Marcel Pagnol - Zámok mojej matky

Marcel Pagnol: Zámok mojej matky

Marcel Pagnol (1895—1974), člen Francúzskej akadémie, sa preslávil najmä ako úspešný autor divadelných hier a filmových scenárov. Sláva môjho otca je prvým Pagnolovým románom a napísal ho až na sklonku života. K tomuto kroku ho inšpirovali jeho priatelia, lebo tí boli prvými poslucháčmi príbehov z detstva tohto skvelého rozprávača. Osemapolročný marseillský chlapec strávi prvé prázdniny v provensálskych vŕškoch, zažije prvú poľovačku s otcom, vníma svet novými očami. Pagnol svojím rozprávaním vytvoril romanticko-humorné zobrazenie Provensálska z čias, ktoré sa už nevrátia. Druhý diel Pagnolovho diptychu Zámok mojej matky čitatelia pokladajú za jednu z najkrajších kníh o detskom priateľstve. Voľne nadväzuje na román Sláva môjho otca a k už známym postavám a jeho najbližšej rodine pribudnú ďalšie pôvabné postavičky. Aj v tejto knihe nás autor povodí nádhernou provensálskou prírodou a odhalí, ako žili ľudia v nedávnej minulosti. Prinášame ukážku, v ktorej sa Marcel nevie zmieriť s koncom prázdnin a návratom do mesta, ale najmä s odlúčením od svojho nového priateľa, miestneho chlapca Liliho. Problém rieši originálnym spôsobom.

Lili po obede odišiel s tým, že ho čaká mama. Vraj má cepami vymlátiť cícer. V skutočnosti sa vybral preskúmať obsah komory a pripraviť mi zásoby, lebo vedel, že jeho matka je v poli.

Hneď za ním som odišiel do svojej izby pod zámienkou, že si idem pozbierať nejaké osobné veci, ktoré si chcem vziať do mesta, a tam som sa pustil do rozlúčkového listu:

Drahý otecko,

drahá mamička,

drahí rodičia,

hlavne si nerobte nijaké starosti. Bolo by to zbytočné. Už som našiel svoje poslanie. Budem pustovník.

Vzal som si všetko, čo budem potrebovať.

Teraz je už neskoro, aby som študoval, lebo som sa štúdia zriekol.

Ak mi to nevyjde, vrátim sa domov. Odteraz je mojím šťastím dobrodružstvo. Nehrozí mi nijaké nebezpečenstvo. Vzal som si dve tabletky aspirínu. Buďte pokojní.

Okrem toho, nebudem celkom sám. Istá osoba (nepoznáte ju) mi bude nosiť chlieb a počas búrok ostane so mnou.

Nehľadajte ma, mňa nemožno nájsť.

Staraj sa o mamičkino zdravie. Budem na ňu myslieť každučký večer.

Naopak, môžeš byť na mňa hrdý, lebo aby sa človek stal pustovníkom, musí mať odvahu, a tú ja mám. Toto je dôkaz.

Keď sa vrátite, ani ma nespoznáte, až keď vám poviem: „To som ja.“

Paul bude možno trocha žiarliť, ale to nič. Objímte ho v mene jeho staršieho brata.

Nežne vás objímam, hlavne moju drahú mamičku.

Váš syn Marcel,

pustovník z vŕškov.

Potom som šiel po staré lano, ktoré som si všimol v tráve pri studni. Malo necelé dva metre a niekoľko prameňov už bolo zodraných zo šúchania o obrubu. Napriek tomu sa mi videlo, že ten konopný povraz by ma mohol udržať a že by som po ňom mohol zliezť cez oblok von z izby. Schoval som si ho pod matrac.

Napokon som si pripravil slávny „batôžtek“: pár kusov bielizne, jedny topánky, špicatý nôž, sekerku, vidličku, lyžicu, písanku, ceruzku, klbko špagátu, malý kastrólik, klince a zopár starých, vyradených nástrojov. Všetko som schoval pod posteľ s tým, že keď už naši budú spať, zabalím to do deky.

Oba chlebníky som skryl do skrine. Napchal som do nich rozličné potraviny, ako sušené mandle, slivky, trocha čokolády, ktorú sa mi podarilo vytiahnuť z balíkov pripravených na cestu domov.

Tieto tajné prípravy ma veľmi vzrušovali. Keď som sa nehanebne prehrabával v batožine – dokonca aj strýkovej Julovej – prirovnával som sa k Robinsonovi, keď prehľadával podpalubie stroskotanej lode a objavoval tisíce rozličných pokladov, ako kladivo, klbko špagátu či zrnko obilia.

Keď bolo všetko hotové, rozhodol som sa, že posledné hodiny venujem mame.

