MÁM PROBLÉM
A hneď niekoľko
Známa pravda vraví: kto má rád párky a politiku, nesmie vidieť,
ako ich pripravujú. Ešte pred pár rokmi som sa nazdával, že pre
svet kníh to neplatí. Mýlil som sa.
Netušil som, že sú vydavatelia, ktorí sa na jednej strane
v médiách sťažujú na stratovosť podnikania pri vydávaní poézie,
no na druhej sa nehanbia potichu si zobrať peniaze z grantu
a urobiť z nich svoj čistý zisk. Bez toho, že by potom knihu vydali
či distribuovali do kníhkupectiev.
Vzduch na knižnom trhu otrávil i krachujúci distribútor, ktorý
vydavateľom zadržal a dodnes nevrátil časť nákladu viacerých
titulov. Prispela i známa firma, ktorá „zachránila“ najväčšiu sieť
knižných supermarketov aj podľa vzoru voľakedajšej Štátnej
knihy – pokusom o vytvorenie distribučného monopolu.
Priestor kultúrnej rubriky významného denníka zasa zabrala
neoznačená reklama v podobe rozhovoru s blogerkou, ktorá
nevyniká inak, než tým, že je zamestnankyňou najväčšieho
internetového kníhkupectva.
Azda najväčším sklamaním minulého roka bolo odovzdávanie
najvýznamnejšej literárnej ceny, po ktorom zostal pocit hanby
z príšernej „kultúrnej vložky“. Tá sa pokúšala vydolovať zábavu
z urážania prítomných finalistov a zosmiešňovania ich diel.
Strácame v literárnom svete i posledné opory a istoty, keď sa
rešpektovaný literárny kritik zníži k tomu, aby svoju recenziu
založil na posmeškoch a osobných invektívach namiesto odbor-
ných argumentov.
Nevyhnem sa ani kritike do vlastných radov. Vždy ma znova
zaskočí nekompetentnosť, neochota, ba arogancia niektorých
kníhkupcov, ktorí často plnia len úlohu podávačov a pokladníkov.
Na adresu čitateľov a zákazníkov mám len jeden stručný
odkaz: knihy sú tu pre nás po celý rok, nielen v decembri. Ako
charakterizovať spoločnosť, v ktorej je kniha (podľa prieskumov
a ankiet) najpopulárnejší vianočný dar, no schopnosť porozumieť
textu kriticky nízka a stredne veľké kníhkupectvo v krajskom
meste zápasí o prežitie?
Toto všetko by boli v Británii či Nemecku vážne problémy. Že
ich u nás za také považujeme nemnohí, svedčí spolu so špinou
a surovosťou vo verejnom priestore o neonormalizačnej atmosfére
v slovenskej spoločnosti. Nádejou ostáva mnoho individuálnych
i skupinových občianskych iniciatív, ktoré o sebe dávajú čoraz
častejšie a výraznejšie vedieť. A v nich je veľká nádej, že sa nau-
číme problémy nielen pomenúvať, ale aj riešiť. Už tento rok nás
čakajú zmeny, na ktorých sa budem veľmi rád podieľať. Teším sa
