Máriusa Kopcsaya poznám od druhej polovice 90. rokov, keď som bol členom literárnych porôt poviedkovej súťaže, ktorú do dnešných dní neúnavne organizuje Kali Kertész Bagala. Márius nás vtedy zaujal textom so zvláštnym názvom Načo sú nám bimbongy?. Samozrejme, najprv sme nevedeli, kto je jeho autorom, ale ani po odtajnení sme neboli o nič múdrejší. Valér Mikula, ako predseda poroty, nám vtedy oznámil, že je to nejaký slovenský novinár, ktorý píše do Národnej obrody.
Mňa osobne však zaujal ešte iný Máriusov text, pretože členom poroty súťaže Poviedka som bol viackrát. Bol to text o liečebnom pobyte v Lučivnej zo 70. rokov, taká „milá“ normalizačná spomienka na detstvo. V liečebnom zariadení vládli až kasárenské podmienky, protagonista sa trápil a plakal, myslím, že to tam vydržal niekoľko týždňov. Zaujímavé to však pre mňa bolo z iného, veľmi osobného dôvodu, totiž zážitky z toho zariadenia mám ako dieťa aj ja, a nestrávil som tam niekoľko týždňov, ale pol roka a navyše nik po mňa neprišiel. Text som vtedy ako porotca ocenil špeciálnou cenou. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel, že autorom poviedky je opäť Márius. To sme sa už poznali a mal som pocit, že naše životné cesty sa preťali, pretože nás spája tento spoločný traumatizujúci zážitok. Každý pozná ten pocit katarzie, ktorý sa dostaví, keď zrazu precítite, že vy ste zažili to isté, že s hrdinom nejakej prózy vás spája spoločná životná skúsenosť.
Tých tráum a krívd sa potom, samozrejme, navŕšilo viac, obaja sme si bolestínsky kontrovali, kto zažil v živote ešte niečo horšie, komu sa udiala väčšia krivda, kto sa viac niečím strápnil, a navyše to Márius ešte vedel aj pretaviť do prozaickej podoby, čo som mu vždy závidel. Nič lepšie dodnes nevystihuje môj životný pocit, ako keď vám niekto zabúcha na dvere a vy máte pocit, že práve začal koniec sveta. Potom s úľavou zistíte, že to boli len sťahováci. Mne na dvere sťahováci síce nebúchajú, ale osobne som už navždy vypol napríklad televízor.
Prozaici nemajú radi, keď ich niekto s niekým porovnáva, ale ja to v prípade Máriusa urobím. Márius je pre mňa posledným prozaikom, ktorého by som zaradil do pišťankovskej línie, ktorá tak vďaka Máriusovej tvorbe pokračovala aj v 90. rokoch. Malo by tu toho o Máriusovi a jeho záľubách byť určite ešte viac, rozsah článkov je však nemilosrdne limitovaný. Ešte nemilosrdnejšie limitovaný je však nás život. Márius, všetko najlepšie!
Pavel Matejovič
