Ľudský osud ako portrét dejín

Faktografická literatúra roka 2021 ožíva predovšetkým v životopisných monografiách najmä politických osobností, na osudoch ktorých sa zrkadlilo 20. storočie, charakterizované pohnutými politickými zmenami, zrodom komunizmu, nacizmu a fašizmu. K „novoobjaveným“ osobnostiam patrí životný príbeh lekára a diplomata Antona Neuwirtha, politika Jána Ševčíka, kňaza – politika Ferdinanda Jurigu a novinára Jána Čomaja. Historické obdobia zaznamenávajú publikácie Utópia v Leninovej záhrade s príbehom z Kirgizska a monografia, ktorá analyzuje fašizmus s názvom Fašizmus náš slovenský. Osudy slávnej literárnej kaviarne zachytáva Kaviareň Štefánka. Problematickejšiu „sestru“ kaviarne – krčmu a jej variácie v podobe spomienok, úvah a rozprávania predstavuje súbor zamyslení Krčma môjho života. Atmosféru na parížskej Sorbonne odkrýva publikácia Život na Sorbonne. Správu z krajiny, ktorá mala všetky predpoklady stať sa úspešnou, prináša reportáž o Venezuele Zlatá horúčka. O komplexný obraz afrického kontinentu sa snaží kniha Afrika – Neznámy kontinent. Popularizačné tendencie vo výbere a prezentácii tém môžeme nájsť v knihách História zadnými dverami 3 a Prečo ľudia potrebujú krízy. Osobnosti, ktoré sú predmetom monografií a uvedené publikácie predstavujú časť mozaiky literatúry faktu roka 2021.

Monografie

Pri príležitosti stého výročia narodenia vyšla v reedícii pôvodného vydania (2001) monografia Antona Neuwirtha a Rudolfa Lesňáka Liečiť zlo láskou s podtitulom Životné osudy, spomienky a vyznania lekára Antona Neuwirtha. Text knihy je rozdelený do šiestich kapitol, ktoré zachytávajú dominantné životné etapy ústredného predstaviteľa. Podstatnú časť publikácie tvorí spontánne autobiografické rozprávanie, ktoré je popretkávané dialógom so spoluautorom. Komplexný obraz osobnosti pomáhajú vytvoriť úryvky z lekárových štúdií, článkov, prednášok či verejných vystúpení. Na jednotlivé textové typy zbytočne upozorňujú grafémy A, B, C; cieľom autorov bolo poukázať na zmenu typu textu, čo však z dôvodu dobrej orientácie v texte nebolo potrebné a snaha o prílišnú systematizáciu kompozičného plánu spôsobuje častú duplicitu prezentovaných informácií. Hodnota monografie spočíva v jej duchovnom a etickom rozmere, ktorý je spätý s osobnosťou Antona Neuwirtha. Jeho životný osud bol výrazne poznačený židovsko-kresťanským zázemím. Syn kresťanskej matky a židovského otca už v útlom veku dokázal reflektovať životnú realitu stretu dvoch svetov. Ako aktívny kresťan navštevoval židovskú školu a v koncentračnom tábore zahynulo 12 príbuzných z otcovej strany. V 50. rokoch 20. storočia bol pre svoje náboženské presvedčenie odsúdený na 12 rokov väzenia. Životné udalosti a najmä vplyv raného detstva, keď bol nútený vyrovnávať sa s odpustením vo vzťahu k zlu spáchanom na jeho rodine, sa formuloval jeho svetonázor: Odstrániť zlo sa dá jedine konaním dobra. To je aj hlavným motívom celej knihy.

Nevšedný príbeh prináša mladý historik Martin Horička v knihe Gottwaldov demokrat – Zabudnutý príbeh Jána Ševčíka. Osud Jána Ševčíka slovenským historikom dlho unikal, hoci jeho pôsobenie je spojené s dôležitými dejinnými okamihmi a nezvyčajnou politickou trajektóriou: Počas 1. svetovej vojny bojoval na východnom fronte, pôsobil v československých légiách, podieľal sa na formovaní Československej republiky, počas 2. svetovej vojny sa zapojil do odboja a Povstania, podieľal sa na založení Demokratickej strany, stal sa podpredsedom československej vlády a v 50. rokoch bol odsúdený na 17 rokov väzenia. V roku 1960 bol na podnet Alexandra Dubčeka rehabilitovaný. Martinovi Horičkovi sa podarilo komplexne zobraziť viacrozmernú biografickú postavu, ktorá má charakter Ahasvera, je možné ju označiť za antagonistickú, rebelujúcu. Prostredníctvom dejín jednotlivca autor odhaľuje mocenské pomery v 20. storočí a búrlivé spoločenské zmeny. Je to prvá monografia o Jozefovi Ševčíkovi a je založená na systematickom archívnom výskume, spomienkach súčasníkov, dobových článkoch, ako aj na svedectvách syna. Názov knihy odkazuje na február 1948, keď Ján Ševčík zradil Demokratickú stranu a stal sa spojencom Klementa Gottwalda, čím pomohol komunistom zmocniť sa Československa a za to získal post podpredsedu vlády. Popri rozvíjaní osudu Jána Ševčíka zaujme aj príbeh jeho druhej manželky Anny Ševčíkovej, učiteľky, s ktorou sa spoznal počas SNP. Anna (Malinová) Ševčíková je vykreslená ako emancipovaná žena, ktorá bola podobne ako manžel väznená a po jeho smrti sa stala političkou. Martin Horička vyskladal komplexný, čitateľsky príťažlivý, pútavý a živý obraz neznámeho slovenského politika. Autor analogicky prepája udalosti s vybraným citáciami zo slovenských literárnych diel, v texte sa objavujú aj subjektívne prvky, ktoré podporujú zážitkovosť monografie, ale neovplyvňujú jej faktografickosť.

