Vyhľadávanie
Ján Markoš: Medzi dobrom a zlom. 16 etických dilem, pred ktorými môžete raz stáť i vy
Bratislava: N Press, 2020
Ján Markoš v knihe Medzi dobrom zlom naznačuje postupy, ako pomôcť človeku v jeho jedinečnej konkrétnej situácii k možnému rozhodnutiu. No nezbavuje človeka jeho najvlastnejšej (a najťaživejšej) slobody rozhodnúť sa sám za seba. Nie je spasiteľom, len zvestuje...
V krízovej dobe býva človek vystavený ťažkým morálnym dilemám, doterajšia hodnotová orientácia akoby nestačila, naša ľudskosť sa podrobuje vážnej skúške. Hľadáme a očakávame – najlepšie instantnú – pomoc od múdrejších. Ak sa etickým otázkam venuje vyštudovaný filozof, navyše pobozkaný evanjelickou teológiou, pripadá nám to len prirodzené. Ak ide popritom o šachového veľmajstra, zdá sa, že náš pohon na konečné odpovede na najpálčivejšie otázky dobrého života sa nemôže skončiť prehrou. Všetci sme v kútiku duše tak trochu modloslužobníkmi Rozumu.
Vznešená trojica – filozofia, evanjelium a logika – nás pozývajú priamo doprostred bojiska o dôstojnosť (aj slovenského) človeka 21. storočia. Ak si však myslíte, že stačí nastaviť ruku, otvoriť ústa a jednoducho skonzumovať hotové etické návody, hlboko sa mýlite. Autor vám síce podáva ruku – ako by ju mal podať každý blížny svojmu blížnemu v núdzi –, ale pečené holúbky vám do úst nepadnú. Skôr surové etické dilemy, dávkované šachovou logikou – v štyroch tematických kapitolách po štyri dilemy, doplnené štyrmi esejami, ktoré zrozumiteľným jazykom osvetľujú konkrétny problém v najaktuálnejšom spoločenskom kontexte, a čo je nesmierne originálne a odvážne, autor sa dotýka predovšetkým našej, slovenskej reality.
V Indii, kde šach pravdepodobne vznikol, je číslo štyri považované za posvätné; rovnako hracie pole i hra samotná symbolizuje interakciu rôznych foriem energií v dráme života. Hracia doska je de facto bojovým poľom. A my v otázkach hodnôt vždy zápasíme o seba samých...
Sokratovský zámer
Bioetika, sloboda prejavu, spoločnosť, pandémia – to sú štyri zápasnícke ringy, v ktorých si môžeme zmerať silu svojich hodnotových presvedčení. Napokon agón, zápolenie u starovekých Grékov predstavoval princíp stupňujúci lásku k životu. Najväčším zo zápasníkov a milovníkov bol práve Sokrates, ktorý privádzal človeka cez problémové otázky k rozhovoru a skúmaniu seba samého. Zámer Jána Markoša je teda vskutku sokratovský.
V úvode svojej knihy férovo priznáva osobné hodnotové presvedčenia, z ktorých pri vlastnej reflexii dilem vychádza, zároveň však neponúka zaručené odpovede a otvorene sa prizná k svojej „učenej nevedomosti“. A aj napriek zdôrazňovaniu, že relevantná diskusia má byť založená výlučne na racionalite a vedeckých faktoch, nie na pocitoch, intuícii či vierovyznaní, akoby predsa len cítil, že pri životných rozhodnutiach má hlavné slovo konkrétna situácia.
Existenciálny spor medzi presvedčením (podkutým faktami) a situačnosťou nám u Markoša predstavuje človeka v konečnom dôsledku ako paradox žijúci v medzipriestore medzi dobrom a zlom. Preto každý jeden z problémov, či už ide o otázku interrupcií, transrodovú problematiku, sexuálne obťažovanie a mentalitu niektorých (aj známych) slovenských mužov, eutanáziu, environmentálne problémy alebo aj súčasnú vírusovú pandémiu, predstavuje autor s jeho pro et contra. Priebežne zhŕňa fakty osvetľujúce dilemu, a to s cieľom naznačiť postupy, ako pomôcť človeku v jeho jedinečnej konkrétnej situácii k možnému rozhodnutiu. Nezbavuje tak človeka jeho najvlastnejšej (a najťaživejšej) slobody rozhodnúť sa sám za seba. Nie je spasiteľom, len zvestuje...
Nahota slovenskej spoločnosti
Okrem podnetných úvah o tom, ako súvisí lož s dehonestáciou, upretím slobody a urážkou na cti druhého, ale i seba samého, rozvíja Markoš aj úvahy o hraniciach slobody slova vo virtualite. Tu sa ukazuje nahota slovenskej spoločnosti, potreba reformy filozofie výchovy s dôrazom na kritické myslenie, na etiku komunikácie, ktorej akútnosť sa odráža nielen v neschopnosti slušnej komunikácie zo strany bežného občana, ale aj inštitúcií (facebookové príspevky Polície SR a pod.). Tento problém má však hlbšie korene – sme veľmi mladý, konzumne nenasýtený samostatný štát, ktorý stále nepochopil, že nič nie je zadarmo; oslobodenie od minulého režimu sa zaobišlo bez násilia a obetí, a mnohí majú pocit, že sloboda len tak padá do lona každému, keď sa prášia staré kabáty...
