Vyhľadávanie
Magdaléna Cisárová: Marhuľový sad
Už večer sa Anny zmocnilo nedefinovateľné ťažké napätie. Nedokázala rozlišovať medzi predtuchou, obavami, varovaním či výstrahou, azda očakávaním niečoho neznámeho, alebo iba obyčajným strachom. Bojazlivo, náhlivo zatvorila dvere na byte, ktoré inokedy zamyká takmer automaticky. Ešte si spomenula na tajné klopanie predošlej noci na stenu a cítila kŕčovitosť pohybov pri otáčaní kľúča v zámke.
V tú noc Anna takmer nespala, len chvíľami zadriemala, nazlostená na dotieravosť vlastných myšlienok. Podchvíľou vstala z postele, zimomravo sa striasla, prehodila si cez plecia mohérový sveter a sadla k oknu. Započúvala sa do tichej noci a pozorovala nový cestný násyp pred domom a vzdialený, dobre osvetlený železničný most. Na počudovanie – prestala sa báť, hoci najviac sa bála ticha. Vždy mala radšej krik a huriavk, napätosť rozhnevaného, preľudneného mesta a preplneného činžiaka, v ktorom bývala. Práve nepretržitý rytmus okolitého života ju upokojoval, vyháňal jej z hlavy nostalgické a sentimentálne myšlienky, ktoré rokmi pribúdali a nútili ju deň po dni prispôsobovať sa jeho tempu. Posedela ešte chvíľu, potom sa šuchla pod paplón. Zaspala až nadránom.
Precitla náhle z čudného, mátožného sna, plného uštvaných, vystrašených očí. Tie oči sa jej vyčlenili z deja a súvislostí, niečo jej nástojčivo pripomínali. Záležalo jej na tom, aby si spomenula, koho oči to sú, lebo ju vyľakali svojou náhlou živou prítomnosťou, akousi neľudskou nad rozmernosťou. Uvedomila si, že je už neskoré nedeľné ráno a slnko jej sen zahaľovalo do ostrého svetla a skrývalo ho pred ňou. Zatvorila oči, pritlačila zlým spánkom trochu opuchnuté, rozospaté viečka, potom si náhle spomenula.
Vrátilo ju to naspäť, do skorého detstva. Vnímala každý odtieň, záchvev. Vzácne, krehké spomienky jej spôsobovali bolesť, ale i potešenie zároveň. Otec, oblečený iba v starých, obnosených, neustálym praním na mnohých miestach vystrapkaných nohaviciach, stál na veľkom trávnatom dvore silný a napätý. Stál rozkročmo, v pravej ruke držal nôž a ovca, ktorej chrbát zvieral medzi mocnými kolenami, boľavo bľačala a zrazu mala hlavu ovisnutú, bez života. A práve v tejto chvíli zodvihol pohľad a pozrel na Annu, lebo vedel, že ona vždy stojí obďaleč, neschopná ubrániť sa pred touto nenávidenou, večne sa opakujúcou, pre ich život nevyhnutnou scénou.
Otcove sa jej v tom zlom sne prisnili, oči naplnené prehrami, urazené, ba ponížené, iba trochu spokojné, lebo mal deväť detí. A Anna od toho všetkého nedetsky utekala, ale opäť sa vracala, utekala a vracala sa, neschopná zabrániť hrôze, ktorú musela ako dieťa často vídať. Obviňovala otca, a preto často hovorieval. „Ak existuje Boh, tak na vine je aj on, nielen ja.“ A Anna si myslela, že Boh neexistuje, a tak nič nemôže zmeniť, ale otec, ak by veľmi chcel, on jediný by mohol.
Vždy, keď zabil ovcu a celý dom už spal, ticho sa modlieval pri horiacich sviečkach, ktoré vrhali na jeho tvár milosrdné, ale aj trúchlivé mihotavé tiene. Anna nikdy nespala, pozorovala výrazy jeho tváre, odovzdane zopäté ťažké ruky, stokrát rozhodnutá povedať mu, že pohŕda jeho pokorou.
