Lekcia básnickej pominuteľnosti… a rebélie

Výber básní tvaruje bohatú mozaiku autorských štýlov a námetov, ktoré však spájajú silné väzby na región, jeho históriu a pôsobenie prírodných živlov.

„sme častice zeme / bezvýznamné zrnká piesku,“ píše Silvia Rodríguezová v básni Calima (s. 56). Názov básne odkazuje na prírodný jav typický pre Kanárske ostrovy – vlnu teplého a suchého vzduchu zo Sahary, ktorý so sebou prináša aj jemný piesok. Báseň prostredníctvom calimy tematizuje pominuteľnosť a nedostatok ľudskej moci nad životom a jeho dĺžkou.

Dá sa povedať, že ide o typ životného pocitu, charakterizujúceho viacero textov vo zväzku kanárskej poézie, ktorý zostavil prekladateľ celého jeho obsahu Peter Zsoldos. Mnohé z prezentovaných textov (v luxusnej pevnej väzbe, vo veľkorysom formáte a s vizuálmi starých máp z Vlastivedného múzea v Las Palmas de Gran Canaria) sa totiž vyznačujú podobným kanárskym splínom. Prekladateľ v „palubnom denníku“ (záverečnej eseji) priamo uvádza portugalský pojem saudade, ktorý pomenúva úzkostlivú melanchóliu. V produkcii autorov výberu sa táto emócia spája s pocitom pominuteľnosti a prázdnoty súvisiacej so smrťou, stroskotancami a ne-statickou materialitou morských vĺn (môžu to však byť aj „šľapy čajok, ktoré vpije oceán“ z básne Stopy od Santiaga Gila, s. 77). Zaujímavý zvrat v tejto tendencii predstavuje báseň Spáliť lode, ktorej autorom je Jesús Díaz Armas. Autor tu nachádza mier práve v od-vtelení, v rozplynutí sa v mori a „bezpečí” stroskotanca: „bez trupu byť len lístie a puky”. (s. 99)

Motívy bezčasovosti krajiny a pominuteľnosti človeka (a jeho histórie) v antológii kolidujú s odhodlanými prístupmi (hlavne) ženských autoriek. Z hľadiska dramaturgie antológie treba oceniť, že zostavovateľ do nej zahrnul nielen ženskú, ale aj feministickú perspektívu. Kritické básne Silvie Rodríguezovej (najmladšej autorky z výberu – ročník 1970) sa zameriavajú na útlak žien a pôsobenie mocenských štruktúr, napríklad v básni Neapolské manželské putá: „v miestnej vláde / ženy sú odsúdené / udržiavať poriadok / v chaose bezprávia.“ (s. 63) Zároveň však vyvstáva otázka, prečo v antológii nenájdeme mladších autorov a autorky. 

Okrem silnej témy pominuteľnosti človeka a prírodného bezčasia výber ponúka niekoľko básní s témou poézie a „povolania“ básnika. Občasne sú tieto námety uväznené v romantickom ovzduší, aké sála z niektorých insitnejšie pôsobiacich polôh kanárskej lyriky. Napríklad v básni Pedra Floresa s názvom Osud autor ponúka rekonštrukciu svojho počatia  ukončenú otcovým pošepkaním, ktoré zapája neúnosný pátos: „hľa, tu ho máš, básnika.” Ešteže báseň aspoň začína tým, že „tato” sa „oženil v požičanom obleku.” (s. 47) V oveľa vydarenejšej básni Golem ten istý autor do svojho premýšľania o poézii primieša ornament ohavnosti: poéziu podľa básne vystihuje len jedno slovo („pustošenie”) z „toho bradavičnatého jazyka podvodníkov a svätcov.” (s. 44)

Za zmienku stojí citlivosť prekladateľa, ktorý dodáva šarm a viacrozmernosť aj tým v slovenčine menej zvučným a významovo plochejším básňam. Hneď v titulnej básni Predavač mušlí (s. 9), ktorej autorom je Aquiles García Brito, prekladateľ ozvláštňuje konvenčnú lexiku mora, vĺn a mušlí prepojenú s nadväznosťou mužskej rodovej línie (vzťah pradeda a vnuka) formálne zvýraznenou väzbou medzi prvou a druhou strofou (lámanou dvoma samostatne stojacimi veršami). Na konci každej strofy sa na začiatku posledného verša vyskytuje v rovnakom tvare (minulý čas) sloveso fantanzíroval (chlapec) a  morfondíroval (starec). Ide tu o takmer dvojitú asonanciu (v slovese trochu nedokonalú), ktorá tvaruje zrkadlenie medzi dvoma postavami básne a odkazuje na generačnú repetíciu.

Výber poézie Kanárskych ostrovov by sa po línii pominuteľnosti tela a života dal rozdeliť do dvoch polôh: odovzdanej a rebelantskej. Dualít by sme však našli viacero: napríklad mytologicky a impresionisticky ladené texty striedajú civilné a angažované. Zdá sa, že nie sú žiadne odtiene (mimo konceptuálnej a experimentálnej) poézie, ktoré by táto kolekcia nezahrnula, a dojem farebného, „alchymistického“ výšľahu bol zrejme zámerom. Táto mnohorakosť je príťažlivá, ale má problém so zanechaním hlbšieho dojmu z celku (do určitej miery je to iste všeobecný rys antológií „národných literatúr“) – na druhej strane v útrobách zväzku medzi „jednohubkami“ zasvieti niekoľko vynikajúcich a zručne preložených básní, ktoré stoja za pomalé, opakované čítanie.

Dominika Moravčíková (1992)

Pochádza zo Strečna. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovensku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivé rezidencie Kina Úsmev v Košiciach a TROJICA AIR v Banskej Štiavnici. V tom istom roku vydala debutovú zbierku básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. Eseje a recenzie publikovala v periodikách Kapitál, Glosolália a Vlna. Je členkou poroty esejistickej súťaže Cena Maxa Broda.

Peter Zsoldos: Alchymisti Atlantiku – Poézia Kanárskych ostrovov

Dunajská Streda: Občianske združenie Vámbéryho, 2021