Ľubo Olach sa v posledných rokoch konzistentne orientuje na politické osobnosti prvej polovice 20. storočia (Vavro Šrobár, Imrich Karvaš, Štefan Osuský). Vlani vyšla jeho monografia o Ferdinandovi Jurigovi s názvom Juriga – Kňaz, buditeľ, politik. Ferdinand Juriga, katolícky kňaz a politik, patril k popredným osobnostiam slovenskej politickej scény začiatku minulého storočia. Monografia je žánrovo ťažko uchopiteľná. Text má nádych beletrizovaného životopisu. Je v ňom snaha o prerozprávanie príbehu štylizovaným rozprávaním, ktoré je miestami insitné, najmä v dialogických pasážach, čo oslabuje jej faktografickosť. Rešerš informácií, ktoré sa o Ferdinandovi Jurigovi z textu dozvedáme vo výkladových pasážach, je pomerne hodnotný. Autor postupuje chronologicky – zachytáva detstvo, štúdium, pôsobenie vo farnostiach, dôchodok v Karlovej Vsi a popri tom predstavuje jednotlivé politické či národnobuditeľské aktivity Jurigu. Postavu Jurigu vykresľuje nielen vo vzťahu k dejinným udalostiam a prostredníctvom nich, ale  aj vo vzťahu k ďalším historickým postavám. S Andrejom Hlinkom mal veľmi komplikovaný vzťah a jeho neposlušnosť voči cirkevným predpisom viedla ku konfliktu s biskupom. Autor pracuje s dobovými svedectvami v podobe listín, prejavov a skromnej fotodokumentácie. Monografia o Jurigovi sa štýlovo nevymyká z radu predchádzajúcich autorových kníh. Jednoznačnejšie žánrové vymedzenie, obmedzenie snahy zapĺňať biele miesta autorovou fikciou a schopnosť sústrediť sa najmä na popularizačný faktografický výklad by monografii prospel.

Po reportážach, článkoch a biografiách novinár Ján Čomaj na sklonku života uzatvára svoju tvorbu autobiografiou s názvom, ktorý môže evokovať ustálenú novinársku vetnú konštrukciu, Hovorí očitý svedok. Rozprávanie si zachováva klasickú chronológiu, podstatný priestor zaberá detstvo, ktoré prežíval na maďarsko-slovenských hraniciach. Spomienky na historické udalosti, ktoré významne ovplyvňovali pohraničný región, predkladá očami chlapca v podobe mikropríbehov, v ktorých sú hlavnými postavami členovia rodiny, kamaráti, učitelia. Neskôr sa venuje pracovnému životu a rozpráva krátke epizódy prežité so spolupracovníkmi, ale aj so známymi osobnosťami z kultúrno-spoločenského života. V jeho spomínaní sa odrážajú dejinné udalosti, najmä šesťdesiate roky, keď sa zrodila moderná reportáž, ale aj obdobie normalizácie a dvadsaťročný zákaz písania pre postoje k okupácii Československa, ako aj ponovembrové obdobie, keď autor pôsobil ako riaditeľ tlačového odboru Úradu vlády SR. Rozprávanie je presýtené množstvom postáv – mien, akoby autor nechcel zabudnúť na nikoho vo svojom živote. Zároveň tak formuje predstavu o človeku, ktorého život sa dá žiť len v interakcii s druhým. Čomajov štýl je dynamický a napriek množstvu postáv je text prehľadný. V istých momentoch nadobúda charakter umeleckého rozprávania a vyniká vtipom, ktorý vypláva na povrch ako vyvrcholenie krátkeho spomínania. Biografia Jána Čomaja je úprimným umeleckým svedectvom jedného života, doby a jej ľudí.

