„Tento má gule,“ povedal som si. Deväťdesiate roky, časopis Fantázia, prvá poviedka od akéhosi Červenáka. Šťavnaté, zemité, krvavé. Fajne sa to čítalo, nezadrhávalo. Odvtedy to išlo hladko. Automatická prevodovka. Priebežne sa stretávame, zakaždým na vyššom stupni. Najprv cez slovanské témy, neskôr na súťažiach Martinus Cena Fantázie, napokon cez romány a čitateľské ankety.
Rivalita, konkurencia? Určite áno, ale v dobrom. Oceňujem Ďurovu kreativitu, zápal a výdrž. Nebyť jeho, písal by som oveľa pomalšie. Nič tak nepovzbudí tvorivosť ako nový román od kolegu/rivala. Špeciálne od Červenáka. To kedy napísal? Ako to stihol? A pritom stále drží latku. Nadávka pomedzi zuby, príval energie, hneď sa lepšie píše. Rýchlejšie, s väčším „drajvom“.
Keď som odchádzal zo zamestnania a zvažoval, čo ďalej, Ďuro mi poradil: „Však nevymýšľaj a venuj sa čisto písaniu, ide to.“ Čertovská myšlienka. Provokatívna. Dovtedy som počúval jedine opak – nejde to, určite nie na Slovensku, skapeš od hladu. Neveril som, že by to šlo, ale bol tu Ďuro, ľadoborec zažitého presvedčenia, že sa nedá. Jemu sa dalo, vyzeral spokojne, ani pochudnutý nebol. Takže som to skúsil. A išlo to. Písal by som aj bez ľadoborca, ale asi po nociach, popri zamestnaní pre normálnych. Ďuro pretĺkol cestu viacerým, v jeho brázde sa nám rozbiehalo voľnejšie, bolo sa od čoho/koho odpichnúť. Nemožné nie je až také nemožné, keď ho niekto z mäsa a kostí s prehľadom zvláda. Stačí jediný – spúšťač lavíny.
Občas mu zavolám, len na desať minút... Po dvoch hodinách sa rozlúčime, neprebrali sme ani polovicu toho, čo by sa zišlo. Píšeme odlišné knihy, žánre, vydávajú nás iné vydavateľstvá. A predsa je o čom. Remeslo spája a Ďuro je znamenitý „craftsman“, každý rok čakám, s čím novým príde. Zatiaľ som sa zakaždým dočkal, pritom ho nevedie komerčný zisk, ale v prvom rade tvorivý zámer. Preto sa púšťa aj do veľkých románov pre skalných fanúšikov, čo sa na Slovensku veľmi nevypláca – poznám to. Avšak Ďuro do toho ide, lebo nielen peniazmi sme živí. Trápi ho, čo sa v našej krajine deje, háda sa na Facebooku, nedá mu to. Vravím mu, že by sa občas mohol trochu krotiť, no keď vidíte zlo, dá sa to len ťažko. Ďuro ho vidí jasne a čisto, preto sem-tam pľuje síru. Spravodlivosť, zemitá človečina sa tiahne jeho dielami. Vie, že si pohnevá časť čitateľov, no aj tak si ide svoje, vníma niečo vyššie než nabaľovanie čo najväčších čitateľských más. Stojí mu to za to, stále je ľadoborec. Rešpekt. Ďuro, všetko dobré. A vďaka.
Jozef Karika
