Vyhľadávanie
|
Presahy:
|
Obávam sa, že na Slovensku už nemôžeme hovoriť o mužskom a ženskom písaní či mužskom a ženskom čitateľovi. Musíme zobrať na vedomie, že sortiment kníh v slovenčine je čoraz menší a pred očami nám miznú celé segmenty či žánre. Stačí si predstaviť, koľko a aké knihy by zostali v kníhkupectvách, keby odtiaľ zmizli knihy v češtine – a tým kníhkupectvom vôbec nemusí byť Artforum. Na Slovensku určite nejakí muži čítajú, nie je ich však toľko, aby ich počet mohol vydavateľ brať na zreteľ pri zostavovaní edičného plánu. Ak tak urobí, rýchlo vytriezvie. Pre 500 – 1000 mužských čitateľov sa jednoducho nedajú v slovenčine vydávať westerny, akčné bojové romány, životopisy slávnych politikov a športovcov či knihy o horolezeckých expedíciách, extrémnych športoch alebo vesmírnych objavoch. Navyše, keď si väčšina z týchto pár stoviek mužov prečíta takúto knihu v češtine a čoraz častejšie aj v angličtine alebo nemčine.
Keby sme u nás našli aspoň dvetisíc mužov ochotných vytiahnuť z vrecka zopár ráz do roka 10 € za knihu, neskončili by sme vydávanie unikátnej 17-dielnej westernovej ságy Sackettovci jej 13. knihou, úspešne by sme dovydávali 6-dielny príbeh bláznivého tínedžera Nicka Twispa, donekonečna by sme vydávali zverolekárske príbehy Jamesa Herriota, nikdy by sme neprestali vydávať britskú jednotku v „navy fiction“ Patricka Robinsona (Lietadlová loď, Vzbura na ponorke, Lovci ponoriek), neobmedzili by sme vydávanie špionážneho žánru len na Daniela Silvu – mimochodom, jeho hlavný hrdina Gabriel Allon imponuje najmä ženským čitateľkám, a v edícii detektívok Zelená knižnica by sme nevydávali len Agathu Christie a Felixa Francisa! Ale, ako sa moderne hovorí, nikdy nehovor nikdy – preto aj my momentálne uvádzame slovenského autora trilerov Jana Hargaša, a pritom mnohým môže len výraz „slovenský autor trilerov“ znieť rovnako absurdne, ako zhruba pred desiatimi rokmi, keď ešte nepísal Dominik Dán, znel výraz „slovenský autor detektívok“! Pritom Dominik Dán a Jano Hargaš majú určite množstvo ženských čitateliek. Deliť čitateľov či autorov na mužských a ženských sa v našej modernej spoločnosti už nedá. A ak by sme na tom trvali, nemuseli by sme my, muži, dopadnúť najlepšie. A to nechceme, keďže život bez žien je pre nás nepredstaviteľný. Aj ten vydavateľský. A navyše poznám viacero mužov, ktorí si po manželke nenápadne prečítajú aj romány Kataríny Gillerovej, historické romance Jany Pronskej, Džínsové denníky Zuzky Šulajovej či tajne vyronia slzu nad osudmi hrdiniek Rosamunde Pilcherovej a Barbary Bickmorovej. Aj ja som kedysi s rovnakým záujmom čítal Búrlivé výšiny. Osobne si však myslím, že všetky knihy, ktorých vydanie je na malom slovenskom trhu nerealizovateľné, by mali mať šancu vyjsť – rovnakú, akú má teraz len pôvodná poézia a próza. Neviem sa zmieriť s tým, že v slovenčine už roky absentuje dobrý turistický sprievodca po Chorvátsku alebo Nórsku a v tých českých či anglických prirodzene nikto nespomína Martina Kukučína alebo Björnstjerna Björnsona. Čo s tým? Postupne na nich zabudneme? Súčasne si však neviem predstaviť, že by nám dnes nejaká komisia odklepla dotácie na 14. – 17. knihu zo série Sackettovcov.
Martin Chovanec, riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ
