Mapovanie „divokých zón“ v románe Suzany Tratnik

V preklade Stanislavy Repar vychádza v Literárnom informačnom centre v rámci projektu 100 slovanských románov próza slovinskej autorky Suzany Tratnik Volám sa Damián.  Projektom 100 slovanských románov začína medzinárodná organizácia Fórum slovanských kultúr (FSK), ktorá vznikla roku 2004 a sídli na hrade Jable pri Trzine v Slovinsku,  intenzívnu kultúrnu výmenu medzi slovanskými národmi, ako aj oboznamovanie neslovanského sveta so slovanskou literatúrou a kultúrou. Každá z členských krajín FSK (Bielorusko, Bulharsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Chorvátsko, Macedónsko, Poľsko, Rusko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Ukrajina), ako aj z krajín so štatútom pozorovateľa vyberie niekoľko románov zo svojej národnej tvorby a ponúkne na preklad iným členským krajinám. Jediným kritériom výberu je umelecká kvalita diela. Generačné, estetické, ideové alebo akékoľvek ďalšie kritériá nie sú rozhodujúce. Počas celého trvania projektu si budú tvorcovia vymieňať skúsenosti. Román Suzany Tratnik Volám sa Damián je prvý román tohto projektu v slovenčine. Autorku aj dielo veľmi výstižne približuje v doslove svojho prekladu Stanislava Repar. Vyberáme z neho:

Suzana Tratnik (narodená 1963 v Murskej Sobote) vyštudovala sociológiu a rodovú antropológiu v Ľubľane, kde žije a pracuje ako spisovateľka, prekladateľka a publicistka. Je dlhoročnou aktivistkou lesbického hnutia v Slovinsku, za zbierku poviedok Vzporednice získala v roku 2007 Cenu Prešernovej nadácie. Doteraz publikovala 6 kníh, z toho dve sú vedecké monografie, v ktorých sa autorka venuje konštrukcii rodu v spojitosti s literatúrou a problematikou lesbizmu. Jej poviedky boli publikované v nemeckej antológii európskej lesbickej prózy Sappho kuesst Europa (Querverlag, Berlin 1997) a americkej antológii The Vintage Book of International Lesbian Fiction (Vintage Press, New York and Toronto 1999). Poviedkový debut Pod ničlo vyšiel v roku 1998. Neskôr nasledovali ďalšia zbierka poviedok Na svojem dvorišču (2003) a už zmienené Vzporednice (2005). Krátky román Ime mi je Damian vyšiel roku 2001 vo vydavateľstve ŠKUC v edícii Lambda; rovnomenná monodráma bola prvýkrát inscenovaná v roku 2002. Okrem iných titulov do slovinčiny preložila vedeckú monografiu Judith Butler Gender Trouble; Feminism and the Subversion of Identity (2001).  

Román Volám sa Damián, preložený do češtiny (vyd. One Woman Press), nemčiny (vyd. Milena Verlag) a srbčiny (vyd. Deve), je román o neviditeľných, rozostrených, problematických hraniciach medzi detstvom a dospievaním, ženskou a mužskou rodovou identitou, sebaúctou a sebazatracovaním, rodinnou starostlivosťou a týraním najbližších, spoločenskou akceptáciou a represiou. Ale aj o tom, čo znamená robiť psie kusy, o vine a nevine hlavných hrdinov a hrdiniek, opíjaní sa a podrezávaní žíl, kombináciách tabletiek s alkoholom... alebo o Damiánových záchodových dilemách, ktoré sa len tak nevidia. 

Román má psychologický charakter a je založený na dôslednom autorkinom portrétovaní hlavnej románovej postavy – Damiána. Tratnik v ňom otvorene píše o svete (rodovo) „iných“ osôb, často vytesnených na okraj spoločnosti. Problém inej rodovej a sexuálnej orientácie ju zaujíma aj v jej poviedkovej tvorbe, dá sa povedať, že sa mu venuje programovo, avšak výsledok nie je naprogramovaný. O týchto aj iných citlivých otázkach píše bez predpojatosti či podsúvania autorizovaných riešení; právo na (vlastný) úsudok v konečnom dôsledku prenecháva čitateľovi. Niekedy až do takej miery, že istá recepčná rozkolísanosť spojená s otvorenosťou hodnotových perspektív individuálneho ľudského príbehu sa stáva súčasťou autorskej stratégie.

...

Hlavná postava románu Damián nás prostredníctvom rozprávania v prvej osobe jednotného čísla vťahuje do labyrintu svojich predčasných právd, preventívnych poloprávd aj vyložených klamstiev. Pohybujeme sa v sieti nečakaných paradoxov, pokrivkávajúcich (seba)manifestácií i krikľavých náznakov, ktoré iba takto spolu dávajú tušiť, v akej spletitej životnej situácii sa – aj so svojím okolím – ocitol. Máme možnosť sledovať jeho silácke gestá, inteligentné mystifikácie, ale aj vnútornú zraniteľnosť: na jednej strane stratenosť v sebe samom, vo svojom príbehu a svojom tele, na druhej strane uväznenosť v osude, v rodovej, sexuálnej a emocionálnej pasci, ktorú mu nastavili iní. Damiánovo pozitívne nasmerovanie, napríklad hľadanie lepších stránok v ľuďoch a odmietanie manipulácie a autoritatívnosti v akejkoľvek podobe, uňho naráža na nespracované zážitky z detstva, ktoré neraz vyúsťujú do skratového konania či vonkajšej agresivity. Sebaobviňovanie, neistota a vytesňovanie traumatizujúcich skúseností za horizont vedomia má za následok zmätok vo vlastnej hlave aj sociálnom správaní, rodovú a sexuálnu sebaidentifikáciu nevynímajúc.