Za tmavých, kopaničiarskych večerov sedávali za obrovským dubovým stolom v malej izbe s dlážkou položenou na priečne poukladaných plochých hradách a piesku a bolo ich z roka na rok viac. A matka zhrbená pod večným bruchom už nezdvíhala zrak, iba sa tíško motala nečujnými zakríknutými krokmi okolo sporáka. Stála celé hodiny pri hrncoch plných pary, s vlhkými vlasmi, tuho stiahnutými do ryšavého uzla. A keď mala čo len trochu času, dlho do noci, pri olejovej lampe s prasknutým zrkadielkom, hrkotala singerkou a šila sukne dlhé, tmavé a rovnaké.
Anna nenávidela jej beznádejnú odovzdanosť, keď si zvyknutým pohybom ruky utierala pot z čela po každodennej ťažkej robote v ich obrovskom marhuľovom sade.
Marhuľový sad.
Ružový, plný omamnej vône kvetov, včiel a hnedožltých bacuľatých čmeliakov. Plný tajomných, prítulných miestečiek a mäkkej trávy, kde sa dalo snívať, ale aj nenávidieť. A keď vyšla na horný koniec, dalo sa dovidieť ďaleko, preďaleko na svet plný nekonečných diaľav, ktoré Annu lákali nevysloviteľnou príťažlivou silou, ktorej sa nevedela ubrániť. Chcelo sa jej rozbehnúť, čo najrýchlejšie prebehnúť po dlhých, zelených lúkách a potom, keď už stála na konci obzoru, by náhle otvorila prižmúrené oči a uvidela by krásne mesto plné komínov a červených striech. Mesto plné ľudí. Také mesto, aké má na obrázku, ktorý vytrhla zo starého domáceho kalendára. Vo chvíľach, keď schúlená ležala v tieni stromov, dokázala rodičom odpustiť, že majú deväť detí. Vtedy bola dokonca ochotná počúvať aj reči otca o tom, že všetkým sa dostane vzdelania.
Otec kúpil rádio a ona tomu takmer uverila. Ale všetko bolo inak. Steny malého hlineného domca na kopaniciach boli vlhké aj v lete a plakali po kútoch spolu s Annou. Trápila sa, túžila odísť z domu, v ktorom žila, utiecť od nekonečnej roboty, od dennej jednotvárnosti, akejsi životnej daromnosti.
Otec to vedel.
Obchádzal okolo jej smútkov, zmätený jej zvláštnou povahou. Keď sa im náhle stretli pohľady, bezradne zmeravel a sklopil zrak. Sužovala sa aj potom, keď otec postavil nový dom z betónových kvádrov so škridlovou strechou, červenou ako vlčie maky na ich lúkach. A keď hlinený domec zbúrali, zase smútila za povalou plnou voňavého sena, vždy odretou pecou na chlieb a vedrom hliny zmiešanej s plevami, pripravenej na mazanie stien.
Zabolelo ju, keď jej otec povedal:
„Ty budeš dušou tohto domu, Anna, lebo si najstaršia. Aj izbu som ti prichystal, pre tie tvoje knihy.“
Nepozeral sa na ňu, keď jej to hovoril. Nedokázali si pozrieť do očí. A Anna mala po jeho slovách pocit, že ju zapriahli do spoločného záprahu s chromým koňom a ona sama nič neuvládze. Nenašla nijaké východisko. Odišla do mesta, plná mladého, odvážneho rozumu. Otec ju nezdržiaval. Možno si myslel, že je už dospelá a má na to právo. Stál vo dverách ich nového domu, prešmykla sa povedľa neho ako tieň, lebo sa bála, že ju udrie. Ale on jej nechcel ubližovať, len hovoril čosi o tom, že ju má najradšej.
