Marcus Sedgwick: Kniha mŕtvych dní

Marcus Sedgwick: Kniha mŕtvych dní

Marcus Sedgwick bol kníhkupcom a 10 rokov pracoval vo vydavateľstve. Jeho debut Floodland  získal cenu za najlepšiu knihu  pre deti roku 2000. Kritika veľmi pozitívne prijala i jeho ďalšie romány Witch Hill z roku 2001 a The Dark Horse z roku 2002, ktorý sa dostal do užšieho výberu na udelenie Carnegieho medaily. Marcus Sedgwick žije v Sussexe.

Mág Valerián sa pokúša zachrániť si život, lebo inak bude musieť zaplatiť cenu za zmluvu, ktorú pred mnohými rokmi uzavrel so zlom. Lenže alchýmia a mágia sa nemôžu merať s démonickými silami, ktoré ho prenasledujú. Pomáha mu jeho sluha, Chlapec a dievčina, bystrá Rakyta. Vydajú sa na cestu, z ktorej niet úniku a napokon ich pohltí čierňava zabudnutého podzemného mesta. Nikto z nich netuší, že práve Chlapec je ten, kto drží v rukách kľúč k ich osudom.

Kniha mŕtvych dní sa odohráva vo vzdialenom čase a priestore, na temných, nebezpečných miestach. Je to fascinujúci príbeh o moci, o všadeprítomnej hrozbe blížiaceho sa zla a o zúfalej mágii...

Marcus Sedgwick: Kniha mŕtvych dní

V inej časti cintorína Valerián tiež premýšľal o čase. Videlo sa mu, že každým dňom, každou hodinou čas plynie čoraz rýchlejšie. Mal pocit, že každá sekunda je o polovicu kratšia než tá predošlá, akoby sa s blížiacim sa koncom roka čas zrýchľoval. Koniec roka, a koniec...

Zatlčil tú myšlienku do pozadia svojej mysle a sklonil sa už v poradí  k sedemdesiatemu tretiemu náhrobku, aby si ho prezrel.

Nútil sa do pokoja, keď si prečítal meno. Gad Beebe? Nie.

Gad Beebe? Čo to bolo za meno? Dôležité. Pre Valeriána bolo veľmi dôležité.

Koľkého je dnes?

Dvadsiateho ôsmeho. Po dnešku zostávajú už len tri dni. Tri dni na to, aby našiel odpoveď a pritom tak veľa záviselo od Keplera! Kedysi, pred mnohými rokmi, mu plne dôveroval, no veci sa zmenili. Vždy však rešpektoval jeho učenosť a teraz, keď išlo o veľa, potreboval každú pomoc, akej sa mu mohlo dostať.

Sedemdesiaty štvrtý. Nie.

Kepler. Camera obscura fungovala dokonale. Stála ho celý zárobok za posledný rok v divadle, ale stála za to. Kepler sa mu vysmial, keď ho po prvýkrát požiadal, aby mu ju zostrojil. Načo to bude dobré? vyškieral sa. Na konci ti bude beztak nanič. Nezachráni ťa pred blížiacim sa Osudom!

Sedemdesiaty piaty. Nie.

Ale neskôr, keď na tom Valerián trval, Kepler zmenil názor. Veľmi dobre, miniem tvoje peniaze. Bude to drahé, povedal mu. Robím len to najlepšie optické vybavenie.

Sedemdesiaty šiesty. Nie.

A tak sa dohodli a Valerián ďalší rok drel na tých hlúpych vy-stúpeniach, až kým nebol prístroj hotový. Kepler mu povedal, že je paranoidný. Paranoidný! Aj on by bol paranoidný, pomyslel si Valerián, keby sa krátil jeho čas. Keby niečo prenasledovalo jeho, tiež by bol sakramentsky paranoidný!!

Sedemdesiaty siedmy. Nie.

Valerián sa vystrel a pohol sa k ďalšiemu náhrobku s náznakom pochybností, či zvolil správny postup. Vedel, že musí existovať lepší spôsob, no práve vo chvíli, keď sa mu v hlave zrodil nápad, upútalo jeho pozornosť niečo pred ním.

