Vyhľadávanie
Dejinná, historická, aj literárna pamäť ľudí je, žiaľ, pomerne strohá. Je preto úlohou odborného výskumu priblížiť nám spoločenský, duchovný, myšlienkový a umelecký svet našich predkov. Zuzana Kákošová sa svojou monografiou pokúsila o prienik do literárneho myslenia (nielen) slovenských po latinsky píšucich humanistov. Východiskovou bázou jej interpretačno-poetologických analýz básnickej tvorby Jána Sambuca, Martina Rakovského a Juraja Koppaya bolo povedomie o existencii stredoeurópskeho kultúrneho milieu, ktorého hybnou silou bola snaha súvekých vzdelancov odovzdávať si inšpiračné podnety, obohacovať svoju vzdelanosť výmenou informácií, kultivovať svoje okolie. Nebol to ale len pomyselný trojuholník Krakov-Viedeň-Praha, čo stál v pozadí filozofického, literárneho a spoločenského formovania vyššie zmienených osobností. Stredoeurópsky areál v umeleckom, nielen v geografickom slova zmysle, ich tvorbu síce obohacoval, ale súčasne im aj otváral okná do západoeurópskej kultúry. Kontakty našich po latinsky píšucich vzdelancov s nemeckým či talianskym prostredím zanechali v ich tvorbe konkrétne identifikovateľné stopy. Autorka tieto stopy mapuje, aby poukázala nielen na to, v čom je tvorba Sambuca, Rakovského a Koppaya blízka súvekým umeleckým trendom, ale najmä na to, v čom je jedinečná. Kákošovej prínosom je, že od topografie súvekých českých, poľských, nemeckých a talianskych osobností a ich textov, ktoré pôsobili na tematicko-motivickú, štylistickú, prozodickú a veršovú podobu našich autorov, prešla k vysvetleniu dodnes nepostrehnutých medzitextových väzieb medzi nimi. Autorka poukazuje na osobitosť myslenia humanistického človeka, na to, ako prežíval svet okolo seba, ako ho umelecky stvárňoval. Zdôvodňuje klady aj zápory ich spôsobu výstavby umeleckého diela. S osobitým zanietením analyzuje tvorbu Jána Sambuca, trnavského rodáka, cisárskeho historika. Jeho poézia, koncentrovaná do zbierok Poemata (1555) a Emblemata (1564), je myšlienkovo dodnes živým svetom. Inšpirácie antickou vzdelanosťou sú v ňom využité funkčne. Ozveny humanistických filozofém sú prejavom jeho aktuálnosti. Sambucus bol zo stránky umeleckej zručnosti Horatiom 16. storočia, paralelu k nemu možno u nás nájsť azda len v strofickej pestrosti poézie Jána Hollého. Sambucova vzdelanosť ale nespočívala len v tom, že ako jeden z prvých autorov novovekého sveta vedome budoval obdobne stroficky bohatý systém, akým sa prezentovali aj básnici antiky, ale najmä v tom, že ako jeden z prvých prepojil poéziu s maliarstvom. Ján Sambucus svojím dielom programovo budoval model humanistického literárneho videnia skutočnosti. Monografia Zuzany Kákošovej odhaľuje kontúry tohto modelu a objasňuje jeho dopad na nasledujúce autorské generácie. Prínos jej snaženia pre našu schopnosť obnoviť si literárnu pamäť je neoddiskutovateľný. Spolu s výskumami Evy Tkáčikovej a Marty Keruľovej patrí výskum Zuzany Kákošovej k tým, ktoré môžu odovzdať štafetu požičanú od Jozefa Minárika a Miloslava Okála hrdo ďalej. Podnetov, ktoré sa črtajú po prečítaní Kákošovej knihy, je totiž nezvyčajne veľa. K tým určujúcim (aspoň pre nás) patrí otázka spôsobu neskoršej revitalizácie žánrov príležitostnej poézie, ktorej podobu v našom literárnom kontexte spoluurčovali aj Ján Sambucus, aj Martin Rakovský.
