Vyhľadávanie
Literárny marec vo Viedni
Každý môj pobyt vo Viedni má rovnaký začiatok. Prvé dva dni len počúvam. Rozhlasové správy, ľudí na uliciach, v metre, taxikárov. A čítam. Všetko – od upozornení na dopravných značkách až po reklamné pútače. Až na tretí deň sa púšťam do beletrie. Stanovím si plán, bohatší o to, o čo menej čítam doma, kde musím viacej písať. Vo Viedni teda dobieham zameškané. V marci som si tam našiel napríklad Žltú ulicu od Vezy CANETTI, poviedky Gabriela BARYLLIHO, politickú satiru autorskej dvojice Helmuth QUALTINGER – Carl MERZ. Aj tentoraz mi splnenie plánu „ohrozilo“ niekoľko objavov: práve vydaná kniha obľúbeného kabaretiéra Alfa POIERA s názvom Mein Krampf (Krampf = kŕč). V humornej a zároveň smutno-trpkej knihe je viacero svojráznych definícií, aforizmov a ironických hodnotení seba samého, napríklad: „Počas svojho života na Zemi som bol ušetrený od všetkých veľkých rán osudu. Mojou ranou osudu je skôr sám život.“ Alebo: „Láska je, keď vieme niekoho prijať takého, aký skutočne je, vrátane zariadenia bytu, podlahy a pokazených okien. Ale ako možno niekoho prijať, keď sa chce v živote ustavične zlepšovať?“ Druhým objavom, ešte k tomu nerakúskej proveniencie, bola pre mňa poviedka Vianoce, ktorú napísal Truman CAPOTE roku 1982 a vyšla o dva roky neskôr, keď slávny autor zomrel. Ale vráťme sa do Viedne.
Mesto tradične ponúka nepreberné množstvo literárnych a celkovo kultúrnych podujatí. Tri výročia, ktoré si tento rok Rakúšania pripomínajú (60 rokov Druhej republiky, 50 rokov Štátnej zmluvy a 10 rokov členstva v EÚ), kultúrne udalosti ešte znásobujú. Aj keď sa rozhodnete pre literatúru, neviete, po čom skôr siahnuť. Po poviedkovej knihe Dimitré DINEVA Svetlo nad hlavou, ktorá mu práve vyšla po úspešnom románovom debute Anjelské jazyky (v Mníchove zaň dostal prestížnu Cenu Adelberta von Chamissa a úryvky z nej čítal aj v Bratislave)? Mimochodom, o poviedkach hovorí, že „je omnoho ťažšie napísať poviedku než dobrý román. V prvom prípade platí každé slovo, v tom druhom si možno dožičiť prestávky na oddych. Keď však v knihe s desiatimi poviedkami je dobrých len päť, kniha sa nepodarila“.
Iné starosti má Robert MENASSE, naposledy na seba upútal pozornosť románom Vyhnanie z pekla (2001). Nateraz putuje z ruky do ruky ako horúci zemiak. Publikum inak neprijalo ani jeho najnovšiu hru Raj nemilovaných. Znova skúma parametre rakúskej demokracie a hovorí o určitej vyprázdnenosti demokratických reforiem v domácej politike a kultúre. Isté je, že hru uvedie Burgtheater, no stále sa nevie, kto by ju mal režírovať. Menasse si vybral režisérku Sabine MITTERECKEROVÚ, ktorá v Linzi s veľkým úspechom inscenovala Heldenplatz od Thomasa BERNHARDA, no nepresvedčila šéfdramaturga poprednej viedenskej divadelnej scény, ba ani jej riaditeľa. Ten dáva prednosť Clausovi PEYMANNOVI, súčasnému intendantovi Berliner Ensemble.
Jedným z mojich základných orientačných bodov je Rakúska spoločnosť pre literatúru. Založili ju v roku 1961 a odvtedy je ťažiskom jej činnosti prezentácia súčasnej rakúskej literatúry v jej pluralite. Okrem toho sa však podrobne zaoberá klasickou modernou (H. BROCH, H. von HOFMANNSTHAL, R. MUSIL, A. SCHNITZLER), mapuje literatúru, ktorá v dôsledku hrôz „Tretej ríše“ smela vzniknúť iba v exile, pozýva do Viedne autorky a autorov, ktorí v cudzine prežili holocaust.