Normalizácia zasiahla aj hudobného skladateľa Juraja Beneša. Vysokoškolská pedagogička – hudobná historička Naďa Hrčková zostavila o svojom manželovi knihu s názvom Juraj Beneš – Skladateľ a jeho doba. Publikácia predstavuje portrét hudobného skladateľa, ktorý odišiel predčasne a svoj talent mohol naplno realizovať až po roku 1989. Juraj Beneš je prvý skladateľ, ktorého operu Skamenený s libretom z fragmentov básní Janka Kráľa naštudovali v zahraničí. Ako naznačuje názov, text je zrkadlom doby, najmä totalitnej, ktorá sa podieľala na vymazaní novej generácie hudobnej avantgardy a jej predstaviteľov (Ilja Zeljenka, Roman Berger, Ladislav Kupkovič, Peter Faltin, Miroslav Bázlik) uvrhla do vnútornej alebo reálnej emigrácie. Z pohľadu histórie slovenskej hudby sú dôležité doklady o ich vylúčení z verejného priestoru, o nemožnosti realizovať svoje hudobné diela, a tým neschopnosti uživiť seba a svoju rodinu. Na základe dobových dokumentov autorka poukazuje na konkrétne osoby, ale aj osobnosti doby, ktoré sa priamo alebo nepriamo podpísali pod elimináciu mladej tvorivej generácie. Aj samotná autorka bola vylúčená zo Zväzu slovenských skladateľov za „nesprávne estetické názory“. Kniha je žánrovo pestrá; v kompaktnom celku spolunažívajú spomienkové texty študentov, kolegov a interpretov, úvahy, reflexie, rozhovory a listová korešpondencia. Podstatnú časť tvoria analýzy skladateľových hudobných diel, ktoré sa podieľajú na celkovej charakteristike Benešovej tvorby. Práve žánrový synkretizmus participuje na komplexnom obraze skladateľa a doby, ktorá predstavovala prechod od totality k demokracii. Nejednotnosť a pestrosť „všeličoho“ obsiahnutého v publikácii však môže laickému čitateľovi spôsobovať komplikácie.

Faktografické publikácie

Neznámy, resp. málo známy príbeh československých dejín z rokov 1923 až 1945 – projekt Interhelpo – prináša románová reportáž novinára Lukáša Onderčanina Utópia v Leninovej záhrade – Československá komúna Interhelpo. Spoločenstvo Interhelpo s vlastným umelým jazykom IDO je myšlienkou stolára Rudolfa Marčeka z Nového Hrozenkova. Je o ľuďoch, ktorí v období 1. Československej republiky predali všetok svoj majetok, aby si mohli zaplatiť členský poplatok a vydali sa budovať nový lepší život prezentovaný Marčekom v neznámej krajine. V roku 1925 sa v prvom transporte odoberajú Slováci, Česi, Maďari a Poliaci do ďalekej kirgizskej stepi, aby založili družstvo Interhelpo, posledný transport odchádza v roku 1932. Viac ako tisíc ľudí našlo v komúne nový život, ktorý bol poznačený spočiatku silným idealizmom, snahou vymaniť sa z nezamestnanosti a odhodlanosťou budovať novú, spravodlivú spoločnosť. V komúne ich čaká ťažká práca, hlad, choroby, napriek tomu sa im podarí vybudovať fungujúce družstvo. Rozprávanie zachytáva fungovanie družstva, vzájomné konflikty, politikárčenie, ale aj silné odhodlanie a s tým súvisiace straty. Autor mapuje históriu Interhelpa od jeho založenia cez vrchol prosperity až po rozpad a čriepky Interhelpa v súčasnosti. Náznaky románovej linky tvoria rekonštruované životné príbehy jednotlivcov a rodín (medzi inými aj rodiny Alexandra Dubčeka), ktoré autor dejinne ukotvuje (baťovský príbeh, trenčianska vzbura, kolektivizácia, robotnícke štrajky, Stachanovci, jazyková vojna medzi idistami a esperantistami) a zrozumiteľne interpretuje. K čitateľovi sa dostáva jeden veľký príbeh vyskladaný z mnohých drobných. Autor zrozumiteľne objasňuje dobové fakty a udalosti, výborne ich vysvetľuje a podáva v historickom, politickom a geopolitickom kontexte. Publikácia zaujme témou aj precíznym faktografickým spracovaním, ktorý sa historickému dokumentu približuje vďaka dokumentárnym prvkom ako sú fotografie, mapy, náčrtky a sprievodné grafické prvky. Kniha sa vyznačuje dôslednou historickosťou, mravčou prácou s historickými dokumentmi a vo vzťahu k hodnoteniu celého projektu Interhelpa aj neutrálnosťou. „Stálo to vôbec všetko za to? Mária Golianová nevie. Svoju úlohu interhelpovci splnili, len záver bol o čosi trpkejší, akoby čakala. Svoj život dožila v byte v centre Biškeku. Rodičom nič nezazlievala.“ (s. 424) Debut Lukáša Onderčanina je precíznym, výborným faktografickým dielom, ktoré prináša ucelené informácie o málo známej pasáži našich dejín.

Fenomén fašizmu, pri ktorého zrode stál Benito Mussolini, je v spoločnosti prítomný už takmer sto rokov. Slovenský historický výskum dlhodobo sprevádza diskusia o slovenskom štáte. Viaceré nastolené otázky počas uplynulých tridsiatich rokov boli zodpovedané, stále však ešte zostávajú biele, nedotknuté miesta. Anton Hruboň a kolektív monografiou Fašizmus náš slovenský tieto biele miesta zapĺňa. Publikácia sa zameriava na modifikácie slovenského fašizmu, nacionalizmus či politický katolicizmus z doteraz nerealizovanej európskej perspektívy. Snahou autorov je kompaktne obsiahnuť príbeh európskej civilizácie a jej fašistickej epochy v období 20. až 40. rokov. Monografia pátra po odpovediach na otázky, ako charakterizovať slovenský fašizmus, v akých podobách sa realizoval, v čom spočívali jeho korene, kto boli jeho predstavitelia a aké sú jeho dôsledky presahujúce do súčasnosti. V úvode autori definujú fašizmus a vychádzajúc z prezentovanej definície sa usilujú stotožniť tie prvky, ktoré boli v politike slovenského štátu fašistické. Autori hodnotia fašizmus a nacizmus podobne, pričom fašizmus chápu ako rodovú kategóriu a nacizmus ako jeden z jej podriadených druhov. Publikácia sa vo svojom ťažisku zameriava na slovenský fašizmus a následne ho konfrontuje s menšinami žijúcimi na časti územia Slovenska. Venuje sa aj nie veľmi známemu revizionistickému hnutiu židovskej menšiny a protifašistickým tendenciám. Výkladový text monografie má napriek veľkému množstvu poznámkového aparátu dynamický spád, je čitateľsky pútavý, faktografia je interpretovaná vo vzájomných súvislostiach. Monografia si zachováva neutralitu, odstup, nehodnotí, ale predkladá precíznu analýzu. Jednotlivé tónovanie fašizmu a jeho prostredia sa snaží vedecky zadefinovať, rozoznávať a opísať. Dokumentárnosť publikácie podporujú ukážky z dobových novín, mapy, fotografie, ilustrované heslá, súdobé karikatúry, korešpondencia. Monografia je mimoriadna vďaka zvolenému vedeckému prístupu, ako aj pre stanovené hlavné a čiastkové ciele, ktoré sa jej podarilo naplniť, a vyniká najmä snahou nazerať na fašizmus komplexne, bez zaujatosti a s prísne vedeckým pohľadom. 

V kaviarni aj v krčmách

Priestor je reálna existencia hmoty, ktorá sa rozpína rôznymi smermi a je úzko spätá s časom.  Príznačný priestor kaviarní a krčiem s ich históriou, špecifickou atmosférou a duchom zachytáva publikácia Kaviareň Štefánka trojice autorov Juraja Hradského, Adalberta Hackenbergera a Viliama Stockmanna, ďalšou knihou s touto témou je súbor textov viacerých autorov Krčma môjho života zostavovateľa novinára Jána Kamenistého.

História kozmopolitnej trojjazyčnej kaviarne rozpráva príbeh domu – miesta, ktoré ožíva prostredníctvom reminiscencií, príbeh jednej rodiny prevádzkovateľov – Hackenbergerovcov, príbeh spoločenských zmien, ako aj rozpomienok stálych hostí. Priestor najprv patril záhradám a vinohradom, neskôr sa v tejto lokalite začali stavať šľachtické sídla. Kaviareň Štefánka dostala svoje pomenovanie po belgickej princeznej Štefánii, manželke rakúskeho korunného princa Rudolfa. V rodine Hackenbergerovcov, štvrtých prevádzkovateľov kaviarne, sa traduje, že o súhlas s pomenovaním kaviarne ju poprosil Bela I. Hackenberger. Meno kaviarne tak nieslo znamenie noblesy a elegancie. Knihu môžeme chronologicky rozdeliť na tri hlavné etapy. Prvú predstavuje zlatý vek Štefánky do roku 1945. Filozofia prevádzky vtedy zohľadňovala predovšetkým štruktúru obyvateľstva v blízkosti kaviarne, čo boli akademicky vzdelaní ľudia. V tomto čase si kaviareň získava a dlho udržiava povesť literárnej kaviarne. Po vojne v rámci Akcie B – vysťahovania „buržoáznych a nespoľahlivých elementov“ – sa rodina Hackenbergerovcov musela odsťahovať na vidiek. Štefánka sa zaradila do národného majetku a vedúcim sa stáva Leoš Stockmann. Pod jeho vedením sa kaviareň snaží udržať kontinuitu, v jej každodennom fungovaní však napriek tomu dochádza k zmenám. Najväčšiu tragédiu zažíva paradoxne po roku 1989, keď sa v jej priestoroch usídli čínska reštaurácia. Neskôr sa Štefánku podarilo rekonštruovať a v súčasnosti patrí pod patronát sietí Pulitzer family. Kniha je svedectvom potomkov rodiny Hackenbergerovcov, ako aj vedúceho kaviarne Stockmanna. Je akýmsi zadosťučinením pre Belu I. Hackenbergera, ktorý o kaviareň prišiel a ani po reštitúcii ju nezískal späť. Štefánka je symbolom literárnej tvorivosti, spojeným so známymi literátmi. V prítmí jej interiéru vznikali kostry diel, napr. básnická zbierka Jána Smreka Básnik a žena sa začína stretnutím pred kaviarňou Štefánka. Záver publikácie predstavujú portréty umeleckej bohémy (Emo Bohúň, Jozef Nižňanský, Juraj Špitzer, Ján Smrek, Tido Gašpar, Štefan Žáry, Pavol Horov a ďalší), k slovu sa dostávajú aj návštevníci ako Marína Kráľovičová, Juraj Šebo, Ľubomír Feldek, Ľubo Belák a iní.

„Krčma je pojem, krčma je spôsob života, krčma je vyznanie, krčma je cieľ, pojem krčma v celom širokospektrálnom ponímaní stojí v mojej životnej hierarchii na samom vrchole.[...] Krčma je ustanovizeň, krčma je súčasť dejín, krčma má jasnú (niekedy aj temnú) minulosť, v krčme sa rozhodovalo o hovne aj o dejinách, krčma dávala ľuďom zmysel života, v krčme sa stretávali múdri, aby dospievali k ďalekosiahlym záverom.“ (s. 5 – 6) Kniha Krčma môjho života, ktorú zostavil Ján Kamenistý, je farbistým súborom 52 prevažne kratších textov, ktoré spája tematika a známe mená básnikov, spisovateľov, redaktoriek a novinárov. Krátke úvahy, popretkávané epizodickými reminiscenciami so snahou zachytiť ducha priestoru a kultúrneho milieu sa odlišujú len individuálnym štýlom autora a osobitou subjektívnosťou. Dominujú prevažne texty spomienkového charakteru, ktoré nezriedka inklinujú k umeleckému opisu či dynamickému rozprávaniu. Niektoré prekypujú nostalgiou, iné vtipom. Do textov sa dostáva mnoho ľudí, či už známych, alebo ikonických miestnych štamgastov vybraného pohostinstva. Väčšina z postáv už stratila lesk, tak ako zanikli mnohé z krčiem, ktoré sa vybavili v spomienkach autorov. Z jednotlivých úvah je však možné zložiť komplexnú mozaiku funkcií, ktoré dobrá krčma plní: burza práce, miesto posledného výdychu, hráčska kantína, pästiarsky ring, miesto trávenia dovolenky, hudobná či tanečná sála, príbytok múz, priestor nasýtenia a riešenia sporov, miesto rodinných tragédií, osvietený priestor. Paleta spomínania na krčmu svojho života robí knihu príťažlivou, aj keď estetická úroveň jednotlivých textov mierne kolíše.

Za hranicami Slovenska

Kniha Život na Sorbonne s podtitulom Výchova elít vo Francúzsku Ľubomíra Jančoka nastoľuje otázku, prečo u nás chýbajú elity, ktoré by sa podieľali na riadení štátu. Odpovede hľadá v tvrdom elitárskom vzdelávacom systéme Francúzska, ktoré charakterizuje heslo – nesmieme sa ku každému správať rovnako, lebo urážame najlepších. Elitárske dieťa sa od útleho detstva venuje štúdiu. Po maturite sa ešte dva roky chystá v prípravke, pričom je dôležité vybrať si náročnú prípravku a vynikať už na gymnáziu. Po vyštudovaní prestížnej univerzity získavajú elitárske deti silné pozície vo verejnom sektore. Príkladom úspešnosti elít sú prezidenti François Mitterrand, Jacques Chirac, François Hollande či Emmanuel Macron. Text knihy má hybridný charakter, ktorý sa dá rozdeliť na tri uzavreté časti. Prvá sa venuje egotripu autora, kde sa čitateľ oboznamuje s komplikovanou cestou k prijatiu na doktorandské štúdium na Sorbonnu, samotným štúdiom a jeho ukončením. Pozícia doktoranda je na univerzite pomerne vážená, doktorandi majú prístup na miesta, na ktoré sa bežní študenti nedostanú. Druhú časť tvoria štyri rozhovory – so sociológom, profesorom (školiteľom autora), elitárskym dieťaťom a správcom Sorbonny. Knihu uzatvára prehľad, výňatok z dizertačnej práce autora o Balzacovi. Publikácia neskrýva motivačný charakter, príťažlivé sú pasáže, ktoré sa očakávajú vzhľadom na titul knihy. Z tohto hľadiska však autor mohol preniknúť väčšmi do hĺbky a nekĺzať sa po povrchu so snahou odľahčiť vnímanie percipienta, čomu prispôsobuje aj jazyk. Paradoxne, hoci autor využíva mnoho francúzskych fráz, čo zaváňa snobizmom, samotnému textu by prospela vyššia kultivovanosť v slovnej zásobe a v štylizácii. Časť, ktorá sa venuje dizertačnej práci, svojím špecifickým zameraním pôsobí popri zvyšku textu cudzo. Naopak, rozhovory sú skutočnou sondou, ktoré pomáhajú čitateľovi preniknúť najmä do duchovného priestoru univerzity a francúzskeho systému vzdelávania.

