Len samotné chcenie spájalo vzdialenosti

Dom ďaleko od centra, skrytý v štvrti Barranca Seca, o ktorej som nikdy nepočula. Starodávny dom, v ktorom autorka strávila posledných tridsať rokov.

Voda z ibišteka, čakáme spolu s pani veľvyslankyňou a konzulkou na Amparo. Som nervózna, myslím, že aj Amparo, už minulý týždeň sa na nás tešila, informovala nás jej dcéra Luisa Coronel. Čakáme, kým Amparo pripravia, v záhrade behajú psy a šteniatka, v kuchyni domáce pracovníčky pripravujú obed.

Jej izba je na poschodí. V hale sú vystavené rôzne ocenenia, pocty, knihy. Atmosféra sa zintenzívňuje. O niekoľko sekúnd sa stretneme so spisovateľkou, ktorej mexický Inštitút krásnych umení pred dvoma rokmi udelil cenu za celoživotné dielo. Luisa nám vysvetľuje, že jej dátum narodenia, ktorý sa oficiálne uvádza, je nesprávny, a má o niekoľko rokov viac. Možno v skutočnosti vchádzame do osobnej poviedky autorky.

Keď vstúpime do rozľahlej izby, hľadí na nás pokojná a priateľská deväťdesiatosemročná tvár, jej výraz prezrádza spokojnosť. Červenám sa, vo vzduchu cítiť vzrušenie, prekladateľka stretáva autorku, s ktorej slovami strávila niekoľko mesiacov, a ktorá už dnes tvorí súčasť mexického literárneho kánonu a bude navždy zapísaná do dejín literatúry. Na jej pravej strane vedľa nej leží mačka, ktorá vyzerá ako kus nábytku, celý čas sa od nej nepohne. Na stolíku pred ňou stojí druhá mačka, ktorá útočí na každého, kto chce prekročiť pomyselnú hranicu medzi ňou a jej majiteľkou. Ochrankyňa.

Kvety. Prinášame kyticu a Luisa tvrdí, že aj ona jej každý týždeň nosí kvety, ktoré má veľmi rada. Ukazuje na vázu s niekoľkými ľaliami. Z okna je výhľad do záhrady: stromy, šteniatka. Cez sklo do izby vstupuje teplo slnečných lúčov.

Slovenský preklad autorky, Roztrhaný čas a iné poviedky, je už na stole. Amparo na mňa hľadí prenikavým pohľadom a opakuje moje meno, Lucía, Lucía, Lucía... A ako sa volá pani veľvyslankyňa? A priezvisko? Amparo prikyvuje. Jej záujem je autentický, približuje sa nám nie na profesionálnej úrovni, ale na ľudskej.

Má ťažkosti počuť, treba kričať a ja na ňu neviem kričať. Tentoraz mi s prekladom tichosti do hluku pomáha jej dcéra Luisa. Cítim tlak, neviem, čo Amparo povedať, akoby stačilo pozerať sa jedna na druhú, akoby sa zároveň niekde úplne inde, no práve v tejto miestnosti odohrávala neviditeľná a nepočuteľná komunikácia, iný rozmer, iný jazyk ako v jej poviedkach, kde to skutočné, hmatateľné pretína niečo, čo sa dá slovami len ťažko uchopiť.

Viem, že sa jej musím spýtať na jej obľúbených mexických spisovateľov, aj keď jej odpoveď dopredu poznám. Viem, koho čítala a obdivovala Amparo, viem aj, o kom sa nezmieni, no chcem to počuť od nej. Pedro Rulfo, vyletí z jej úst ako prvé. Pousmejem sa, dielo sa skrížilo so svojím autorom, Pedro Páramo je najznámejší román Juana Rulfa a jedno z emblematických diel latinskoamerickej literatúry. Juan José Arreola. No ja chcem počuť o ženách, spisovateľkách. Amparo tenučkým hlasom povie Inés, hovoriť je námaha, dopoviem „Arredondo“. Autorka sa nadýchne k novému slovu: Elena a hľadá druhé slovo. Dopoviem: „Garro“. Zároveň nás fotia, Amparo sa sústredí, ja sa snažím skryť polku tváre, vyhnúť sa priamemu pohľadu do kamery. Kvety v náručí, dávať pozor na mačku ochrankyňu. Aj ja fotím, no jej ruku. Nechty nalakované pastelovou broskyňovou, strieborné prstene, jeden veľký s fialovým kameňom na prstenníku, jemné, zvráskavené a nakrémované ruky spisovateľky. Jej krehkosť, elegancia, zotrvanie vo svojom svete. „Vždy bola koketa“, povie jej dcéra.

Luisa nám rozpráva o dedine Pinos v mexickom štáte Zacatecas, v ktorom sa Amparo narodila a vyrastala, o tom, ako bola sekretárkou spisovateľa Alfonsa Reyesa, mexického klasika, velikána literatúry nominovaného na Nobelovu cenu, ako sa vydala za maliara Pedra Coronela. Počúvam príbeh života ženy vyrozprávaný cez mužov a miesta, ktoré zaujali v jej živote. Validácia jej schopností. Amparo to nepotrebuje, pomyslím si, máme jej literatúru, ktorá jej dáva silnejšiu identitu ako afiliácia s mužmi, aj keď sú nimi Coronol či Reyes.

Zrazu sa Luisa rozhodne prečítať nám jej báseň s názvom „Životopis smrti“. „Nech neumriem / v zamračený a studený deň / počas zimy, / drkotajúc sa od chladu a strachu / pred neznámym, / toho sveta tieňov / bez tváre / ktorý vedľa mňa / neustále kráča / alebo ma čaká / za rohom...“ Báseň číta, akoby Amparo čakala na smrť, akoby bola jej každodennou spoločníčkou. Ukončovanie života, keď je človek ešte živý. Prežiť sám seba.

Keď sa pozriem späť na všetky tie roky, ktoré viedli k tomuto stretnutiu, vidím, ako jedno rozhodnutie nadväzuje na druhé, sieť udalostí, ktoré ma priviedli až sem, k Amparo, k jej tvorbe, je to roztrhaný čas a poviedka sama osebe. Prechod z jedného jazyka do druhého, cesta z jedného kontinentu na druhý, cesta k vydavateľovi, cesta k čitateľovi. Kam teraz? Slová Amparo niekde vo mne stále žijú, slová, ktoré niekoľko mesiacov tvorili súčasť mňa, hľadali si cestu do slovenčiny, zmiešali sa s mojimi vlastnými.

Toto stretnutie je dnes už len spomienkou. Z času, kedy som prekladala Amparo, v mojom živote už nezostalo nič. Je tu len kniha, jedna kniha ako dôkaz, že to obdobie vôbec existovalo.  Nič nemalo hodnotu, len spomienka. Nekonečný okamih bol ponechaný sám sebe, bez tlieskajúcich divákov, bez kriku.

Stretli sme sa v tejto izbe, v reálnom čase, aj v tom roztrhanom, a v myšlienke, že len samotné chcenie spájalo vzdialenosti.

17. februára 2020, Mexico City