Vyhľadávanie
Román Jevgenija Vodolazkina je jedným z úspešných príkladov užitočnosti návratu a hľadania.
Jevgenij Vodolazkin nie je autorom, ktorého tvorba vo vedomí slovenského čitateľa výraznejšie rezonuje. Možno však predpokladať, že po vydaní prekladu jeho románu Laurus sa aj u nás stane rešpektovaným reprezentantom modernej ruskej prózy.
Po turbulentných rokoch rozpadu Sovietskeho zväzu a chaosu spätého s krachom budovania konceptu „sovietskeho občana“ v závere 20. a v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia, ruská literatúra stála pred otázkou hľadania novej identity ruského človeka. Jednou z ciest, po ktorej sa v takýchto situáciách obvykle siaha, je návrat „ad fontés“, návrat k národnej minulosti, k tradíciám a hodnotám overeným časom.
Štyri knihy života
Dej románu, rozdelený do štyroch „kníh“ života hlavného hrdinu Arsenija Rukinca, je situovaný do 15. storočia. Sujet je koncipovaný ako reťaz udalostí, ktorými prechádza hlavná postava, berúca na seba štyri rozličné, podstatou danej etapy jej bytia determinované mená.
Kniha poznania, po vstupnej informácii, obsiahnutej v Prolegomene, sprostredkúva etapu formovania Arsenijovej osobnosti pod vplyvom jeho deda Christofora. Ten ho ako liečiteľ viedol k poznávaniu prírody, k viere, láske k ľuďom a svetu ako Božiemu výtvoru. Po dedovej smrti Arsenij pokračuje v jeho diele, zachraňuje pred morom aj dievčinu Ustinu, do ktorej sa zamiluje, ale ktorú nedokáže zachrániť pred smrťou pri pôrode ich mŕtvo narodeného syna.
Kniha odriekania je anabázou Arsenijovho prebudenia zo zúfalstva nad stratou milovanej osoby. Vďaka múdremu starcovi-mníchovi pochopí, že láska ho s Ustinou spojila do jedného celku, že časť Ustiny stále v žije ňom. Začne sa preto volať Ustinom a uvedomí si, že príbeh jeho lásky sa vďaka tomu iba začína, že žije život za dvoch a v mene dvoch, že - ako hovorí múdry starec - „teraz, Arseniju, bude všetko záležať na sile tvojej lásky. A, samozrejme, aj na sile tvojej modlitby“.
Foto: Lenka Macsaliová
Cesty a pokoj
Arsenij sa preto plne oddáva službe svojim blížnym a stáva sa z neho vychýrený liečiteľ, ktorého schopnosti a mravná autorita sa dočkajú širokého uznania. Po ďalšej tragickej peripetii, pri ktorej takmer príde o život, putuje severom Ruska až do Pskova, kde sa spoznáva s darom predvídania a začína žiť životom jurodivého vyhostenca.
Kniha cesty predstavuje ďalšiu časť Arsenijovej životnej púte. Zoznámi sa a spriatelí so vzdelaným Ambrogiom Flecchiom z Florencie, ktorý sa v rámci svojho pátrania po hraniciach času ocitne v Pskove. V spoločných debatách rozvíjajú svoje poznanie, podniknú cestu k Božiemu hrobu v Jeruzaleme, počas ktorej však Ambrogio zahynie. Arsenij tak spoznáva ďalšiu časť vtedy známeho sveta a utvrdzuje sa v presvedčení, že „premiesťovanie v priestore prehlbuje skúsenosti“, že „stláča čas a zväčšuje jeho kapacitu“, že „každé stretnutie znamená viac ako rozlúčka“, pretože „pred stretnutím je prázdnota, nič, a po rozlúčke už nijaká prázdnota nie je. Keď sa raz s niekým stretneš, celkom sa s ním rozlúčiť nedá. Človek ti zostane v pamäti ako jej súčasť“.
Kniha pokoja vracia Arsenija do ruského Pskova. Pokračuje v liečiteľských aktivitách, opäť si získava renomé božieho človeka, ale napokon sa vydáva na cestu do rodného kraja, aby vstúpil do kláštora svätého Kirilla. Tam po zložení večného sľubu prijme meno Laurus a rozhodne sa žiť pustovníckym životom. Naďalej lieči ľudí, ktorí v ňom vidia svätého muža a vysoko si ho ctia až do chvíle, keď pred ich hnevom prichýli znásilnenú mladú Anastasiju a pomôže jej porodiť zdravého syna. V mene lásky k blížnemu obetuje svoju povesť a uzavrie kruh - záchranou Anastasije a jej syna akoby odčinil to, čo nedokázal urobiť pre Ustinu a ich spoločného potomka.
Nehistorický román
Vodolazkinov román z čias stredoveku nesie podtitul „nehistorický román“. Sám autor si zrejme uvedomoval (o to viac, že profesionálne pôsobí ako literárny vedec a historik skúmajúci ruskú stredovekú literatúru), že jeho dielo nenapĺňa tradičné kánony tohto románového subžánra - nevenuje sa významnej udalosti, nevystupujú v ňom reálne historické osobnosti a pod. To by sa mohlo z formálneho hľadiska vnímať ako relevantné argumenty „nehistorickosti“.