Nezávislý novinár Tomáš Forró, ktorý sa zameriava na vojnové konflikty a krízy vo svete, po reportážnej knihe Donbas ponúka v knižnej reportáži Zlatá horúčka s podtitulom Venezuela – od  ropnej veľmoci k úpadku ľudskej civilizácie autentický, neskreslený, analyticko-interpretačný pohľad na krajinu, ktorá má najväčšie ropné ložiská na svete, je bohatá na zlato a diamanty a napriek tomu je na hranici vlastnej apokalypsy. Autor cestoval do Venezuely pravidelne v priebehu viacerých rokov. Čitateľovi ponúka prostredníctvom retrospektívy vierohodný pohľad na krajinu, ktorá postupne smeruje od relatívnej prosperity  k úplnej deštrukcii – spoločenskej, hodnotovej či globálnej – až k pandémii, keď autor musel krajinu náhle opustiť. Absencia pitnej vody, základných potravín, benzín na prídel, násilie, korupcia, únosy, mučenie, vládna moc prerastená s armádou, ktorá zasahuje všetky civilné oblasti, všadeprítomný zločin, nedostatok a bezvýchodiskovosť. Dnešná Venezuela je výsledkom plazivo sa opakujúcich cyklov prosperity a úpadku. Korupčný systém prerastený celou spoločnosťou a dotovanie každého ekonomického sektoru sa podieľal na likvidácii výroby. Osobitou kapitolou sú hodnoverné svedectvá Venezuelčanov, domácich aj tých, čo z krajiny ušli, ako aj domorodých obyvateľov Pemónov, ktorí žijú na okraji savany pri bolívijských hraniciach a snažia sa uchrániť svoju identitu, hranice aj územie pred ekologickou katastrofou. Tomáš Forró je drsne autentický, jeho reportážny rukopis je pútavý, často dramatický, čitateľ sa však občas môže strácať v čase a priestore. V závere knihy novinár nazerá na svoje zážitky z retrospektívy a dopĺňa ich pozadím osudov hrdinov, respondentov, ktorí sa na istý čas stali jeho sprievodcami po Venezuele. Reportážnu knihu je možné vnímať nielen ako svedectvo, ale aj ako výstrahu. Ako príbeh krajiny s nerastným bohatstvom, ktorá sa opakovane nevedela poučiť z chýb, žila nad pomery a padla na samé dno. Otázne je, či a kedy sa z neho dokáže odraziť. Kniha je mimoriadne kvalitným príspevkom do žánru knižnej reportáže. 