Svetlo.

V temnote pred ním sa mihalo slabé svetlo.

„Ten Chlapec nič nespraví poriadne!” nadával potichu. „Povedal som mu, nech sa drží pri tamtej stene.”

Vybral z vrecka ďalšiu sviečku a odpálil ju od tej, ktorú už držal v ruke. Tentoraz nijaké triky. Zastokol sviečku do zeme pri čísle sedemdesiatosem, aby si to miesto označil, a vydal sa zistiť, čo jeho Chlapec vyvádza.

Keď sa priblížil ku zdroju svetla, oči sa mu rozšírili od prekvapenia.

„Ale! Vitajte, Valerián,” povedal vysoký prerývaný hlas.

Valerián sa zvrtol na útek, no po rane do hlavy stratil vedomie skôr, než dopadol na zem.

***

„Čo?” zašepkal Chlapec.

„Čo?” odpovedala Rakyta.

„Čo si vravela?” spýtal sa Chlapec.

„Nič som nevravela,” povedala.

Nakláňali sa nad hrobom. Nad ďalším hrobom. Prezerali náhrobok za náhrobkom, až sa im začali vyryté mená rozmazávať pred očami. No nikde nebola ani stopa po človeku, ktorého meno by sa aspoň približne ponášalo na Gad Beebe.

„Čo to bol za zvuk?”

„Len si čosi namýšľaš,” povedala Rakyta, usilujúc sa o tom presvedčiť aj sama seba.

„Prešla už hodina?” spýtal sa Chlapec.

„Áno,” povedala. „Áno, už musela prejsť. Poďme, vrátime sa.”

„Si si istá, že je to už hodina?” uisťoval sa Chlapec. „Totiž, nechceme...”

V tej chvíli zaznel ďalší zvuk, úder kovu na kov, a aj keď prichádzal z diaľky, začuli ho obaja.

Stuhli.

„Sviečka!” varovala Rakyta.

Chlapec sfúkol sviečku. Obklopila ich absolútna čierňava. Po chvíli začali trochu vidieť, pretože ich zreničky sa rozšírili do takej miery, aby zachytili toľko svetla, koľko len bolo možné. V nepriehľadnom sivom tieňovom svete zrazu obaja zočili to isté – záblesk žltkastého svetla vľavo od nich, v samom srdci cintorína.

„To musí byť Valerián,” povedala Rakyta.

„Prečo?”

„No, kto iný by tu teraz bol?”

Chlapec nechcel ani len pomyslieť na možné odpovede na túto otázku.

„Áno,” súhlasil, „musí to byť on. Poďme. Rovnako dobre sa s ním môžeme stretnúť aj tam.”

Vydali sa do temnoty a Chlapec hneď vrazil do náhrobného kameňa. Mesačnž svit sa stratil za oblakmi a bez svetla, ktoré by ich viedlo, boli sivé kamene v podstate neviditeľné. Vstal a potichu preklínal Valeriána.

„Chlapec,” zasyčala Rakyta. „Tu je chodník. Poď. Keď sa naň dostaneš, môžeš sa orientovať podľa kamienkov.”

 Mala pravdu. Keď pod nohami zacítili škrípuci štrk, mohli za svetlom napredovať  rýchlejšie. Chlapec zistil, že keď sa pozerá rovno pred seba, teda nie tesne pod nohy, nezreteľný sivý tieň chodníka dokáže rozoznať lepšie.

Keď už boli blízko, Chlapec pocítil slabý nepokoj.

„Rakyta?” spýtal sa ticho.

Nebrala ho na vedomie, alebo ho iba nepočula.

„Rakyta?” zopakoval a zastal.

Otočila sa.

„Hýb sa,” protestovala. „Čo ti  zasa prekáža? Ja už chcem ísť skrátka domov.”

„Rakyta, nemyslím si, že je to Valerián.”

„Nerob problémy,” povedala. „Kto iný by to mohol byť?”

Zmĺkla, keď si uvedomila dvojaký zmysel svojich slov.

„Navyše,” pokračoval Chlapec, „Valerián išiel tamtou cestou.”