Hlavný dôvod však tkvie v inom - v schopnosti autora neuzavrieť dej hermeticky do rámca 15. storočia, ale práve naopak: nenásilnou, nevtieravou a pútavou formou demonštruje nadčasovú platnosť základných princípov humanizmu, nevyhnutnosť prítomnosti lásky, pokory, skromnosti, sebaobetovania a viery v dobro, ktoré pochopiteľne, v stredovekom koncepte poznania a vnímania sveta boli súčasťou, resp. priamo vyvierali z viery v Boha.
Múdrosť a čistota podstaty človeka stvoreného na obraz Boží preniká celým textom tak spontánne a prirodzene, že si musí podmaniť aj človeka moderného sveta. Jedným z nepriamych, ortografických a štylistických dôkazov takéhoto autorského konceptu človeka je aj fakt, že kapitoly sú číslované pomocou písmen ako v staroruských písomných pamiatkach, že v reči postáv sa spontánne prelína stará cirkevnoslovanská podoba ruštiny so súčasným hovorovým jazykom i s rečou súdobej inteligencie, že dialógy sú v románe prezentované bez úvodzoviek, pretože nie je dôležité, kto hovorí, ale čo hovorí, keďže všetci sme súčasťou jediného ľudského univerza.
Dejiny, ľudia a čas
Dali by sa uviesť aj ďalšie dôvody „nehistorickosti“ Vodolazkinovho románu. Sú nimi aj implicitné prepojenie sveta „Pax Romana“ a „Pax Orthodoxa“, schopnosť s hlbokou znalosťou veci prezentovať stredoveký svet akoby v koexistencii - neraz i jemne ironickej - so svetom súdobým, súznenie mravne čistého človeka s prírodou a rozumným využívaním jej bohatstva, metatextové alúzie i priame citáty z rozmanitých biblických kníh i stredovekých románov nestrácajúce aktuálnosť ani v dnešných časoch a pod.
Na ilustráciu by sa dali uviesť aspoň dva príklady z rozhovorov Arsenija s Ambrogiom. Na Arsenijovu otázku o tom, či ľudia tvoria dejiny slobodne, Ambrogio odpovedá: „Ľudia sú slobodní, ale dejiny sú neslobodné. Je v nich tak veľa, ako ty hovoríš, myšlienok a skutkov, že ich samy nedokážu zjednotiť a obsiahnuť ich dokáže iba Boh. Dokonca by som povedal, že slobodní nie sú ľudia, slobodný je človek. A križovanie ľudských vôlí je niečo ako blchy v nádobe: ich pohyb je zjavný, ale má rovnaký smer? Preto dejiny nemajú cieľ, ako ho nemá ani ľudstvo. Iba človek má cieľ. Aj to nie vždy.“
Rovnako silne vyznieva aj úvaha Ambrogia o charaktere času, ktorá navyše môže slúžiť aj ako jeden z argumentov „nehistorickosti“ románu: „Poviem ti jednu čudnú vec. Čím ďalej, tým viac sa mi zdá, že čas neexistuje. Všetko na svete jestvuje mimo času... Myslím si, že čas nám bol daný ako Božia milosť, aby sme neboli zmätení, lebo vedomie človeka nemôže do seba vpustiť všetky udalosti naraz. Sme uzavretí v čase, lebo sme slabí.“
Preklad ako zážitok
Hlboký čitateľský zážitok z tohto románu umocňuje aj vstupná, veľmi priliehavo vybraná reprodukcia obrazu Vízia mladého Bartolomeja ruského maliara konca 19. storočia Michaila Nesterova a najmä výborný preklad Valerija Kupku. Stratégia, ktorú pre prenos originálu do slovenského jazyka a kultúry zvolil, nielen korešponduje s poetikou autora, ale aj veľmi citlivo transformuje obraznú rovinu, ako aj lexikálno-sémantickú a štylistickú špecifiku originálu.
Vyžadovalo si to kombinovať umiernenú archaizáciu textu (biblické citáty a pasáže späté s alúziami na staré texty sú graficky odlíšené typom písma a štylizáciou, ktoré evokujú jazyk a podobu starých slovenských písomných pamiatok, zachované je aj číslovanie kapitol písmenami s titlom, ale aj celý rad ďalších osobitých čŕt románu odkazujúcich najmä v rovine obraznosti na predstavy stredovekého človeka) s rovnako decentnou aktualizáciou - pravda, iba tam, kde tak činí aj sám autor. Preklad preto vyznieva veľmi kultivovane, číta sa hladko a umožňuje plný prienik do všetkých estetických a ideových „zákutí“ originálu.
Prof. PhDR. Anton Eliáš, CSc. (1950)
Pracuje na Katedre rusistiky a východoeurópskych štúdií FF UK. Je autorom a spoluautorom takmer stovky vedeckých štúdií, skrípt i prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice ruskej literatúry, mapujúcej vývin ruskej poézie 19. storočia. V rokoch 2002 – 2010 bol dekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Jevgenij Vodolazkin (1964)
Ruský spisovateľ, literárny vedec a doktor filológie. Napísal romány: Solovjov a Larionov (2009), Laurus (2016) a Letec (2018).