Z Južnej Ameriky sa posúvame do Afriky. O tom, že Afrika nie je iba hladujúci, strádajúci a chudobný vojnový kontinent, kde sa chodí len na safari, presviedča publikácia Afrika – Neznámy kontinent, ktorá vyšla pod editorským dohľadom Silvestra Trnovca. Afrika má viac ako 1,3 miliardy obyvateľov, teda jednu z najdynamickejšie rastúcich populácií na svete. Vývoj na kontinente má mať výrazný vplyv najmä na susediacu Európu. „Pre dnešný ,západný' svet je však Afrika predovšetkým zrkadlom, v ktorom vidí svoju zdanlivo dávnu minulosť: primitívnych, prvoplánových ľudí žijúcich v kmeňoch, ktorým ide len o čisté prežitie. Afrika takto pre ľudí zo Západu predstavuje protiklad pokroku. Zároveň Afričanom a Afričankám v našich predstavách pripisujeme aj rôzne pozitívne vlastnosti, ktoré v skutočnosti hľadáme u seba: bezprostrednosť, blízkosť k prírode a spontánnu radosť zo života napriek chudobe.“ (s. 23) Kniha si kladie za cieľ vyplniť medzeru, na ktorú sa odvoláva v podtitule. Je zameraná predovšetkým na širšie publikum, ale svojou koncepciou dokáže osloviť aj odborníkov. Monografia je kolektívnym dielom rôznorodých profesionálov, ktorí sa venujú štúdiu Afriky. Tematicky kniha zasahuje viaceré oblasti: geograficky predstavuje Afriku a jej obyvateľstvo, ďalej náboženstvá a dejiny, skúma vzťahy medzi Afrikou a Európou v minulosti a dnes, analyzuje politiku apartheidu v Južnej Afrike, študuje postavenie Afriky v celosvetovom kontexte v tomto storočí, uvádza africkú literatúru, dáva do súvislosti vzťahy medzi Slovenskom a Afrikou. Viaceré nastolené problematiky či vybrané udalosti autori interpretujú prostredníctvom širšieho kontextu, osvetľujú málo známe skutočnosti, čo výrazne napomáha pochopiť aktuálnu Afriku. Keďže jednotlivé štúdie sú samostatným autorským vkladom s jedinečným individuálnym štýlom, vybrané kapitoly akademického rázu môžu byť pre percipienta náročnejšie (napr. Sudán – historické súvislosti a príčiny konfliktu v Darfúre), naopak, kapitoly písané populárnym štýlom pôsobia dynamickejšie a čitateľ ich môže ľahšie uchopiť (napr. Móric Beňovský ako kolonizátor na Madagaskare). Bohatý tematický okruh môže spôsobovať, že jedna vybraná problematika je zaujímavejšia, strhujúcejšia, iná je pre percipienta menej príťažlivá. Vyplýva to z koncepcie publikácie: pestrá autorská integrita štúdií prispieva k dotváraniu obrazu o kontinente či už u laikov, alebo odborníkov. Publikácia by si však zaslúžila intenzívnu jazykovú korektúru, v texte sa vyskytuje pomerne značné množstvo ortografických chýb, čo znižuje jeho kvalitu. Vymaniť vnímanie Afriky zo stereotypu hlboko zakorenenom v našom kultúrnom dedičstve a získať ucelený, vyvážený pohľad je cieľom, ku ktorému monografia celkom určite smeruje.

Zaujímavosti z histórie

Na históriu sa dá nazerať viacerými spôsobmi. Jedným z nich je výber tematiky a optika, ktorou zvolenú látku reflektujeme. Odľahčený výber tém, ako aj uvoľnený, ale nie bulvárny prístup k uchopeniu tematiky ponúka tretia časť publikácie História zadnými dverami 3 – Nezvyčajné príbehy zo slovenských a svetových dejín. Kolektív historikov z Historického ústavu SAV sa pod editorskou taktovkou Slavomíra Michálka „pohráva“ s historickými „pikantériami“. Od antiky cez stredovek, moderné dejiny až k studenej vojne s autorským nadhľadom spracúvajú paletu príbehov, ktorým je možné prisúdiť viaceré prívlastky: šťastné, nešťastné, kuriózne, dráždivé, bolestné, zábavné, absurdné. Zvolený populárno-náučný štýl vychádza zo snahy osloviť široké spektrum publika, pričom však pracuje s výskumným materiálom v podobe archívnych dokumentov, súdobej literatúry, listinných dokumentov, dobovej tlače. Vedeckosť sa podriaďuje populárnosti, snahe zaujať či pobaviť čitateľa, čo sa výrazne prejavuje sčasti v jednotlivých textoch, výrazne však už v samotných názvoch jednotlivých kapitol (Príbeh o „prechádzke“ prvého bratislavského slona v roku 1552, Štefánikova poblúdená mačka). Tomu zodpovedá aj jazyk najmä na úrovni lexiky, ktorá nadobúda vyššiu mieru expresivity. Autori často siahajú po hovorovosti, po slovách uvedených úvodzovkami, kde naznačujú, že čitateľ nemá brať uvedené slovo v doslovnom význame, ako aj po častom využívaní frazém, resp. aktualizovaných frazém. Publikácia je pomerne hutná, rozdelená na štyri časti. Miestami nie je jasné, aký kľúč autori pri zaraďovaní jednotlivých kapitol vo vzťahu k danému celku zvolili . Kniha je špecifickým mixom chutí, ktorý môže vyvolávať dojem nekompaktnosti, na druhej strane jednotlivé kapitoly možno čítať aj izolovane – tam, „kde čitateľ knihu otvorí“. Kapitoly si však zachovávajú podobný rozsah aj kompozičnú štruktúru, súčasťou ktorej je zovšeobecňujúci úvod a členenie na podkapitoly. Rovnako sa uplatňuje individuálny štýl autora – historika. Publikácia čitateľov presviedča, že história nemá len vážnu podobu, ale aj vtipnú, recesistickú, ironickú či sarkastickú, čo sa dá ilustrovať na tvorbe Tomáša Janovica, ktorého literárnej produkcii sa v závere venuje Ivan Kamenec. „My židia sme vitálny národ. Ešte aj v Osvienčime sme išli na plný plyn. Aj za holokaust môžu židia. Keby nebolo židov, nebol by holokaust. Povedal Jajkele: Sára, pozývajú nás na stretnutie absolventov holokaustu. Nekompromisní pravicoví ekonómovia by koncentráky sprivatizovali a nekompromisní ľavicoví by ich znárodnili.

