuje kampaň proti domnelej nacionálnej úchylke, súhrnným spôsobom vysvetľuje konkrétny priebeh aj zdroje tohto ťaženia.

Hoci šlo o bizarné ideologické konštrukcie, vystihuje ich kľúčové obsahové rysy. Z nich si všíma okrem ústredných mocenských konfliktov medzi jednotlivými frakciami v rámci KSS a okrem ich vzťahu k Slovenskému národnému povstaniu v roku 1944 a ďalších rozporov aj širšie medzinárodné kontexty. Rozvádza tak napríklad stalinský náhľad, v rámci ktorého sa považoval autonómny a samostatne sa rozhodujúci domáci odboj z rokov 1939 – 45 vo svojej podstate za nebezpečný alebo na pozadí dobovej roztržky s Juhosláviou za ergo „titoistický“, prípadne sleduje analógie vzťahov väčších a menších národných spoločenstiev v ZSSR a v ďalších satelitných krajinách, ekvivalentné vyjadrenie vzťahu Rusi – Ukrajinci a pod.

Ako bolo uvedené vyššie, jadrom biografie je najťaživejší úsek Novomeského života od zatknutia v roku 1951 až po predčasné prepustenie. Rekonštrukcia jeho pobytu vo väzení, to, ako ťažko znášal bezútešnú životnú situáciu v prostredí vyšetrovacej väzby a neskôr vo výkone trestu patrí k pôvodným a historiograficky nezmapovaným kapitolám, obmedzujúcim sa doteraz spravidla len na skratkovité porovnávanie so statočným konaním Husáka.

Autor tieto zjednodušenia koriguje a okrem iného upozorňuje na to, že Husákov pevný postoj, keď odmietol uznať všetky obvinenia a nespolupracoval s vyšetrovateľmi, zachránili jemu i ostatným v skupine život, nijako to však nezoslabovalo mieru Novomeského utrpenia, ktorý bol vystavený rovnakému násiliu a ktorý bol hneď nato už ako zlomený človek donútený vypovedať proti svojim priateľom. Skutočnosť, že tak svedecky urobil aj v procese so Slánským a spol., do ktorého preradili aj Clementisa a justičný zločin sa im stal osudným, nepochybne patrila k ťažobe, s ktorou sa Novomeský nikdy nebol schopný vyrovnať.

Nepoprel svoj život

K poslednému problémovému okruhu patrí Novomeského politická aj občianska rehabilitácia v prvej polovici 60. rokov. Protagonista je aj v tomto prípade zasadený do kontextu dobových diskusií (destalinizácia a vzťah k zločinom bezprostrednej minulosti, otázky národnej svojbytnosti v centralistickom štáte) a s tým spojených predelov na politickej úrovni (napríklad, najmä stranícke rehabilitačné komisie, tzv. Kolderova a Barnabitská).

Opačnou perspektívou zacielenou na subjekt sa autor potom vyslovuje o podstatnej otázke, ktorá sa v spojitosti s Novomeským vynorí, a to, prečo sa napriek tejto tragicky osobnej skúsenosti s perzekúciou nerozišiel s komunistickou ideológiou. Alebo, ako je podotknuté aj v predslove knihy, či bola jeho komunistická viera aj naďalej autentická alebo nakoniec už len nútene chcená. (s. 12)

Ak k znakom hodnotnej biografie patrí schopnosť dostať sa pod povrch, pokúsiť sa o hodnoverné vysvetlenie konania sledovanej osobnosti, vykresliť plastický portrét, potom možno konštatovať, že uvedený obraz básnika medzi také patrí. Vykresľuje Novomeského neochotu alebo aj neschopnosť hodnotovo poprieť celý svoj dovtedajší život, rovnako ako vzťah k najbližším priateľom. Zdá sa totiž, že miešanie pocitov z vlastného zlyhania zoči-voči svojim trýzniteľom, jeho snaha aspoň posmrtne rehabilitovať Vladimíra Clementisa aj vďaka (a z nej plynúca v zásade bezvýhradná lojalita) Husákovi skutočne výrazne určovali Novomeského postoje celý zvyšok života.

Silné a pozoruhodné sú aj pasáže, v ktorých sa mnohí jeho kolegovia, spisovatelia a ďalšie postavy verejného i umeleckého života obracajú k Novomeskému akoby k symbolickej obeti nedávnych nezákonností. Pôsobivé sú najmä s prihliadnutím na to, že mnohí z nich sa pripojili k propagandistickým kampaniam proti Husákovej skupine na začiatku 50. rokov.

Na záver dodajme, že Doskočilova kniha pôsobí nenápadne, ale ide o klamlivý dojem. V oblasti knižnej produkcie biografického žánru ide bez zveličenia o publikáciu výrazne prevyšujúcu bežný štandard. Heuristická starostlivosť, pôvodnosť i zaujaté interpretačné stanoviská z nej robia nielen výbornú vedeckú monografiu.

Knihu charakterizuje aj to, že historiografické rozprávanie sa použitou štylistikou snaží čo najviac približovať krásnej literatúre. Jazyk, ktorým je napísaná kniha V žaláři a vyhnanství, ponorenie do ťaživých kapitol zo života Ladislava Novomeského, ju posúva smerom k životnému príbehu. Odkrýva a približuje ho aj širokej čitateľskej verejnosti.

Jan Bárta (1982)

Pedagóg na gymnáziu a doktorand Ústavu českých dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Odborne sa zameriava na neoficiálnu hudobnú scénu 80. rokov v ČSSR a v dizertačnom výskume na spisovateľa a filmového tvorcu Jana Procházku.

Zdeněk Doskočil: V žaláři a vyhnanství – Ladislav Novomeský v éře stalinismu a poststalinismu

Praha: Lidové noviny, 2020