Lingua, quo vadis?

Ocenenie za prvú myšlienku získala aj Adriana Šinková ktorá je študentkou Gymnázia Jána Hollého v Trnave. Je treťou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. 
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

 

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:  „Obávam sa, že sa blížime k obdobiu, keď sa ľudia budú dorozumievať ochudobneným jazykom ako v komixe.“

 

 

„Vtáka poznáš po perí a človeka po reči“ – neustále mi opakovala moja babka, bývalá učiteľka na prvom stupni, keď som občas pri nedeľnom obede pozabudla na pravidlá spisovnej slovenskej výslovnosti a popri sŕkaní slížikovej polievky z mojich úst vychádzali slová ako furt, neočujem či tvrdé ne-.

Babka, hoci bola vždy pokojnou a rozvážnou ženou, sa pri podobných situáciách vždy vedela tak rozohniť, že by na ňu v tom momente boli hrdí snáď všetci zamestnanci Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra pri Slovenskej akadémii vied v Bratislave. Akonáhle započula čo i len jednu jemne tvrdú slabiku ne-, prišlo to na ňu a už sa to nedalo zastaviť. Akákoľvek naša snaha o zľahčenie situácie bola márna. Nepomáhali ani moje pádne argumenty o tom, že jedna nespisovná rodinná nedeľná debata predsa ešte nespôsobí rozvrat kodifikovaného národného jazyka. Ba naopak, babka sa vtedy na mňa pozrela vyčítavým pohľadom a hrdo všetkým navôkol oznámila, že sa mýlim.

„Rodina je základnou bunkou spoločnosti,“ začala svoj krátky, no úderný monológ, „a teda všetko, čo sa dnes deje v rodinách za štyrmi stenami, sa bude zajtra diať v uliciach a na verejnosti. A preto je našou psou povinnosťou zabrániť, aby sa zajtra z ulíc stratila spisovná reč. Obávam sa, že ak poľavíme, ľudia zvlčia a naša reč ochudobnie. To v žiadnom prípade nesmieme dovoliť. Boj za jazyk je vlastne bojom za ľudskosť!“

Keď si teraz tieto vety v hlave spätne prehrávam, uvedomujem si, že babka by pokojne strčila do vrecka viacerých dnešných politikov. To, ako skladala jednotlivé fakty do argumentačných celkov a dokázala medzi známymi vecami nájsť úplne nové súvislosti, bolo jednoducho impozantné. Aj mne jej slová učarovali natoľko, že som nad nimi premýšľala nielen počas celého jedenia dezertu a cesty domov, ale v podstate mi myšlienky o ochudobnievaní jazyka prúdia hlavou až doteraz.

Je naozaj jazyk tak, ako ho dnes poznáme, na ceste do záhuby? Dostaneme sa čoskoro do momentu, kedy bude naša reč natoľko chudobná, že bude pripomínať texty v komiksových bublinách? A je vôbec možné tomuto „rozvratu“ nejako zabrániť?

Jednou z kľúčových vlastností, ktoré charakterizujú jazyk, je to, že je živý. A tým sa síce nemyslí „majúci základné známky života“, ale to, že jazyk sa neustále vyvíja, prispôsobuje aktuálnym spoločenským trendom a potrebám. Nie je sa čomu čudovať, veď na to, aby sme vedeli presne opísať a popísať všetky faktory súčasnej doby, musí náš jazyk disponovať na to vhodnými prostriedkami. V posledných rokoch preto vo všetkých svetových jazykoch, vrátane slovenčiny, pozorujeme dva významné trendy: vznik nových slov – tzv. neologizmov, ktoré pomenúvajú novovzniknuté predmety či javy, a tiež takzvanú jazykovú internacionalizáciu – prenikanie slov z cudzích jazykov do iných jazykov, čím sa jednotlivé jazyky začínajú sebe čím ďalej tým viac podobať a teda sa do istej miery uľahčuje medzinárodná komunikácia.

Okrem toho však v dnešnej jazykovej (ne)kultúre pozorujeme aj isté negatívne trendy, na ktoré ma babka tak dôrazne upozorňovala dávno predtým, kým som vôbec vedela, čo znamená slovo jazykoveda. Ľudia si pri bežnej každodennej komunikácii dávajú čoraz menej záležať na správnosti a spisovnosti svojho vyjadrovania. Keď kráčam večer domov a započúvam sa do dialógov okoloidúcich, zisťujem, že je to naozaj pravda – z našej reči sa postupne vytrácajú oslovenia, zdvorilostné frázy či kvetnaté dlhé súvetia, ktoré máme dnes šancu počuť možno jedine v divadle na reprízach starogréckych klasikov. Akoby sa spolu s uponáhľanou dobou ponáhľali aj naše jazyky, a my sa snažíme všetko, čo máme na srdci, vypovedať stroho a bez zbytočných príkras. Pravda, komunikácia má byť v prvom rade efektívna, ale je naozaj namieste robiť tak na úkor krásy hovoreného slova?

Tento jav ešte umocnil nástup a postupný rozmach internetovo-komunikačných technológií. Dnes môžeme už s nadhľadom povedať, že internet spôsobil revolúciu v komunikácii. A teraz nemám na mysli len fakt, že nám umožnil spojiť sa takpovediac s kýmkoľvek z ktoréhokoľvek konca sveta, ale predovšetkým to, že maily, SMS správy a neskôr aj četové aplikácie totálne zmenili náš spôsob komunikácie. Vplyvom obmedzených počtov znakov, obrovského množstva posielaných správ aj nutnosti urgentného odpovedania náš jazyk ochudobnieva, všetko až prehnane zostručňujeme a niektoré výrazy pomaly ale isto upadajú do zabudnutia.

Z čisto teoretického hľadiska tak môžeme hovoriť o procese „úpadku“, či dokonca o regresii jazykovej kultúry. Ja si však myslím, že napriek všetkému nemáme pádny dôvod na obavy – jazyk predsa vždy musí nasledovať spoločenské tendencie a formovať sa tak, aby plnohodnotne odrážal stav dobového sveta. Je teda takmer isté, že náš jazyk sa bude postupom času meniť a pretvárať a niektorým sa bude zdať, že stráca na svojej hodnote – ale skutočná pravda je taká, že my ten „ochudobnený jazyk“ budeme potrebovať, lebo len on dokáže držať krok s našou rýchlou chôdzou vpred. Quo vadis? Tam, kde čas sú peniaze, a stručnosť sestra talentu.


Esej hodnotí prozaička Soňa Uriková:

Stret generácií a pobavenie nad krajancovou (slížikovou /rezancovou/nedeľnou/atď.) polievkou priniesli do súťaže závan dôvtipu a oceňujem osobný príbeh, ktorý je logicky zasadený do eseje o jazyku. Určité vyjadrenia (tobôž v pásme priamej reči) šuštia papierom, ale esej speje k skôr nemoralizátorskému koncu, čo čitateľa vždy poteší. Jedna z esejí, ktorá v duchu hesla „menej je viac“ dostatočne pomenovala problém, priniesla konkrétne situácie a navyše prináša záverečné zhodnotenie, s použitím čistého jazyka a dostatočných argumentov.