Martin Rajec - Po stopách konfliktov

Martin Rajec: Po stopách konfliktov

Martin Rajec (1975) precestoval kus sveta ako súkromná osoba, reportér televíznej stanice TA3 i člen filmového štábu. Jedenásty september 2001 spôsobil, že sa stal vojnovým reportérom. Okrem spravodajských informácií priniesli jeho cesty aj príbehy, ktoré z novín nepoznáme. Viac než o samotných ozbrojených konfliktoch sa dozvieme o zákulisí práce reportéra, o ťažkých podmienkach, v ktorých si musí operatívne poradiť a pracovať v nich, o problémoch s cestovaním či ubytovaním, o metódach práce zahraničných kolegov, o strachu a odvahe miestnych ľudí… V dvoch afrických krajinách si autor zasa všíma problémy každodenného života a sociálne konflikty. Zasvätene informuje o historických okolnostiach, v dôsledku ktorých sa tieto štáty musia boriť so špecifickými javmi. Dramatické rozprávanie z ohnísk vojnových a sociálnych konfliktov dopĺňajú zážitky z autorovho študentského pobytu v Izraeli, ktorý v ňom prebudil túžbu po cestovaní a zbieraní zaujímavých príbehov.

Lahôdkou pre oko sú zasa snímky vynikajúceho českého fotografa Michala Novotného, viacnásobného držiteľa ocenení v Czech Press Photo, Best of Photojournalism a tretej ceny vo World Press Photo z roku 2006.

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

Deti ulice

Slnko nad Kinshasou sa začalo skláňať k obzoru. Trinásťročný Rilene kráčal pomaly domov. Po tvári mu stekali pramienky potu. Cítil únavu. Jeho bosé chodidlá pokrývali drobné ranky. Napriek tomu žiaril šťastím, vyčerpanosť ani poranenia mu vôbec neprekážali. Podarilo sa mu streliť tri góly a jeho tím vyhral. Keby sme hrali so skutočnou futbalovou loptou, a nie s handrovou, určite by som strelil dvakrát toľko gólov, pomyslel si.

Zabočil za roh. Na druhej strane cesty sa objavil dom jeho tety, kde žil spolu so súrodencami. Otec im zomrel pred viac ako piatimi rokmi. Mama odišla do Angoly, kde si chcela nájsť prácu, ale odvtedy o nej nepočuli. Z ošarpaného prízemného domu, ku ktorému sa Rilene blížil, sa čoraz hlasnejšie ozýval krik. Rozpoznal tetin hlas. Teta bola v poslednom čase stále podráždená a Rilene si všimol, že jemu i jeho súrodencom dáva čoraz menej jedla.

Zhlboka sa nadýchol a vošiel dovnútra. V rohu zbadal staršiu sestru. Hlavu mala sklonenú, po tvári jej stekali slzy. Vedľa nej stál jeho brat-dvojča, hlasno vzlykal a držal za ruku najmladšieho brata, ktorý zjavne nechápal, čo sa to vlastne deje.

„A už je tu aj posledný diabol!“ vykríkla teta a zlostne pokračovala: „Už ste tu všetci, nemáte na čo čakať! Zoberte si svoje handry a vypadnite! Nech vás tu už nevidím!“

„Prečo? Čo sme spravili?“ nechápavo sa spýtal prekvapený

Rilene.

„Čarami ste zabili vlastného starého otca a starú mamu! Navštívila som šamana. On mi všetko povedal. Ste posadnutí démonmi a praktizujete čiernu mágiu!“

Teta chytila Rilena za ruku a vytiahla ho na ulicu. Súrodenci ho s plačom nasledovali.

„Nech vám ani nenapadne vrátiť sa sem!“ precedila cez zuby a vzápätí sa stratila v útrobách svojho domu.

