Mám pocit, že dnes forma prerastá obsah

Michaela Rosová (1984) vyštudovala divadelnú dramaturgiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne a pokračovala na Fakulte umení University of Bristol (MA, 2009). Popri prozaickej tvorbe a tvorbe pre rozhlas sa venuje kritickej reflexii prevažne pôvodnej slovenskej literatúry na svojom blogu, prekladá a rediguje. V marci tohto roka mala v bratislavskom kultúrnom priestore A4 premiéru opera Muž v skafandri slovenského skladateľa Miroslava Tótha, na ktorej sa podieľala ako dramaturgička. V súčasnosti s M. Tóthom pracujú na ďalšom opernom predstavení.

V literárnych kruhoch sa jej meno pravidelne objavovalo na prozaických súťažiach, zarezonovalo v súťaži Poviedka (2005 a 2006), za román Hlava nehlava získala prémiu v literárnom súbehu Román 2006 a zároveň to bol jej knižný debut (2009). Novelou Dandy (2011), inšpirovanou pobytom v Berlíne, sa dostala medzi finalistov ceny Anasoft litera a Ceny Jána Johanidesa pre mladých autorov. Novelu Malé Vianoce (2014) rámcuje vidieckym prostredím, no nie idylickým, napĺňa ho kruto-bolestným smútkom, opustenosťou. Pocit osamelosti výrazne preniká aj z jej najnovšieho románu z intelektuálneho prostredia Tvoja izba (2019).

Vo všetkých štyroch novelách či románoch, ktoré ste doteraz vydali, dominujú vnútorný svet postáv a ich vzájomné vzťahy nad ich príbehmi. Sú pre vás príbehy v literatúre už prekonané?

To rozhodne nie, príbeh mi odjakživa pripadal ako prvoradý a voči nejakým postmoderným hrám som vždy cítila skôr nechuť. Som odchovaná klasickým rozprávaním, dodnes siahnem radšej po Dickensovi než po súčasnej literatúre. Je vôbec možné zbaviť sa príbehu? Čo by nám zostalo? Naopak, skôr mám pocit, že dnes forma prerastá obsah, nielen v literatúre, ale v spoločnosti všeobecne, a že tým dosť trpíme. Ako navonok pôsobia moje knihy, to asi sama objektívne neposúdim.

Rozprávačku románu Tvoja izba si každý, aj kto vás nepozná, stotožní s autorkou. Rozprávaním v 2. osobe ste sa chceli od nej odosobniť, alebo zdôrazniť sebareflexiu – hovoríte o osobe, na ktorú sa pozeráte v zrkadle?

To je dosť explicitne vysvetlené na posledných stranách, to použitie druhej osoby. Odpovedať na túto otázku by asi znamenalo polopate vyložiť, čo som tou knihou chcela povedať.

Píšete o intelektuálnom prostredí Bratislavy, topografiu mesta opisujete konkrétne, ale o postavách čitateľovi veľa neprezradíte. Nie v takom zmysle, aby ich identifikoval s reálnymi ľuďmi, ale napr. mňa by zaujímali ich názory na umenie, literatúru. Prečo ste sa vyhli tejto stránke postáv?

Nevyhla som sa jej nijako zámerne, to je asi automatická práca. Pre to, čo som sa snažila povedať, boli názory postáv na umenie a na literatúru jednoducho irelevantné.

Osamelosť hrdinky (ty) vyplýva najmä z rozpadávajúcich sa vzťahov, ktorým však nepredchádza nijaký konflikt, no napriek tomu je napätie medzi postavami citeľné. Pomáha vám písanie prekonávať isté situácie alebo, naopak, prežívate ich intenzívnejšie, keď o nich píšete?

Pre mňa osamelosť hrdinky vyplýva z niečoho úplne iného, ale to, čo nadhadzujete, je určite jedna z možných interpretácií. Písanie nepoužívam ako terapiu. Naopak, ak niekto písanie ako terapiu používa, potom by si podľa mňa mal dobre rozmyslieť, či to zverejní. To, že sa autorovi uľaví, je jedna vec, ale niekto to predsa po nás bude čítať.

Svoje literárne texty ste začali posielať do literárnych súťaží ešte ako gymnazistka (možno skôr, ale to som sa nedopátrala), a tým ich aj publikovať. Teda ste zvyknutá prijímať hodnotenie svojej tvorby – ako ho vnímate? Je dostatočne kvalifikované, pomáha mladým autorom, dalo vám niečo?

Po štvrtej triede som nastúpila na osemročné gymnázium, kde ma v písaní už od prímy podporovala pani profesorka Margita Hološková. Na vyhodnoteniach literárnych súťaží občas porota víťazné príspevky rozoberala, niektoré postrehy si dodnes pamätám, ale časom mi samozrejme došlo, že treba zvážiť, čo je naozaj relevantné. Popravde neviem, ako sa k tomu postaviť. Pri pohľade na niektoré knihy si hovorím, že niektorí ľudia by nemali písať, na druhej strane som idealista a povzbudila by som každého. Dobrá kritika začínajúcemu autorovi môže nesmierne pomôcť. Ale my dobrej kritiky veľa nemáme.