V posledných rokoch rozširuje svoj program o kontakty s literatúrami spoza niekdajšej železnej opony. Spolupracuje s viedenským Dokumentačným strediskom literatúr strednej a východnej Európy a vôbec pomáha autorkám a autorom dostať sa do nemeckého jazykového prostredia, a to i formou krátkodobých štipendií. Rakúska spoločnosť pre literatúru mi v marci ponúkla Elfriede HASLEHNEROVÚ a časť jej básnickej tvorby spolu s básňami Sarity JENAMANIOVEJ z Indie, ale i Hansa RAIMUNDA, s ktorým som čítal vo viedenskom Literaturhaus začiatkom mesiaca. Ten predstavil básne zo svojej najnovšej knižky, no aj vlastné preklady z lyrického diela Sicílčana Lucia PICCOLA. V tandeme s Raimundom bol O. P. ZIER. I on čítal z najnovšej knihy (Z tejto strany prianí na onú stranu ich splnenia), ktorá čoskoro nebude celkom neznáma ani u nás, keďže Zier na moje pozvanie príde koncom mája do Bratislavy.
Najpestrejší marcový program však ponúkli v alte schmiede (Schmiede = kováčska dielňa). Ťažiskovým autorom sa stal Andreas OKOPENKO, u nás prakticky neznámy básnik (narodil sa roku 1930 v Košiciach!). Dodatočne si čítam jeho básnickú zbierku Vždy keď prudko prším a podvedome hľadám kľúč k prekladom. Okopenko vraví, že „básnik nesmie brať nič na ľahkú váhu, ani keby písal ľahkovážne básne“. V knihe vymýšľa neuveriteľné slovné hry, uvoľňuje energiu paradoxu a nonsensu, aby občas vykukol spoza grimasy. Je naozaj „protokolárne presný (najmä v rýmoch!), drzo originálny a jemne ironický,“ ako o ňom napísal ktorýsi z kritikov.
Poliaka Radka KNAPPA, ktorý žije od roku 1976 vo Viedni a patrí k najväčším talentom rakúskej prózy, som sa už nedočkal. Autor vydavateľstva Piper čítal zo svojej novej knihy Návod na použitie pre Poľsko už po mojom odchode.
Viedeň je vôbec plná kultúrnych udalostí. V januári tu (napr. v Café Central či v nemocnici O. WAGNERA) začali nakrúcať film o posledných osemnástich rokoch G. KLIMTA. Film J. MALKOVICHOM v hlavnej úlohe uvedú do kín na jeseň. Viedeň si filmári naozaj obľúbili, veď ročne mesto poskytne kulisy pre asi stovku hraných filmov, televíznych snímok a filmových dokumentov. Keď už sme pri viedenskej secesii: koncom roka má byť dokončená reštaurácia vzácnej architektonickej pamiatky - Kostola am Steinhof, autorom ktorého je spomínaný O. Wagner. Celkové náklady dosiahnu 12 miliónov Euro, z toho čiastkou 4,7 milióna prispel Viedenský fond na obnovu Starého mesta. Iný klenot 19. storočia - Kaplnku cisárovnej Sisi – sprístupnia verejnosti na jar, ako že inak - prostredníctvom kultúrnych podujatí.
Viedeň však neprestáva byť mestom W. A. MOZARTA. Blíži sa totiž 250. výročie narodenia tohto hudobného génia. Viedenčania si ho pripomenú množstvom koncertov, no pustili sa aj do kompletnej renovácie Figarovho domu v Domgasse. Stane sa z neho Mozarthaus Vienna, múzeum so šiestimi poschodiami a s plochou 1 000 m2. Otvoria ho 27. januára 2006, v deň skladateľových narodenín.
Ešteže je to od nás – pri troche dobrej vôle – za rohom...
Marián Hatala