Rilene pevne stisol ruku nariekajúcemu bratovi. Posledný krát sa pozrel na ich bývalý domov a snažil sa pochopiť, čo sa vlastne stalo. Pomaly vykročili vpred. Začalo sa stmievať. Deti si posadali na kraj cesty. Štyri drobné postavičky sa stúlili k sebe. Ľudia prechádzajúci okolo nich im nevenovali ani najmenšiu pozornosť. Podobný výjav totiž nie je v Kinshase výnimočný. Na ulici tu žijú tisícky detí. Miestni ich volajú šege.

Sedím na posteli v Paveda centre určenom pre šege. Izba zapácha močom. Od vychovávateľa sa dozvedám, že niektoré deti sa v noci pomočujú. Šok, ktorý prežili, keď sa ocitli opustené bez strechy nad hlavou, na nich zanechal trvalé stopy.

Pozorne sledujem Rilenove smutné oči. Snažím sa na základe faktov i s pomocou fantázie poskladať si v hlave mozaiku jeho príbehu.

„Na ulici sme žili jeden rok,“ začína svoje rozprávanie so sklopenými očami Rilene. „Pamätám sa, že prvú noc pršalo a my sme sa nemali kde skryť. Bolo to hrozné. Živili sme sa tým, že my s bratom sme predávali papierové vrecká a naša staršia sestra zasa vodu. Najmladší brat nám nemohol pomáhať, bol ešte maličký. Za zarobené peniaze sme si kupovali stravu. Niekedy sa nám podarilo dokonca aj niečo ušetriť. Stále sa nedokážem vyrovnať s tým, že sme sa ocitli bez domova. Bol to pre mňa šok. Neviem si vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Teta nás potrestala nespravodlivo. My sme starých rodičov čarami nezabili.“

Chlapec viditeľne znervóznie. Vychovávateľ mu dohovára v miestnom jazyku. Pýtam sa tlmočníka, čo sa deje. Rilene sa vraj obáva, či si nemyslím, že je naozaj posadnutý démonmi. Vysvetľujem mu, že na démonov neverím. Očividne ho to upokojí a pokračuje v rozprávaní.

„Do Paveda centra som sa dostal pred pol rokom. Moje dvojča je aj s najmladším bratom v inom centre. Pre mňa tam už nebolo miesto, tak som sa dostal sem. Sestre našli rodinu, ktorá si ju adoptovala. Tu som šťastný.“

Vychovávateľ zrazu náš rozhovor ukončuje. Vraj je to nevyhnutné, lebo chlapca rozprávanie o jeho žalostnej minulosti traumatizuje. Rilene vstáva, aby sa s nami rozlúčil. So sklonenou hlavou opúšťa izbu.

V Paveda centre poskytujú deťom stravu, ubytovanie a základné vzdelanie. Vyučia sa tu aj remeslu, aby sa po odchode z centra neocitli opäť na ulici a mohli sa uplatniť. V Kinshase je veľmi málo podobných centier.

„Počet opustených detí v celej krajine nemožno odhadnúť. Iba v Kinshase ich podľa odhadov humanitárnych organizácií žije na ulici dvadsaťtisíc,“ hovorí sestra Maribelle z tereziánského rádu. Do Konga prišla zo Španielska a venuje sa Paveda centrám v Kinshase. „V našom centre je umiestnených štyridsať detí. Zbierame ich doslova z ulice. Je to však len kvapka v mori. Porovnajte si našich štyridsať detí s obrovským počtom tých, ktorým sa žiadnej pomoci nedostane. Snažíme sa pomáhať, jako môžeme, ale naše finančné prostriedky sú obmedzené. Žijeme iba zo zahraničných dotácií. Snažíme sa upozorňovať ľudí v bohatých krajinách na problém šege, ale veľmi sa nám to nedarí. Peniaze, ktorými teraz disponujeme, vystačia na prevádzku nášho centra iba do konca roka. Jedným z našich cieľov je vrátiť deti späť do pôvodných rodín. Je to však veľmi ťažké a náročné na čas. Preto sa pre deti snažíme nájsť i nové rodiny.