Nie sme dostatočne pripravení kriticky myslieť a triediť, rozoznávať relevantné informácie, dokonca sa táto naša bezbrannosť a naivita podáva ako na zlatom podnose veľkým technologickým firmám, ktoré dokážu analytickými nástrojmi vyhodnotiť náladu spoločnosti, ovplyvňovať správanie užívateľov sociálnych sietí alebo dokonca aj politické smerovanie krajiny. Nie sme však vyrovnaní ani s nedávnou minulosťou (kap. Bývalý dôstojník ŠtB). Osobne si myslím, že toto je jeden z koreňov dlhodobo vulgárnej politickej atmosféry (predseda Národnej rady s mafiánskymi kontaktmi, z konkubín poslankyne, nevyzretá osobnosť premiérom, brutálne spochybnená apolitickosť justície atď.).
Bez tvrdej práce to nepôjde
Ján Markoš neobchádza ani aktuálnu pandemickú krízu, snaží sa zaujať chápavé stanovisko k určitým politickým rozhodnutiam a vyzýva k ich pokojnému prijatiu (príspevky publikované počas prvej vlny) – ktovie, čo by autor povedal na neskoršie opatrenia, ktoré evidentne viedli k porušovaniu ústavných práv, ochrany osobných údajov a pod.
V kapitole, ktorá sa venuje hľadaniu vinníka koronakrízy (Boh? Gaia? Čína?), autor formuluje dva princípy pre lepšiu budúcnosť, ktoré vyrastajú z jeho presvedčenia, že „demokracia je vskutku imunitou proti spoločenským tragédiám“ (s. 290). Chce sa mi však pripomenúť práve prípad Sokrata a upozorniť, že nekritické (aj keď dobromyseľné) preceňovanie demokracie môže viesť k neželanej zaslepenosti voči slabinám každého (aj demokratického) spoločenského usporiadania.
Zároveň v našom slovenskom politickom kontexte treba povedať, že niekedy to hľadanie viny (odhliadnime teraz od koronakrízy) nie je také ťažké, ale vyhliadky na nulové možnosti spravodlivej nápravy zabíjajú akúkoľvek vieru v ideály skutočne demokratickej spoločnosti.
Možno sme dosiahli „slobodu od“ istej ideológie, ale musíme tvrdo pracovať na vlastnej „slobode k“ sebaurčeniu aktívnej občianskej spoločnosti na základe demokratických princípov, k politickej bdelosti, k určovaniu hraníc moci informačných technológií, médií atď. Jednoducho, každé jedno autorovo záverečné odporúčanie svedčí o jednom – ak si chceme uľahčiť orientáciu v etických dilemách našej súčasnosti, je nevyhnutné byť aktívnym, kriticky mysliacim občanom, pretože mnohé – aj naoko veľmi intímne – dilemy sú dieťaťom ducha spoločnosti, v ktorej žijeme... Tzn. musíme byť ochotní prácne si vyhľadávať, triediť informácie, vykresľovať si kontexty, pochybovať, aj keď ani toto nám nezaručí stopercentne dobré (nadčasové) rozhodnutie.
Sme časové existencie určované konkrétnymi situačnými parametrami, preto sa môžeme k takzvanému dobru viac-menej úspešnejšie približovať. Šikovným nástrojom sú práve myšlienkové experimenty a požiadavka vcítenia sa do konkrétnej situácie či úlohy, postavenia.
Bytostná nadradenosť etiky
Autor je pozoruhodne kultivovaný muž, ktorý svojimi úvahami nad aktuálnymi spoločenskými problémami realizoval aj sondu do svojej osobnosti. Kiežby sa cieľ jeho knihy, t. j. prispieť k hľadaniu blízkosti, ku kritickému mysleniu aj v oblasti morálnych hodnôt, uskutočnil práve prostredníctvom tohto pozvania k vnútornému rozhovoru. Možno by sme boli vnímavejší a ostražitejší aj voči realite politických manipulácií skrz etické problémy.
A ktovie, možno by sme jedného dňa skutočne zažili ten pocit, že sme dostatočne zrelý národ, ktorý dokáže nielen sebe, ale najmä politikom pripomenúť, že sú poslanci, t. j. poslaní hájiť záujmy občanov, nie finančných skupín či nebodaj svoje súkromné. Totiž poslanie znamená vnímanie ontologickej (bytostnej) nadradenosti etiky nad chytrými manažérskymi stratégiami.
Eva Dědečková (1988)
Filozofka a publicistka. Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. V súčasnosti pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka a Friedricha Nietzscheho.
Ján Markoš
Foto: Denník N / Kateřina Markošová