Starostlivo som bielil zemiaky, prepral som šalát, prestrel som stôl a medzitým som jej sem-tam pobozkal ruku.

Posledná večera bola bohatá a výborná, akoby sme oslavovali nejakú radostnú udalosť.

Nikto nevypustil ani slovko ľútosti. Naopak, všetci sa tvárili, akoby sa celkom tešili na návrat do mraveniska.

Strýko Jules rozprával o svojom úrade, otec sa priznal, že na konci školského roka získa akademické palmy, teta Rose znova spomínala ten svoj plyn… Videl som, že už vlastne odišli.

Ale ja som stále tu.

O kovanie na okenici zazvonil kamienok. Bol to dohovorený signál. Už som bol oblečený a pomaly som otvoril oblok. Z tmy sa ozval šepot: „Si tam?“

Namiesto odpovede som na špagáte spustil pripravený batôžtek. Potom som na vankúš prišpendlil List na rozlúčku a na okennú závoru som pevne priviazal lano. Mame som poslal vzdušný bozk a spustil som sa na zem.

Lili stál pod olivovníkom. Ledva som ho rozoznal. Pokročil dopredu a ticho povedal: „Ideme!“

Z trávy zdvihol dosť ťažký vak, mykol bokom a už ho mal na pleci.

„Sú tam zemiaky, mrkva a pasce,“ oznámil mi.

„Ja nesiem chlieb, cukor, čokoládu a dva banány. Kráčaj, porozprávame sa, až keď budeme ďalej.“

Mlčky sme vystupovali po úbočí až k Petit-Oeil.

S pôžitkom som vdychoval svieži nočný vzduch a bez najmenších obáv som myslel na nový život, ktorý sa práve začína.

Znova sme sa vybrali cestou nahor k Taoumé.

Bola pokojná, ale stiesňujúca noc, na oblohe nebolo jedinej hviezdy. Bolo mi zima.

Spevavý letný hmyz, tí prázdninoví ľudkovia, už nerozozvučiavali smutné ticho neviditeľnej jesene. V diaľke však kňučala sova ušatá a ďalšia sova sa ozývala ako flauta a ten zvuk verne opakovala melancholická ozvena Raponu.

Napredovali sme rýchlymi krokmi, ako sa na utečencov patrí. Ťažké batohy nás ťažili na pleciach. Nerozprávali sme sa. Nehybné borovice popri chodníku vyzerali ako plechové postavy a rosa zvlhčila všetky vône.

Po polhodinovej chôdzi sme došli k Baptistovej kolibe a tam sme si na chvíľu sadli na široký prahový kameň.

Prvý sa ozval Lili. „Veľa nechýbalo, a nebol by som po teba prišiel!“

„Rodičia ťa strážili?“

„Ale nie, nie preto.“

„Prečo teda?“

Chvíľu váhal, potom priznal: „Myslel som si, že to neurobíš.“

„Že neurobím čo?“

„Že neostaneš vo vŕškoch. Myslel som si, že to vravíš len tak, ale že napokon…“

Vstal som. Ranil moju pýchu.

„Takže ty ma máš za babu, čo každú chvíľu mení svoj názor? Myslíš si, že ja iba táram do vetra? Aby si vedel, uvidíš, že keď sa ja raz pre niečo rozhodnem, vždy to aj urobím! A keby si nebol prišiel, šiel by som celkom sám! No ak sa bojíš, môžeš tu ostať. Ja viem, kam idem!“

A pevným krokom som sa znova vydal na cestu. Lili vstal, vak si znova prehodil cez plece a ponáhľal sa za mnou. Predbehol ma, zastal, chvíľu na mňa hľadel a dojatý povedal: „Si skvelý!“

Hneď som sa tváril ako skvelý, ale nič som nepovedal.

Ďalej na mňa hľadel a dodal: „Takého, ako si ty, nenájdeš!“

Konečne sa mi obrátil chrbtom a kráčal ďalej predo mnou… Ale aj tak neprešiel ani desať krokov a znova zastal. Neobrátil sa, len dodal: „Je to tak, si naozaj skvelý!“

Ohromný obdiv, lichotiaci mojej márnivosti, zrazu začal budiť vo mne veľké obavy a musel som sa veľmi namáhať, aby som naďalej ostal skvelý.

Už sa mi to takmer podarilo, keď sa mi odrazu zazdalo, že v diaľke, z pravej strany, počujem hrkotať kamene. Zastal som a nastražil uši. Zvuk sa ozval znova.