V mnohých prípadoch je obvinenie dieťaťa z bosoráctva iba zámienkou na to, aby ho rodičia mohli vyhnať na ulicu. Hlavným dôvodom je chudoba. Rodina sa zbavuje detí, pretože nemá prostriedky na ich obživu. Nie vždy za tým však stojí iba takáto pragmatická kalkulácia. Viera v silu zlých démonov a v mágiu je totiž v tejto krajine veľmi silná. Mnohí domorodci sú úprimne presvedčení, že všetko zlé majú na svedomí démoni: pripisujú im na vrub dokonca aj pokazené domáce spotrebiče. Mágia je tu hlboko zakorenená, má dávnu tradíciu. V mnohých dedinách sa post náčelníka spája s úlohou šamana.“ Podľa sestry Maribelle prežívajú deti, ktorých sa rodina zriekne, hotové peklo. Zákony ulice sú neuveriteľne kruté.

„Všimnite si, že na ulici žije omnoho viacej chlapcov ako dievčat. V tomto neúprosnom prostredí môžu totiž prežiť iba silní jedinci a chlapci sú odolnejší ako dievčatá. Uživia sa predajom alebo hoci aj krádežami. Dievčatá to majú ťažšie – uchyľujú sa k prostitúcii.“

Šestnásťročnú Terezu som stretol v centre dona Bosca pre opustené dievčatá v Kinshase. Krásne a sebavedomé dievča prežilo peklo a jazvy na rukách jej to každodenne pripomínajú. Tereza nikdy nepoznala svoju matku. Otec ju zveril do opatery tety a zmizol. Teta sa jej okamžite zbavila a zaviezla ju k babke.

„Moja stará mama bola veľká čarodejnica. Aj u nej sa ma pokúšali zabiť. Mučili ma,“ tvrdí Tereza. Rodina sa ju snažila utopiť v rieke. Stará mama ju pálila drôtom s elektrickým prúdom a zväzovala na dvanásť hodín do klbka oceľovým lankom. Tereza má dodnes jazvy po celom tele. Jednu ruku nedokáže narovnať ani po operácii, ktorú jej zaplatili rádové sestry, čo sa o ňu dnes starajú.

Napriek oficiálnemu zákazu sa v Kongu na vyháňanie démonov z tela stále používa mučenie. Medzi najbrutálnejšie spôsoby, s ktorými som sa stretol, patrí pálenie žehličkou. Tereza netuší, prečo ju rodina obvinila z posadnutosti démonom.

Dôvod jej nikto nepovedal. Napokon skončila na ulici.

Chudoba dosahuje v Kongu gigantické rozmery. Väčšina ľudí bojuje o holé prežitie, ale najviac na to doplácajú tí najmenší.

Fenomén šege je len jeden z mnohých problémov krajiny. Európana kráčajúceho po uliciach Kinshasy neustále otravujú otrhané deti, ktoré pýtajú peniaze. Pocit viny po čase vystrieda únava z odháňania detí, pre ktoré mu už peniaze nezostali. Uvedomí si, že všetkým pomôcť nemôže. Opusteným deťom v uliciach Kinshasy však neostáva iné, iba bojovať o prežitie. Ich jedinou nádejou je pomoc zo zahraničia, ktorá však nie je ani zďaleka dostatočná, alebo – zázrak.

Ako vyhnať démona

Na zaprášenom dvore sa už od rána tiesnia ľudia rôznych vekových kategórií – deti, ich rodičia aj starí ľudia. Spoza plachty vyjde sympatický starček a prehovorí k najbližšej rodine.

Otec rodiny mu podá vtáčie pero. Starec pristúpi k prvému

dieťaťu. Prstami mu otvorí ústa a začne ho dráždiť perom v krku. Chlapček vyzerá vystrašene, ale nebráni sa. Zrazu ho napne a vyvracia sa doprostred dvora. Starček pozorne preskúma vývratky a na tvári sa mu rozhostí spokojný výraz.

