Vyhľadávanie
List z ĽUDSKÉHO Stromu
V básnikoch zväčša píše ten cudzí nikto, vyhostený zo všednosti. Píše verše, ktoré z diaľky na bielom papieri vyzerajú ako čierne pásiky, pomlčky písané v reči bez reči, po mlčky. Pôsobí to tak nadľudsky, ale aj básnici zomierajú ako ľudia. V rohu ich portrétu nám to potom zvykne pripomenúť šikmý čierny pás – verš s jedným surovým významom, jasný svojou definitívou. Ján Švantner však k nemu pridal ďalšie, básnickejšie a nedefinitívne. Napísal List básnikovi, bezprostredne (12. január – 12. február 2009), vyrovnávajúc sa s odchodom Milana Rúfusa. Vznikla krásna a čistá kniha, bibliofília s kresbami Mikuláša Galandu, elégia na človeka, no zároveň óda na vznešenosť poézie. Básnická skladba, meditácia stvárnená v prúde monumentálnych výjavov, nielen rekapituluje umeleckú cestu Milana Rúfusa, skôr ešte intenzívnejšie mieri k jej podstate a cez ňu k univerzálnej pravde o nádeji a najmä nezvratnom osude človeka a umelca: „Viem, že to vzbĺkol štít nad krajom v Tvojom slove / a mäkko vyžiaril prísny tvar života, / v ktorom je ukryté jak modrý plameň v kove / zrno zŕn, tajomstvo, ktoré nik nevypovie / – iba ak zovšadiaľ mrazivá clivota.“ Švantnerove alexandríny sú pomalé, vzpierajú sa času, dlhá veta v nich vzdoruje jeho tikaniu, vrství sa a evokuje zastavenie. Takisto sú ťažké, také, že sa nevyplatí ich dvíhať, lepšie je nechať sa dvíhať nimi; a nechutia po zmysloch, len trpkou duchovnou odvahou, ktorá akoby nemala cenu, lebo takýmto lacným, uchopiteľným spôsobom sa nedá previesť. List básnikovi vychádza rok a pol po smrti Milana Rúfusa, čím ešte viac ukazuje, kto si ho má naozaj prečítať. Je to list poslaný každému, korešpondencia z ľudského stromu. Napísaný niekým cudzím v básnikovi, kontúrovaným a vždy len dosahovaným, tým, kto sa nám stáva blízky až knihou. To je dôležité.
Radoslav Matejov