„To sú zvuky noci,“ povedal Lili. „Nikdy nevieš, odkiaľ prichádzajú. Vždy naháňajú strach, ale nie sú nebezpečné. Rýchlo si na ne zvykneš.“

Znova sa dal do kroku a došli sme ku kraju zrázu, ktorý prečnieval nad plošinou La Garette… Po ľavej strane sa začínal hustý borový les Taoumé. Zo zeme medzi kmeňmi stúpala hmla úsvitu, pomalé kotúče sa váľali po krovinách.

Akýsi ostrý, krátky, trikrát opakovaný štekot ma celého rozochvel.

„To je poľovník?“ opýtal som sa.

„Nie,“ povedal Lili. „Je to líška. Keď sa takto ozýva, znamená to, že lišiak svojej samičke nadháňa nejakú korisť, dáva jej znamenie…“

Divý hlások sa znova trikrát ozval a ja som si spomenul na učebnicu prírodopisu: slon trúbi, jeleň ručí, líška šteká.

A pretože ten krik bol pomenovaný, stratil svoju nočnú moc. Tá líška štekala, nič viac. To sloveso som už sto ráz niesol v školskej taške. To ma úplne upokojilo a už som sa chystal, že sa Lilimu zverím s týmito povzbudzujúcimi znalosťami, keď v lese naľavo odo mňa, v hmle popod konáre rýchlo prešiel akýsi dosť vysoký tieň.

„Lili,“ zašepkal som, „práve som videl prechádzať akýsi tieň!“

„Kde?“

„Tam.“

„To sa ti len zdalo,“ povedal. „V noci sotva vidieť tiene…“

„Vravím ti, že som vidiel, ako čosi tadiaľ prešlo!“

„Možno líška!“

„Nie… Bolo to vyššie… Nemôže to byť tvoj brat? Čo keď sa vybral na čvíkoty?“

„To nie! Je veľmi zavčasu… Ešte aspoň hodinu bude tma…“

„Tak teda nejaký pytliak?“

„To by ma prekvapilo… Alebo…“

Ale zastal a aj on potichu pozeral na borovicový les.

„Na čo myslíš?“

Odpovedal mi ďalšou otázkou: „A aký bol ten tieň?“

„Trocha ako tieň nejakého človeka.“

„Veľkého?“

„Pravdupovediac, bolo to ďaleko… Áno, bol skôr veľký.“

„Mal na sebe halenu? Dlhú halenu?“

„Vieš, nevidel som ho presne. Videl som čosi ako tieň, hýbal sa a zmizol za borovicou alebo borievkou. Prečo sa na to pýtaš? Myslíš na niekoho, kto nosí halenu?“

„Možno,“ zamyslene povedal. „Ja som ho nikdy nevidel, ale môj otec ho videl.“

„Koho?“

„Veľkého Felixa.“

„Je to pastier?“

„Áno,“ povedal. „Pastier z dávnych čias.“

„Prečo vravíš z dávnych čias?“

„Lebo sa to stalo v dávnych časoch.“

„Nerozumiem.“

Pristúpil bližšie ku mne a potichu povedal: „Už je mŕtvy aspoň päťdesiat rokov. Ale radšej o ňom nehovorme, lebo by ho to mohlo privolať!“

Pretože som naňho ohromený hľadel, zašepkal mi do ucha: „Je to prízrak!“

Liliho odhalenie ma tak znepokojilo, že som si musel pozvať na pomoc indiánsky smiech a ironickým tónom som sa ho opýtal: „Vari len neveríš na prízraky?“

Zľakol sa a potichu povedal: „Nekrič tak silno! Vravím ti, že by ho to mohlo privolať!“

Aby som mu ulahodil, stíšil som: „Nuž teda, poviem ti, že môj otec, ktorý je učenec, aj môj strýko, ktorý pracuje na prefektúre, vravia, že je to hlúposť. Prízraky sú im na smiech. A aj mne sú na smiech. Áno, presne tak, na smiech…“

„Zato môjmu otcovi to nie je na smiech, pretože on ten prízrak videl. Videl ho až štyri razy.“

„Tvoj otec je správny chlap, ale nevie ani len čítať!“

„Nepovedal som ti, že vie čítať! Povedal som, že on ho videl!“

„Kde?“

„Jednej noci, keď spal v Baptistovej kolibe, počul zvonka nejaké kroky. A potom hlboký vzdych, ako keď človek zomiera. Pozrel sa štrbinou v dverách a uvidel veľmi vysokého pastiera v dlhej halene, s bakuľou a obrovským klobúkom na hlave. Bol od hlavy po päty sivý.“

Chcel som byť ďalej prívetivý, preto som zašepkal: „Možno to bol ozajstný pastier…“

„To teda nie! Dôkazom, že to bol prízrak, je, že keď otec naširko otvoril dvere, nebolo tam nikoho. Ani pastier, ani prízrak, nič.“

To bol ťaživý dôkaz.