„Dám deťom zjesť niť. Na druhý deň prídu za mnou znova. Vtáčím perom, ktoré si samy prinesú, ich prinútim, aby vyvrátili potravu. Keď nájdem kúsok mäsa zamotaný do nite, znamená to, že sa tam ukrýval démon. Jeho vyvrátením sú deti oslobodené od zlých síl,“ tvrdí šaman Phillipe Bandu. Za vyhnanie démona inkasuje dva doláre. Živí sa remeslom, ktoré zdedil po svojich predkoch. Vyháňa démonov aj z dospelých a lieči všetky druhy chorôb.

„Prvýkrát som sem prišla pred dvoma rokmi. Strašne ma bolela hlava a v nemocnici mi nevedeli stanoviť diagnózu,“ hovorí pacientka Maria Fatuma. „Šaman mi vytiahol z rôznych častí tela päťdesiat brokov. Ony boli príčinou mojich zdravotních ťažkostí. Po šamanovom zákroku bolesti pominuli. Odvtedy sem chodím vždy, keď sa mi vrátia zdravotné problémy.“

Operácie sa konajú v dome. V šere malej izby sledujeme jednu z nich. Šaman žiletkou jemne zarezáva do pacientovho tela. Počína si tak zručne, že po rezoch neostávajú žiadne rany. Výraz v tvári postihnutého prezrádza, že naozaj cíti bolesť. Sústredenejšiemu pozorovateľovi však neujde, že kože sa obratne dotýka neostrou stranou žiletky. Po vykonaní jedného z „rezov“ sa šamanovi zrazu objavia v dlani broky. Neskôr sme sa zhodli na tom, že ich mal ukryté medzi prstami ruky, ktoré držal neprirodzene pri sebe.

„Broky vyrezávam z dospelých ľudí, ktorí majú zdravotné problémy. Pravou príčinou ich neduhov sú démoni, ktorí sídlia v brokoch. Chorých ľudí nimi v noci postrelili čarodejnice. Ja počarované broky z tela vyberám a zbavujem tak ľudí, ktorí za mnou chodia, nepríjemností,“ tvrdí osemdesiatročný Phillipe Bandu. O pacientov nemá núdzu. Liečebné postupy, ktoré zdedil po predkoch, zmodernizoval – žiletka a broky nepatria do tradičnej výbavy šamana. Podľa jeho slov si slávu v Kinshase získal tým, že postavil na nohy ochrnutého generála, ktorý patril do okruhu obľúbencov diktátora Mobutua. Odlišné metódy používajú na vyháňanie démonov a liečenie chorôb pastori a proroci. „Šamani používajú negatívnu silu a my pozitívnu silu, modlitbu v mene Ježiša Krista,“ prezentuje svoj postoj k šamanom pastor letničného hnutia Maurice Lusamba.

„Niekedy sa pri nej treba dotknúť rukou čela postihnutého a účinok je silnejší. To nám dodáva silu na vyháňanie démonov. Nemám nič proti šamanom, tiež boli na vykonávanie tohto remesla vyvolení vyššou silou.“

Hlavne v mestách sa pastori a proroci tešia väčšej popularite ako šamani. Niektorí ľudia však pre istotu navštevujú oba typy liečiteľov. Súboj s démonmi a zlými silami je v Kongu každodennou záležitosťou. Ľudia ich vinia za všetko zlé, čo sa im v živote prihodí. Nie vždy sú však vzťahy medzi pastormi a šamani bezproblémové.

