Památník národního písemnictví, Literárne informačné centrum, Slovenský inštitút a Klub slovenskej kultúry usporiadali 10. júna 2009 v sále Boženy Nemcovej Památníka národního písemnictví v Prahe tlačovú besedu a následne spomienkový večer, venovaný významnému slovenskému spisovateľovi a novinárovi Ladislavovi Mňačkovi. Nad večerom prevzal záštitu veľvyslanec SR v ČR Peter Brňo
Literárne informačné centrum zastupovala Dana Podracká. K podujatiu herecky prispeli moderátori Lenka Hrušková, Ján Greššo a Marko Igonda. Literárnovedné zhodnotenie Leikertovej knihy zhodnotila analýza Bohuša Bodacza, ktorú predniesla Viera Kučerová. Autor diela Jozef Leikert osobným vstupom prezentoval svoje spomienky na stretnutia s Ladislavom Mňačkom, ktorých veľká časť je v diele uverejnená. Podujatie po hudobnej stránke obohatili piesne Pavla Hammela.
Jozef Leikert v diele Taký bol Ladislav Mačko okrem iného píše: „Ako by sa dala výstižne charakterizovať osobnosť Ladislava Mňačka? Musím podotknúť, že príliš stručne to nejde, pretože ju musíme posudzovať v širších súvislostiach, ale najmä so zreteľom na konkrétne historické obdobie, v ktorom Mňačko žil a tvoril. Po dôkladnom preštudovaní historických dokumentov z obdobia jeho života môžem zodpovedne povedať, že napriek pohnutému obdobiu, v ktorom žil, zo svojich princípov neustúpil. Taktiež netrval tvrdohlavo na omyloch, lebo vedel, že to robia len povrchní, nevzdelaní ľudia, nerešpektujúci realitu, silu novej informácie, nového poznania. Dokázať toto tvrdenie nie je napokon až také ťažké, veď Mňačko o sebe všetko podstatné pravdivo, neskreslene a niekedy i dosť tvrdo vypovedal a napísal. Narodil sa na moravsko-slovenských hraniciach, kde sa v ňom po rodičoch zmiešala mentalita dvoch národov. Neskôr vyrastal priamo v kultúrnom centre Slovenska – v Martine, kde ho navždy poznačili zážitky z proletárskeho prostredia. O roku 1933, keď prišiel k moci Hitler a Mňačko mal iba štrnásť rokov, sám vravel, že vtedy mal pocit, akoby mu niekto skočil na krk. A tohto pocitu sa až do smrti nezbavil... Za mlada prešiel koncentračnými tábormi, z donútenia si vyskúšal ťažkú prácu baníka, bol väzňom na úteku, aby sa koncom druhej svetovej vojny opäť vrátil do rodného kraja, zapojil sa do partizánskeho odboja na Valašsku a tam nazbieral zážitky, z ktorých sa zrodilo vari jeho najcennejšie dielo – román Smrť sa volá Engelchen. Po vojne začal tvorivú kariéru v redakciách Rudého práva v Prahe a Pravdy v Bratislave. V tom čase napísal aj svoje prvé knižky a divadelné hry, ktorými sa stal známym. K objektívnemu zhodnoteniu tohto obdobia sa vrátil až po mnohých rokoch, pretože vtedajší pohľad mal ovplyvnený komunistickou ideológiou, ktorej bezhlavo veril.“
Mňačko politickú situáciu po novembri 1989 zhodnotil v rozhovore pre Literárny týždenník pod názvom Ako chutí samota takto: „Beneš so Stalinom dávnejšie vykolíkovali naše možnosti, výšku našej suverenity. Ja som bol však presvedčený komunista, vravel som si, že teraz to musíme vyhrať, a potom to už bude jarná prechádzka do komunizmu, do socializmu. Mal som pred sebou konkrétny spoločenský cieľ: to boli rovnaké šance pre každého človeka na svete, bez ohľadu na jeho rasu, príslušnosť a vierovyznanie. Vždy som stál na strane slabých a bitých. Pravda, okrem niekoľkých rokov, v ktorých som aj ja prepadol ošiaľu a keď som bol účinným propagátorom strany... Vtedy manipulácia ešte nebola viditeľná... Až keď sa nezákonnosť začala praktizovať, keď mizli kamaráti, keď mizli ľudia okolo, vtedy som sa prebudil.“
Rozporuplná tvorivá osobnosť Ladislava Mňačka a jeho život nielen doma, ale aj v zahraničí, je neopakovateľným svedectvom o dobe, ktorej sme nasledovníkmi a priamymi či nepriamymi dedičmi. Leikertova kniha je výzvou pre spracovávanie ďalších veľkých osobností slovenskej literatúry a kultúry, aby vydali svedectvo nielen o dobe, v ktorej žili, ale aj o nás.
Herci Divadla Andreja Bagara v Nitre
Ján Greššo a Lenka Hrušková
Foto: Ingrid Hohošová
dp