Rakyta nevidela ruku, ktorou mával v temnote, no pochopila.

Dlho tam stáli a nevedeli, čo si počať. Svetlo od nich nebolo vzdialené viac ako sto stôp, a tak počuli nejasné zvuky, ktoré k nim doliehali ponad náhrobky.

„Čo ak je to on?” spýtal sa Chlapec.

„Budeme tam musieť ísť a zistiť to,” povedala Rakyta.

 „Dobre,” súhlasil, „ale buďme opatrní. Prosím.”

Spustili sa na ruky a kolená a začali sa plaziť smerom ku svetlu, zišli z chodníka a napredovali krížom cez rady malých náhrobkov i väčších pomníkov.

Chlapec cítil, ako mu vlhkosť z drsnej trávy začína stúpať ku kolenám. Rukami sa brodil v blate a mal ich čoraz studenšie, i keď nie premrznuté, ako čoskoro budú, ak bude prituhovať tak rýchlo ako doteraz.

Po niekoľkých minútach si už necítil prsty; o niečo neskôr mu znecitliveli aj dlane.

Ale vytrvali, a keď sa priblížili k svetlu, videli, že urobili dobre, keď boli obozretní. Už z tejto vzdialenosti bolo zrejmé, že nie sú jediní, kto túto noc prišiel pracovať na cintorín.

Dorazili k veľkej hrobke so smútiacimi anjelmi, obkolesujúcimi ťažký kamenný uzáver, a rozhodli sa, že sa za ňou ukryjú. Keďvyzreli spoza hrobu, otvoril sa im výhľad na zvrátený výjav.

V otvorenom hrobe tvrdo pracovali traja muži. Okolo nich ležali rôzne nástroje. Vedľa, na veľkom kuse plátna, sa kopila vysoká hromada zeminy. Scénu osvetľoval malý sklený lampáš, opretý o vedľajší hrob. Vrhal dlhé a pochmúrne tiene. Ležal tam náhradný rýľ a  kovová tyč s hákom na konci. A bolo tam aj veľké plátenné vrece, v  ktorom sa niečo nachádzalo. Niečo veľké a znepokojujúce.

„Vykrádači hrobov!” varovne zasyčala Rakyta.

Chlapec prikývol.

Po Valeriánovi tam nebolo ani stopy.

„Poďme,” povedal Chlapec.

Rakyta ho nebrala na vedomie a pokúšala sa zistiť, čo na tej scéne nesedelo.

Postavy pred nimi hádzali zeminu späť do hrobu. Bolo zrejmé, čo sa ukrývalo vo veľkom vreci vedľa nich na tráve.

„Vydrž,” povedala Rakyta. „Pozri. Odchádzajú. Počkajme.”

„Poďme nájsť Valeriána a vypadnime odtiaľto.”

„Hneď. Pozri, už idú preč.”

Bola to pravda. Muži pracovali rýchlo a len čo skončili, trvalo im sekundu či dve, kým si pozbierali svoje veci, vrátane hrozného vreca, a  už aj šli. Celkom bez strachu kráčali preč do noci, rovno po hlavnom chodníku uprostred cintorína.

„Stále musel do všetkého strkať nos,” povedal jeden z mužov. Chlapec a Rakyta pri zvuku jeho hlasu až poskočili. Bol vysoký a kolísavý ako hlas umierajúceho.

Chlapcovi sa zdalo, že počul, ako sa jeden z nich zasmial, ale možno si to len namýšľal.

Rakyta medzitým opustila ich úkryt a náhlila sa k hrobu.

Vystrašený Chlapec váhal pri hrobke, nebol si istý, čo bolo nebezpečnejšie: ísť za ňou, alebo zostať tam, kde bol. Ďalší pohľad na zívajúce rady náhrobkov v temnote ho presvedčil, aby sa pohol.

Keď Rakytu dobehol, skláňala sa k tráve vedľa hrobu.

„Rakyta,” žiadal Chlapec, „poďme. Prosím. Jednoducho už... ”

Pozri,” povedala. „Človek by takmer nezistil, že tu vôbec boli. Je tu trocha mäkkšej pôdy, ale inak... skrátka len hrob, aj čerstvý hrob by vyzeral presne takto isto.”