„Môj otec bol šaman a iní šamani ho zabili čarami,“ tvrdí pastor Mbulu. „Pred smrťou si nás zavolal a povedal nám: ,Všetkým svojim potomkom zakazujem zaoberať sa šamanizmom a dotýkať sa fetišov. Šamani používajú zlé sily a nakoniec vás zničia.‘ Ja svojich veriacich od návštevy šamana odrádzam.“

V ostatnom čase sa v konžských mestách stáva čoraz populárnejším letničné hnutie, ktoré ovláda televízne a rozhlasové stanice a ovplyvňuje aj politiku. Jeho masovo navštevované obrady sprevádza hlasná hudba a tanec. Ľudia sa ich prostredníctvom dostávajú do tranzu. Niektorí z nich sa v triaške, vydávajúc neartikulované výkriky, zrútia na zem. Pastor mi vysvetlil, že záchvat dostanú tí veriaci, ktorých telo opúšťajú zlé sily aleb ktorí zacítia prítomnosť Boha. Veriaci sú presvedčení, že počas obradov sa pravidelne dejú zázraky. Každá omša sa končí dobrovoľnou peňažnou zbierkou, niekedy ide o plné vrecia bankoviek.

„To, čo sa teraz deje v Kongu, je náboženské šialenstvo,“ hovorí mi podnikateľ Jim. „Hlavnou príčinou tohto javu je zrejme neúnosná sociálna situácia v krajine. Niektorým ľuďom nezostáva nič iné, len veriť v zázrak. V modlitbách trávia celé dni. Toľkých prorokov, koľko je ich teraz u nás, niet v celom Starom zákone. Katolícka viera je síce v Kongu stále najrozšírenejšia, stráca však na sile. Živnú pôdu tu nachádzajú rozmanité sekty a nové náboženstvá. Niektorí podnikavci si z toho spravili slušný biznis. Dnes si totiž môže hocikto

zriadiť kostol a zbohatnúť na tom. Zákon mu to umožňuje. Ak chce takýto zakladateľ pritiahnuť ľudí, stačí mu rozšířit správu, že v kostole sa dejú zázraky.“

Hojnosť prorokov a zázračných liečiteľov je pre Kongo príznačná. Vystupujú v masmédiách, liečia smrteľné choroby a rôznymi spôsobmi vyháňajú zlých duchov. Niektorí z nich

dosiahli celonárodnú slávu a chýr o nich prenikol aj do zahraničia. Medzi nich patrí prorok Mathieu Mputu. Na stretnutie s ním som sa vyslovene tešil. Prijal nás v malom domčeku, postavenom z bambusových palíc.

„Tu nebývam, iba prijímam pacientov. Táto konštrukcia je veľmi vzdušná, je to taká miestna klimatizácia,“ povedal prorok a zasmial sa na svojom vtipe. Na stolíku mal pred sebou položenú Bibliu. V ruke držal prorockú palicu. Oblečené mal dlhé rúcho podľa vzoru svojich starozákonných predchodcov. „Ja liečim ľudí a vyháňam diabla modlitbami, teda pomocou Ducha Svätého. Väčšinou stačí zlým démonom rozkázať a oni telo postihnutého opustia. Takisto komunikujem s Bohom pomocou anjelov a vidím to, čo normálni ľudia nevidia. Jeden deň v tuženi neliečim. Oddychujem na hore, kde pomocou modlitieb naberám liečivú silu.“

Mputu je absolventom univerzity – vyštudoval sociológiu. Tvrdí, že po úspešnom ukončení štúdia sa stal svedkom zázraku, ktorý zmenil jeho život: „Keď som sa modlil v horách, zjavil sa mi anjel. Povedal mi, že som vyvolený na to, aby som na zemi rozšíril ríšu Božiu. Najprv som odmietal, veď to je

nadľudská úloha. Napokon som však súhlasil. Vôli Božej predsa nemožno odporovať. Teraz liečim a kážem v mene Ježiša Krista.“

Mathieu Mputu už absolvoval turné vo Francúzku a navštívil aj Moskvu. Údajne tam uzdravil ľudí s nevyliečiteľnými chorobami. Živo sa zaujímal o to, či aj na Slovensku pôsobia proroci. Chcel, aby som mu našiel nejakého, ktorý by ho pozval a prípadne mu zaplatil letenku. Nesmelo som mu povedal, že na Slovensku už proroci vymreli. Aspoň si to myslím. U nás ich funkciu prevzali politici!

Úryvky z knihy, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Ikar.