Rozbehla sa po dlhom, zarosenom chodníku a iba jediný raz sa za ním obzrela, zdalo sa jej, že sa akosi prihrbil, zohol, potom si pomaly sadal na prah ich nového domu a sklonil hlavu.
Otca nikdy nevidela plakať. Jeho oči museli byť ako skala. Smietka im nemohla ublížiť. Anna nechcela myslieť na to, čo bolo potom. O päť rokov neskôr prišiel za ňou do mesta aj jej najmladší brat Paľo.
Vychovala ho.
Anna nemá rada spomienky, ale mala ich hlboko v duši, akoby zapísané čiernou, neblednúcou ceruzou. Votrela si ich do vlastného vnútra, lebo bez nich nedokáže žiť, ale musí ich v sebe pretrpieť a činiť pokánie. Veď otec ju mal rád. Nadovšetko miloval jej nepoddajný rozum, jej skackajúce detstvo a hrubo zapletené, popolavé vrkoče.
A raz, keď už bola veľkým dievčaťom, pohladil ju ťažkou, drsnou rukou po líci aj pred susedmi, a keď od nej odišiel, nechal pootvorené dvere na jej izbe a ona počula, ako povedal:
„Chce odísť do mesta, ale ja jej to nedovolím.“
„A čo si od nej čakal. Všetci raz odídu,“ ticho odpovedala matka.
„Nech, ale ona nesmie, pre ňu som staval tento dom.“
Anna odišla z rodného domu veľmi mladá. Nikdy neuvažovala o tom, že by mohla zostať. Už ako dvanásťročná vedela, že odíde a nikto jej v tom nemohol zabrániť. Často, po večeroch, keď rodičia ani len netušili, schádzala dolu do dediny. Nazerala do rozsvietených okien domov, a keby sa nebola ostýchala, vošla by aj do dedinskej krčmy plnej dymu a ľudí. Potrebovala prítomnosť ľudí okolo seba pre vlastný život.
A keď za ňou prišiel do mesta aj brat Paľo, to isté spoznala aj na ňom. Pomohla mu, vtedy ešte malému chlapcovi s čiernou kučeravou hlavou a zavalitou kopaničiarskou postavou, ktorú zdedil po otcovi.
Otec ho prišiel pýtať naspäť, ale ona mu ho nedala. Prihlásila ho na priemyslovku.
To bolo dávno a Anna s istotou vie, že otec, ktorý prišiel za ňou po rokoch do mesta, musel v sebe potlačiť bolesť, hrdosť a poníženie zároveň, aby to dokázal.
Vedela, že prišiel za ňou, nie za Paľom.
Stál v prostriedku neútulnej, malej izby, ktorú si prenajala.
„Robíš zo mňa blázna, Anna. Celá dedina sa mi smeje, že deti odo mňa utekajú.“
Anna po mnohých rokoch pochopila, že jej otec týmito slovami vlastne povedal:
„Vráť sa Anna, môj dom je bez teba prázdny.“
Tušila to už vtedy, ale nechcela mu rozumieť. Vtedy sa ešte nepotrebovala vracať.
Čo vlastne otec od nej očakával?
Bolo to v prvý deň prázdnin, keď k nim hore na lazy prišiel učiteľ a otec chcel pred ním zatvoriť dvere a nepustiť ho do domu, ale hanbil sa. Anna za dverami jasne počula ako povedal:
„Pán Hanuliak, rozmyslite si to, Anna je veľmi šikovná
a rozumná. Bola by škoda, keby nešla do škôl.“
Ale otec jej nedovolil.
Nemohol.
Nedokázal ju len tak dobrovoľne od seba pustiť.
A učiteľ prešiel okolo Anny s previnilým úsmevom ako zvestovateľ radosti i smútku zároveň a nemal odvahu priamo povedať:
„Dievča, zober sa a choď.“
Ale keď pomaly a lačne pil vodu z pohára, ktorý mu
podala, jeho oči to povedali.
