Vyhľadávanie
Prinášame rozhovory s autormi a autorkami nominovanými na Cenu Jána Johanidesa.
Ivan Medeši, laureát minuločnej ceny Anasoft litera, je s knihou Jedenie nominovaný aj na Cenu Jána Johanidesa. Prečítajte si rozhovor s ním.
Po cene Anasoft litera ešte nominácia na Cenu Jána Johanidesa. Berieš už dnes uznanie kritikov ako normálnu vec, alebo ťa ešte stále prekvapuje?
Nie, naopak, čakám na deň, keď sa to celé obráti. Zdá sa mi, že rovnako, ako o mne teraz niekto píše pozitívne, sa to môže náhle zmeniť a začnú sa valiť negatívne kritiky. Preto to beriem s rezervou, píšem ďalej tak, ako sa mi zdá, že je treba a nemyslím na to. Ale samozrejme, dostať pozitívnu odozvu je dobrý pocit, ktorý pozdvihne ego z mentálnych katakomb.
Zaregistrovali úspech Jedenia v Srbsku, prípadne v Ruskom Keresture?
Viacmenej áno. Mnohí sa tešia a gratulovali mi. Niektorí mi potriasli rukou v zmysle “Blahoželám, že ťa vytiahli z klobúka”, akoby to bola nejaká lotéria. O literárnom živote na Slovensku a Anasoft litere toho v našich médiách veľa nebolo a ľudia si to vyložili všelijako. To platí pre našu rusínsku komunitu, a inde v Srbsku sa o tom nevie vôbec nič. Len z jedného vydavateľstva ma pozvali na rozhovor. Dozvedeli sa o mne náhodou, ktosi od nich mal za manžela Rusína. Stretli sme sa, porozprávali a koniec. Azda videli, že som mongoloid, tak odtiahli ruky. Môj prvý rozhovor vo vydavateľstve v živote.
Jedenie zatiaľ vyšlo len v slovenčine. Eviduješ už záujem o preklady?
Ani tu sa zázraky nekonali. Črtá sa české vydanie, ale kým neuvidím knihu, neuverím. Preklady by ma potešili, lebo potom si dokážeš ospravedlniť svoju existenciu ako spisovateľa. Keby som sa písaniu mohol venovať poloprofesionálne, alebo aspoň štvrtinovo... Ale som zamestnaný človek a Maroš Volovar má tiež svoj život a nemôže sa tomu celý obetovať. Teraz musím napísať dobrú knihu a všetko ďalšie príde potom.
V našich i svetových médiách sa často prirovnávala situácia s karanténou pre korona vírus k vojnovému stavu. Ako to vidíš ty, ktorý máš vojnu v bývalej Juhoslávii v čerstvej pamäti?
Sú tu isté paralely. Ale ako cez vojnu, ani teraz sa nemám najhoršie. Je to akýsi zvláštny stav, keď je dovolené byť nenormálny, nič nerobiť, nikam nechodiť, nestarať sa o seba a čítať si knihy. Žiada sa od nás len sedieť doma a vydržať to. Dva roky som dochádzal do práce, na nič som nemal čas a teraz som ho dostal. Čítal som, spal, kutil po dome a editoval jeden šesť rokov starý román. Vôbec som sa nemal zle.
Darilo sa ti popri home office práca na novej knihe? Bude to rovnaký underground, alebo už si sa v štýle posunul?
Nová kniha bola hotová ešte pred koronou, niekedy v novembri, decembri. Čiže len čo som ju dopísal, na planétu udrel vírus. Budú to dve dlhšie poviedky. Prvá je pokojne plynúci príbeh o úletoch jedného prihlúpleho dedinského chlapíka, druhá o sebaponižovaní a zle, ktoré robíme, len aby sme si udržali prácu. Neviem, či je to underground, aj som pochyboval, či si za druhou poviedkou morálne stojím, premýšľal som, či je to presne to, čo chcem ľuďom rozprávať. Bude to skôr o emócii, ako o rozume a morálke. Je to experiment, vtedy som to zo seba musel dostať práve týmto spôsobom a tak to aj zostane.
Počas home officu som ešte prerábal román, ktorý na mňa čakal šesť alebo sedem rokov. Môj plán bol skrátiť ho z dvesto na stopäťdesiat strán, ale podarilo sa mi vyškrtnúť len päť. Uvidíme, ako to dopadne.
