Magická mytológia

Dávid Ursiny: Strom života (Rozprávky Veľkej Amazónie)

Ilustrácie: Dávid Ursiny

Bratislava: Petrus, 2020

Knižka Strom života s podtitulom Rozprávky Veľkej Amazónie je neprehliadnuteľná. Dávid Ursiny, ktorý v nej prerozprával legendy amazónskych Indiánov, ju pripravoval niekoľko rokov. „Myslím si, že mytológia je v skutočnosti symbolickým vyjadrením príbehov našej duše,“ hovorí autor a ilustrátor knihy v jednej osobe.

Strom života sa začína nečakane: „Na samom počiatku nebolo nič (...).“ Čo bolo na počiatku vášho rozhodnutia priniesť mýty Veľkej Amazónie?

Prvotným impulzom bol asi záujem o Indiánov, o ich spôsob videnia sveta a o prales, ktorý je ich domovom. A keďže som sa v istom období o Amazóniu dosť zaujímal, všimol som si, že na slovenskom trhu výber zo slovesnej tradície týchto Indiánov nie je. To bola pre mňa lákavá výzva. Nie som etnograf, lingvista ani cestovateľ, ale do práce som sa pustil, dúfajúc, že prípadné nedostatky v texte vyvážim ilustrovaním. Vždy ma priťahovala mytológia jednotlivých národov. Najväčšmi ma však zaujímajú Indovia a Indiáni.

Čím vás priťahujú mýty a legendy?

Myslím si, že mytológia je v skutočnosti symbolickým vyjadrením príbehov našej duše, ak sa to dá tak povedať ‒ evolúcie duše. Sú to témy, ktoré spracúva vo svojich dielach najmä C. G. Jung. Z tohto hľadiska ma v poslednom čase mimoriadne upútali staré grécke mýty, ktoré v tomto zmysle, čo sa týka hĺbky a rozsahu, asi nemajú vo svete sebe rovné.

Ako dlho vám trvala príprava Stromu života?

Zo všetkého najdlhšie mi trval výber textov. Asi dva roky som hľadal, čítal a vyberal vhodné texty. Chcel som z toho urobiť knihu vhodnú aj pre deti, a to mi skomplikovalo situáciu najviac.

Podľa vydavateľa príbehy boli šetrne upravené do podoby, ktorá je prijateľná aj pre nášho detského čitateľa. Bolo v pôvodných verziách priveľa hororu?

V našom kultúrnom prostredí býva obsah toho, čomu vravíme rozprávka, celkom iný než v prípade mýtov a legiend v pôvodnom znení. Tie sú často surové a drsné, nechýbajú v nich sexuálne motívy či násilie. Tieto pre európske dieťa nevhodné obrazy, ktorými amazónske príbehy oplývajú, sú často veľmi bizarné. To sa týka aj morálky a dejových zvratov. Je to nevšedný čitateľský zážitok a nemohol som si pri ňom nespomenúť na juhoamerických spisovateľov „magického realizmu“. Nechcel som zasahovať do textov tak, že by som ich obral o tieto prirodzené a charakteristické prvky, preto som vyberal také texty, ktoré už boli do značnej miery „rozprávkové“. Dnes ich rád počúva môj štvorročný syn, tak sa azda podarilo urobiť výber vhodný pre deti.

Z akých zdrojov ste čerpali?

Musel som sa obmedziť na anglické zdroje, pretože po španielsky a portugalsky neviem, a hľadať niekoho, kto by bol ochotný podieľať sa na tejto práci ‒ to sa mi zdalo príliš komplikované. Aj keď musím povedať, že robiť takúto knihu v tandeme by bolo skvelé. To si uvedomujem stále viac, pretože v tejto chvíli mám už dokončené indické rozprávky, takmer hotové mýty, povesti a legendy severoamerických Indiánov a zhrnul by som to slovami: bolo toho veľa.

V oblasti Amazónie ste neboli?

Nebol. Indiáni veľmi nikam nechodia a mne sa páči v niečom ich napodobovať. Keď si český maliar Otto Placht priviedol do Prahy ženu z kmeňa Shipibo, tá ho zdesená žiadala, aby jej vysvetlil, odkiaľ a kam neustále všetci tí ľudia idú. Ak by taká možnosť prišla bez väčších prekážok, asi by som sa výletu do Peru či Ekvádoru nevzpieral. Ale inak nie som veľký cestovateľ. V lietadle som sedel prvýkrát pred dvoma rokmi a bohvie, či nie aj naposledy.

S akými reakciami na Strom života ste sa stretli?

Najväčšmi ma potešila pochvala od Mnislava Zeleného, ktorý medzi týmito Indiánmi žil a je adoptívnym synom a členom kmeňa Yawalapiti. Sám však s mnohými vecami nie som spokojný. Ilustrácie už dlho túžim robiť inak. Fascinuje ma napríklad spôsob tvorby Indiánov, ktorí držia štetec alebo ceruzku prvýkrát v živote. Chcel by som sa vedieť odosobniť a uvoľniť tak, aby moja tvorba mala podobný charakter. S tým súvisí aj  môj vzťah k autorstvu. Okrem ľudového umenia mám rád aj stredovek, kde bol autor často anonymný. Svoje obrázky aj veľmi nerád podpisujem.

Foto: Pavol Harum