Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry

Aj keď sa niekedy môže zdať, že každoročne v marci sa pozornosť laickej i profesionálnej čitateľskej verejnosti zúži najmä do finálovej desiatky kandidátov na zisk najznámejšej slovenskej literárnej ceny, pravdou je, že plody minuloročnej literárnej tvorby sú omnoho bohatšie a rôznorodejšie. Aj preto sa 28. marca v Ústave slovenskej literatúry SAV zišlo sedem literárnych vedcov a vedkýň, aby spolu s ostatnými prítomnými uvažovali a diskutovali o ďalších rozmeroch súčasnej slovenskej poézie a prózy.

Prelínanie beletrie a dokumentu

Fenoménom súčasnej prozaickej tvorby, ktorý na stretnutí vzbudil azda najviac ohlasu, sa ukázalo prelínanie beletrie a dokumentárnej prózy. Autori a autorky sa nechávajú inšpirovať osudom reálnej osobnosti (Jakub Juhász: PS, Anna Grusková: Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej), konkrétneho miesta či oblasti (Ján Púček: Karpaty! Potulky po skutočnej i vymyslenej krajine, Marek Hudec: Uzol. Vojnový príbeh Nových Zámkov), historickými udalosťami a fenoménmi (Lukáš Onderčanin: Utópia v Leninovej záhrade) v rôznej miere, pritom čerpajú z vlastného výskumu alebo z dostupných vedeckých zdrojov, no nevzdávajú sa vlastného autorského subjektu, ktorý je v rozprávaní silne prítomný.

Vladimír Barborík, Karol Csiba, Radoslav Passia a Magdalena Bystrzak spolu s ostatnými uvažovali aj o tom, že rozdielna estetická úroveň výsledných spracovaní súvisí s rozdielom medzi produktívnym využitím historického podnetu a jeho zneužitím. Tie vydarenejšie knihy totiž otvárajú aj nepríjemné a nové témy (bombardovanie Nových Zámkov alebo projekt Interhelpo), prípadne spochybňujú a dopĺňajú zaužívané pohľady na témy mnohokrát prebraté (ako pozitívny príklad uviedol V. Barborík staršie Nedeľné šachy s Tisom S. Lavríka). A ak pritom rozprávač/autor necháva veľkorysý priestor vlastnému Ja a vnáša do rozprávania aj svoj vzťah k udalostiam, postavám, priestoru, možno aj ironicky popisuje svoj (nie vždy úspešný) proces bádania a písania, nerobí to na úkor témy, nekriví dejiny, nevtláča násilne postavám svoje predstavy o nich, ale je medzi nimi súhra, ktorá obohacuje a dynamizuje všetky zložky rozprávania.

Veľké dejiny zasahujúce do každodenného života rodín a rodov sa objavili aj v trojici kníh ženských autoriek, ktoré Radoslav Passia zoskupil do svojej úvahy nielen na základe rodovej príslušnosti autoriek a spoločnej témy rodinných histórií, ale aj pre ich regionálnu ukotvenosť: Beata Balogová situuje svoj román Kornélie na Gemer, Emília Sičáková Beblavá sa v románe Korene venuje multikonfesionálnemu a multikultúrnemu regiónu východného Slovenska a rodinná sága Slavky Liptákovej Krajina matiek sa viaže na Levoču. Hoci tieto autorky rôzneho profesijného zamerania chcú rozprávať príbehy predovšetkým preto, aby sa rodová pamäť uchovala aj po ďalšie generácie, ich diela, nech už akokoľvek vydarené po estetickej stránke, plynulo nadväzujú na výrazné línie slovenskej prózy, ktorú reprezentujú M. Krajňak či M. Zelinka (východné Slovensko), K. Mikszáth, M. Jókai, ale aj M. Milčák (Gemer) alebo I. Habaj, D. Kapitáňová, P. Rankov či P. Balko (južné Slovensko).

Poézia aj „poézia“

Pozornosť si zaslúžila aj minuloročná poézia. Ivana Hostová sa podelila o svoje náhľady na najnovšiu zbierku Ivana Štrpku Hermovská chôdza. Hoci podľa nej sa medzičasom „z bežcov stali chodci“, skonštatovala, že ju Štrpkova poézia napriek priznanému opakovaniu a varírovaniu rovnakých motívov, ktoré sú často „výhonkami predchádzajúcich Štrpkových meandrov“, neprestáva baviť. Eva Urbanová zase postavila vedľa seba zbierku Ľuboslava Adamuščina Tiché veci a Mirky Ábelovej Dom, ktoré spája téma odchodu z mesta. Hoci v prvom prípade ide o tzv. „autora etického gesta“ (termín Jany Juhásovej) skúmajúceho napätie tichých okamihov a v druhom o autorku štylizujúcu sa do pozície hlučnej rebelky, E. Urbanová upozornila na fakt, že Adamuščinovi sa napriek tendencii ku gnómickosti darí v motívoch cesty nachádzať ambivalenciu, napätie a viacvrstevnatosť, kým Ábelová napriek svojmu deklarovanému nonkonformizmu upadá do verbalizmu a celkom konformných stereotypov viažucich sa na protiklad mesta a vidieka.

Záver stretnutia patril „pandemickej“ poézii, ktorú s nadhľadom predstavil Viliam Nádaskay. Upozornil na niektoré bizarné a naivné veršovačky, ku ktorým niekoľkých tvorcov popchol pobyt v karanténe, ale vyzdvihol aj rafinovanejšie a hlbšie pokusy poézie reagovať na neobvyklú a pre básnikov a poetky aj inšpirujúcu situáciu. Za najzaujímavejšie výpovede označil pandemické básne Ruženy Šípkovej zo zbierky Moje srdce hrá na rozladených bicích a básne Dominika Želinského zo zbierky Teórie osobnosti (obe zbierky vyšli už v roku 2021). Kým Želinský, ako poznamenala Eva Urbanová, si vybral tú ľahšiu cestu a k téme sa postavil s cynickým nadhľadom, Šípková dokázala do básní zdanlivo odľahčených a ironických prepašovať aj pocit úzkosti a prítomnosť smrti.

Príspevky, ktoré odzneli na tomto stretnutí, si možno prečítať na stránkach internetového časopisu Platforma pre literatúru a výskum (plav.sk).

Eva Palkovičová

Foto: Ivana Hostová