Milí fejsbukoví antisemiti. Keby nebolo žida Zuckerberga, kde by ste rezali a rúbali do krve?

Jediné fungujúce perpetuum mobile je antisemitizmus.“

Edícia Civilizácia vydavateľstva Premedia má ambíciu reagovať na aktuálne javy v spoločnosti. Kniha s naznačenou otázkou v názve Prečo ľudia potrebujú krízy editorskej dvojice Ivana Brezinu a Vladimíry Čavojovej reaguje na nedávne udalosti, ktoré výrazne zasiahli do fungovania spoločnosti a života jednotlivcov. Jej cieľom je pozorovať a zaznamenávať zmenené vnímanie ľudských jedincov v časoch spoločenských kríz, identifikovať to, čo sa vo vzorcoch správania opakuje, aké mechanizmy správania nastupujú v čase krízy a zistené poznatky zasadiť do kontextu kríz, ktoré sa v dejinách ľudstva cyklicky opakovali. Sekundárnym cieľom je poukázať na prepojenosť aktuálnych kríz s minulými. Zároveň publikácia poukazuje na dôsledky pandémie a dlhodobo sa zakrádajúcej environmentálnej a klimatickej krízy. Kríza sa vo všeobecnosti pociťuje ako stav vrcholového napätia, samotné slovo má v sebe obsiahnutý negatívny náboj, na druhej strane predstavuje stav, po ktorom nastáva obrat. História ľudstva predstavuje reťazenie rôznorodých kríz. Naše prežitie poukazuje na schopnosť ľudstva prekonať a vyrovnať sa s obdobiami zasiahnutými krízou. Kríza nie je len stav ohrozenia, ale aj stav, ktorý môže posunúť ľudstvo ďalej. Typickým príkladom sú vynálezy, ktoré sa rodia z utrpenia, biedy a nedostatku. Napríklad bicykel ako výsledok nedostatku koní v dôsledku výbuchu sopky, keď uhynulo množstvo domácich zvierat. Okrem vynálezov sa v čase krízy aktivizuje ľudská tvorivá sila, čo môžeme badať na umeleckom poli. Podľa autorov u tých, čo prežili istý druh traumy, skôr dochádza k osobnému rozvoju ako k deštrukcii. Na druhej strane kríza spôsobuje nárast autoritatívnych režimov a obmedzovanie ľudských práv. S krízou sa vynárajú aj rôzne zavádzajúce informácie. Publikácia osvetľuje, prečo sú jedinci náchylní veriť takémuto typu informácií a rozširovať ich. Problematiku vysvetľujú z psychologického hľadiska, prostredníctvom odkazu na experimenty, resp. na odborníkov, ktorí sa venujú výskumu v tejto oblasti. Čitateľ tak má možnosť pochopiť správanie jednotlivca aj vlastné správanie, a to na základe nedávnej skúsenosti s pandémiou. Autori do textu vstupujú aj prostredníctvom prvej osoby, čím sa približujú k čitateľovi. Odborný aparát autori spracovali zrozumiteľne a pochopiť výklad výrazne podporujú konkrétne príklady, ktoré majú popularizačný účinok a zároveň zabezpečujú príťažlivosť textu. Autorský kolektív pracuje so „zaujímavosťami“, štatistikami a experimentmi. Niektoré informácie však zaznievajú opakovane a vybrané kapitoly sa zdajú akoby umelo naťahované. Spracovanie látky je pre laického čitateľa prístupné , ak by však autori chceli rátať s náročnejším čitateľom, uchopenie témy by si vyžadovalo väčšiu hĺbku.

Literatúra faktu roka 2021 pokračuje v koľajniciach nastavených v predchádzajúcich rokoch. Aj v tomto roku je však možné nájsť publikácie, ktoré z týchto jednotvárnych koľajníc vybočujú. Z monografií mapujúcich osobnosti vyniká publikácia historika Martina Horičku Gottwaldov demokrat. Mimoriadne vydareným dielom (vrátanie dizajnu) z hľadiska tematiky, práce s historickým materiálom a príťažlivého dynamického štýlu rozprávania je publikácia Utópia v Leninovej záhrade novinára Lukáša Onderčanina. Žánrovo zaujala relatívne čerstvá reportáž z Venezuely novinára Tomáša Forróa Zlatá horúčka. Autorom uvedených kníh  možno pripísať najmä tri atribúty – mladí (sú nižšie ročníky narodenia), debutanti (Horička a Onderčanin) a originálni (nevšedný výber tematiky) plus dve povolania – historik a novinár. Či tieto tendencie niečo naznačujú v súvislosti s literatúrou faktu, alebo zostanú len záležitosťou minulého roka, ukáže rok 2022.

Jana Kičura Sokolová (1981)

Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.