Kývla na čerstvú zeminu na hrobe.

„Chlapec,” povedala, „čo bolo nesprávne na tom, čo si práve videl?”

Chlapec sa na ňu zamračil, no v tme to aj tak nebolo vidieť.

„Okrem toho, že práve ukradli nejaké... telo?” spýtal sa sarkasticky.

„Presne!” povedala. „Ukradli nejaké telo. No?”

Chlapec krútil hlavou a obzeral sa okolo seba v očakávaní, že sa vykrádači hrobov každú chvíľu vrátia. Všimol si, že obloha sa trochu rozjasnila. Do svitania zostávalo ešte veľa času, ale teraz aspoň o niečo lepšie videli.

„Pozri,” začala Rakyta. „Nevyznám sa v metódach, aké používajú vykrádači hrobov, ale prečo by ten hrob zase zasypali potom, keď vzali... veď vieš čo.”

„Neviem,” povedal. „Dobre, je to čudné, ale čo keby sme pohľadali Valeriána a prebrali to až doma?”

„Určite by jednoducho len odišli – iba ak by potrebovali zakryť svoje stopy.”

„Alebo zakryť niečo,” povedal Chlapec proti svojej vôli.

„Alebo nieko... Nie, to je príliš hrozné.”

Zmĺkli a ticho hľadeli na čerstvo prekopanú zeminu pri svojich nohách. Svitanie teraz prichádzalo čoraz rýchlejšie a dôraznejšie, vrhajúc slabé svetlo na celú šíru oblasť rozkladu, rozprestierajúcu sa okolo nich.

„Počul si...?” spýtala sa zrazu Rakyta.

Chlapec prikývol, pevne zovrel pery a usiloval sa nekričať.

Z hrobu pri svojich nohách začuli nejasné ťukanie. Nejasné, no neodškriepiteľné. Silnelo, až z neho bolo pravidelné a silné klopanie, ktoré zrazu prestalo.

Chlapec a Rakyta sa k sebe pritisli. Zvuk sa ozval znovu.

Náhle to pochopili, obaja sa vrhli na zem a začali rozhrabávať a  odhadzovať hromadu kyprej zeminy pred sebou. Pôda nebola stlačená, ale v chladnom rannom vzduchu začala zamŕzať a oni mali ruky ešte stále skrehnuté a rozboľavené od plazenia sa po cintoríne.

Hrabali so skľavenými rukami, až kým ich nemali celé od blata, kúsok po kúsku vyhadzovali hrobovú zeminu, až napokon, zadychčaní a spotení, odkryli vrchnák rakvy.

Bol rozlámaný. Samozrejme, že bol rozlámaný, keďže túto noc ho už raz odkryli, aby vydal svoj príšerný, no cenný obsah.

Nebyť toho, nedokázali by ho zachrániť. Kým by sa im podarilo nájsť krompáč alebo sekáč a neohrabane sa presekať do rakvy, bol by už mŕtvy.

Aj takto to len-len že  zvládli. Ich slabé, zlyhávajúce ruky horko-ťažko vytiahli polámanú časť rakvy von zo zeme a odkryli dusiacu sa, zranenú a vydesenú postavu vo vnútri.

Chlapec a Rakyta mlčky bojovali so zvyšnou zeminou, aby im vydala svoj poklad. Chlapec začal ťahať jednu ruku, ale len čo to spravil, vzduch preťalo bolestné zavytie. Celý zvyšok svojich síl vložili do toho, aby ho vytiahli za plecia, a potom sa im to konečne podarilo.

Kašlúci a prskajúci Valerián ležal vedľa hrobu na zmesi trávy a hliny, polomŕtvy, so zlomenou pravou rukou, ovísajúcou v otrasnom uhle.

Vedľa neho čupeli Chlapec s Rakytou, dychčali ako psy a usilovali sa polapiť dych.

Úryvok z románu Kniha mŕtvych dní, ktorý vychádza vo vydavateľstve Arkus.