Ešte v ten večer sa vychystala, že ide do dediny vybaviť otcov odkaz starému stolárovi Benedikovi.
Šla rovno za učiteľom.
„Vedel som, že prídeš Anna. Že prídeš ešte dnes večer.“ Učiteľ odtrhol oči od knihy. Dlho na ňu hľadel, akoby sa sám chcel presvedčiť o hĺbke a istote jej vlastného presvedčenia. Pomaly vstal, podišiel k starému kredencu, akosi obradne posunul na mnohých miestach popraskané a otlčené sklo, siahol rukou do porcelánovej misky a bez slova jej podal peniaze.
Nepoďakovala sa mu. Čosi jej uviazlo v krku, nevládala prehovoriť a myslela na otca. Potrebovala nesmierne veľa síl, aby ho dokázala opustiť.
Peniaze starému učiteľovi vrátila. Neskoršie, ale vrátila, aj s poďakovaním.
Aj matka jej oveľa neskôr prezradila, že práve starý učiteľ ju poslal za ňou do mesta. Vtedy matka prišla s veľkou bachratou perinou s pásikovanou modro-bielou obliečkou. Perina bola väčšia ako ona, bola pod ňou schýlená ako pod ťažkou nošou sena a Anna z okna videla, ako ju okoloidúci pozorujú a cítila v sebe pokoj, šťastie a kus domova. Boľavého, nezabudnuteľného domova.
Keď matka vošla dnu, hlasito, bez sĺz sa rozplakala. Anna nevedela, že staré ženy plačú bez sĺz, lebo si slzy vyplakali už v mladosti. V mladosti plnej trblietavého smiechu a úprimného, oslobodzujúceho plaču. Keď sa matka upokojila, na tvár jej padol akýsi tieň, ale povedala:
„Aj otec ťa pozdravuje, dcérka. A príď nás niekedy pozrieť.“
Anna nedokázala prísť, ale ani on neprišiel. Odkazoval jej po známych, pozdravoval, aj listy písal v bledomodrých obálkach. Asi sa mu minuli, lebo prestal.
* * *
A teraz tu stojí, po rokoch. Po ťažko prežitých rokoch. Nepozdravil sa s ňou. Boľavo, unavene si sadol do kresla, v ktorom sa čudne schúlil, nie je zvyknutý na jeho mestskú poddajnú mäkkosť. Ruky si zmätene zložil do lona.
Anne od ľútosti a lásky k tomuto človeku boľavo stisne srdce.
Otec.
Anna na nič nemyslí, všetko je v okamihu vzdialené, nepodstatné a jednoduché. Je pri nej on. Dala sa mu napiť čaju a uložila ho do postele.
„Je mi akosi ťažko, Anna,“ povedal.
O chvíľočku ticho zaspal.
V matnom svetle nočnej lampy vyzeral ešte unavenejšie. Bol neoholený, lícne kosti mu v starobe vystúpili z tváre, pôsobil ešte tvrdšie a neprístupnejšie. Ale bol tu – u svojej jedinej dcéry z deviatich detí.
Anna vstala.
Nikdy dosiaľ nemala taký oslobodzujúci a zjednodušujúci pocit. Akoby zrazu našla všetko, čo doteraz bezvýsledne hľadala. Rozbité sklíčka jej osobných neúspechov odvtedy, ako opustila otca, začali sa zliepať a nadobúdali jasné tvary.
Nemala od neho odísť, od takej veľkej lásky nemožno beztrestne odísť.
Teraz to už vie.
Potichu, aby ho nezobudila, otvárala skrine, prekladala z miesta na miesto množstvo drobných vecí, zvažovala, čo si má vziať so sebou. Keď zabalila všetko potrebné, opäť si sadla k posteli, kde spal otec a už iba čakala, kým sa prebudí.
Z debutovej zbierky poviedok Marhuľový sad, ktorá práve vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