„A čo tu robí ten prízrak? Čo vlastne chce?“

„Podľa všetkého bol veľmi bohatý, mal aspoň tisíc oviec. Zbojníci ho zavraždili, vrazili mu medzi lopatky dlhú dýku a ukradli mu veľké vrece zlatých mincí. Preto sa stále vracia, aby sa vyžaloval. Stále hľadá svoj poklad.“

„Predsa dobre vie, že my dvaja sme mu ho nevzali.“

„To mu povedal aj môj otec.“

„Rozprával sa s ním?“

„Pravdaže. Keď prišiel štvrtý raz, rozprával sa s ním cez dvere. Povedal mu: Počuj, Felix, ja som pastier ako ty a neviem, kde je ten tvoj poklad. Preto ma neotravuj, potrebujem sa vyspať… Vtedy prízrak nepovedal ani slovo, ale začal si pískať a pískal aspoň desať minút. Otca to nahnevalo a povedal mu: K mŕtvym mám úctu, ale ak budeš v tomto pokračovať, vyjdem von a štyrikrát ťa prežehnám a šesťkrát kopnem do zadku.

„To mu povedal?“

„Áno, povedal a aj by to bol urobil. Ale on pochopil. Odišiel a už nikdy sa nevrátil.“

Tá príhoda bola celkom nezmyselná. Rozhodol som sa, že jej nebudem veriť: malo ma v tom podporiť pár otcových obľúbených slov. Povedal som: „Úprimne povedané, myslím si, že je od teba veľmi hlúpe vykladať mi primitívne názory, ktoré nie sú ničím iným než obyčajnými poverami. Prízraky sú výplodom ľudovej fantázie. A prežehnávanie zasa obyčajným tmárstvom!“

„Ohó!“ ohradil sa Lili. „Prežehnávanie je zaručený prostriedok proti prízrakom! Každý ti povie, že ich to roztrhne napoly.“

Uštipačne, no dosť chabo som sa zasmial: „A ty ten znak kríža, samozrejme, vieš robiť…“

„Pravdaže,“ povedal.

„A ako tá pantomíma vyzerá?“

Niekoľko ráz si slávnostne urobil na tele znamenie kríža. Posmešne som ho napodobnil. V tej chvíli sa z tmy ozval bzukot a čosi mi rovno do čela ľahko, ale prudko vrazilo. Nemohol som zadržať výkrik. Lili sa zohol a čosi zdvihol zo zeme.

„Je to roháč,“ povedal.

Rozpučil ho opätkom a znova sa pohol ďalej. Kráčal som za ním a z času na čas som sa obzrel dozadu.

Boli sme už takmer pod Taoumé a jasne som videl obrysy zrázu prečnievajúceho nad podzemným priechodom, kde budem prežívať svoje veľké dobrodružstvo.

Lili odrazu zastal. „Na jedno sme zabudli!“

Z hlasu mu bolo cítiť veľký nepokoj.

„Na čo?“

Namiesto odpovede len pokrútil hlavou, vak zložil do levandule a spustil monológ: „Sa mi ani nechce veriť, že na takú vec sme zabudli! Mal som na to myslieť. Ale aj ty si na to zabudol… Čo budeme teraz robiť?“

Sadol si na skalu, prekrížil si ruky a zmĺkol, stále krútiac hlavou.

Jeho trocha teatrálne správanie ma podráždilo a prísne som mu povedal: „Čo ťa to pochytilo? Blázniš či čo? Tak na čo sme to zabudli?“

Prstom ukázal na zráz a vyslovil to tajuplné slovo: „Sova.“

„Čo máš na mysli?“

„Veľsova.“

„Čože?“

Rozčúlil sa a rázne povedal: „Tá, čo nám chcela vyďobať oči! Ten skalný výr! Žije pod stropom a určite tam má aj samicu… Videli sme iba jedného, ale stavím sa s tebou o dvanásť pascí, že sú tam dva!“

Bola to strašidelná správa. Človek môže byť stokrát skvelý, bývajú chvíle, keď ho osud zradí.

Dve veľké sovy! Už som videl, ako mi krúžia okolo hlavy, žlté zobáky majú otvorené, vidieť im čierne jazyky, zlovestný pohľad, zakrivené pazúry… Tie sa stali tisíckrát nebezpečnejšie, odkedy som ich doma opísal, a moje strašidelné sny ten opis len potvrdili… Čo najtuhšie som zavrel oči a zhlboka som dýchal.

Nie, to nie je možné! To už radšej trieda pána Bessona so štvorcami, kosoštvorcami a občianskymi povinnosťami.

Zámok mojej matky v preklade Oľgy Hirnerovej vychádza vo Vydavateľstve Slovart.