Medzi pohľadom psa a bielymi škvrnami

Večnou, fatálne neriešiteľnou témou románu Ladivine je vzťah medzi deťmi a rodičmi.

Marie NDiaye: Ladivine

Preklad: Ivana Dobrakovová

Bratislava: august august, 2021

 

Martin Derner, autor obálky, sa svojím vizuálnym spracovaním postaral o citlivé, presné a zároveň neurčité vyjadrenie toho, čo tvorí myšlienkové bohatstvo románu oceňovanej francúzskej spisovateľky Marie NDiaye.

Na obálke slovenského vydania francúzskeho románu Ladivine je pes. Obraz možno trochu smutného, no plne sústredeného, pozorujúceho psa vytvára úzadie pre titulné grafické riešenie spočívajúce v bielych, hustých, ledabolo rozvrhnutých, nespájajúcich sa škvrnách.

Nesúrodosť, ktorú vytvárajú biele škvrny pred očami psa, predstavujú v rozprávaní emócie hlavných protagonistiek – Ladivine, Clarisse a opäť Ladivine. Hoci princípom literatúry vo všeobecnosti je, že pracuje s emóciami, len máloktorá próza ich dokáže rozvrhnúť v takej vnútornej zložitosti, ako to robí román Ladivine. Všetky tri postavy zažijú kruté životné udalosti, no na románe nie sú zaujímavé práve tieto udalosti, ale beznádejná snaha ich pochopiť.

 

Sofistikovaná hra s emóciami

V hre je neustála súbežnosť viacerých úrovní vnímania, ktorá produkuje v každom momente celý inventár emočných odtienkov – (napr.) nenávisť, pohŕdanie, slabosť, rozostrenie, odpor i zúfalstvo. Tento rozpad však zachytáva Ladivine pokope, v jednom úsmeve, v jedinom pohľade: „Richard sa nenávistne zachechtal. Snažil sa, pomyslela si Clarisse, k nenávisti pripojiť pohŕdanie, ale bolo to nad jeho sily: opovrhol možnosťou usadiť sa v takom slabom srdci a jeho rozostrený, odporom naplnený pohľad ho v sebe zúfalo hľadal, aby sa posilnil.“ (s. 71)

Obsahovou náplňou sofistikovanej hry s emóciami sa stáva jedna z takpovediac odvekých tém. Nie je to v prvom rade láska, hoci jej hľadanie zohráva v románe nemalú úlohu. Nie je to ani smrť, napriek tomu, že vyrovnávanie sa s ňou určuje od istého momentu smer diania. Večnou, fatálne neriešiteľnou témou románu Ladivine je vzťah medzi deťmi a rodičmi. Rodičovský vzťah produkuje automatický pocit zodpovednosti, povinnej náklonnosti, nutnej lásky, pričom práve automatizmus tohto pocitu vyvoláva obranné mechanizmy vzdoru, odporu, ktorý môže prerásť do pohŕdania i nenávisti. A spätne, popieranie svojho predurčenia, vzťahu k vlastným rodičom, tento konflikt nevymazáva, naopak, vyvoláva len ďalší pocit zlyhania. Ide o rozpor neriešiteľný v jedincovi, ale prenáša sa aj z generácie na generáciu.

Marie NDiaye týmto spôsobom zahusťuje situácie emočnými smietkami, preskupujúc ich do prekvapivých kombinácií, vďaka čomu vytvára špecifické, vnútorne protirečivé varianty ako „nenávistný smiech“, „pokorný, pietny strach“, „posvätná hrôza“ , „absolútna a preto vágna láska“ či „šťastie ako trest“. Gro rozprávania spočíva v prísnych seba-psychoanalýzach postáv, no či už je to Ladivine, Clarisse alebo Ladivine, každej chýbajú kompetencie svoje pozorovania vyhodnocovať, každá hľadá vlastné šťastie až príliš dychtivo, rovnako ako dychtivo, rýchlo a úsečne v každom momente dýcha.

Hoci je pravda, že Ladivine, Clarise i Ladivine vnímajú svet identicky rozporuplne, vlastnú pozíciu v ňom prežívajú vždy nanovo, v každom prípade po prvýkrát. Trik, ktorý autorka tak majstrovsky predvádza, spočíva v umení nepovedať tú istú vec dvakrát, nepovedať ju rovnako. Nezabúda na myšlienkovú nadstavbu, no zároveň si je vedomá, že bolesť každej postavy je vždy nová, autentická, v ich vlastnom prípade jedinečná. Pretože ak sa v niečom na našich predkov ponášame, tak najväčšmi v tom, čo sami nevidíme, čo si sami nevieme uvedomovať, čo sa nám vo vlastnom vnímaní rozteká.

 

Pes v texte i nad textom

Dôvodom, prečo aj takto rozorvaný príbeh plný nespojiteľných škvŕn, o ktorých ťažko tušiť, odkiaľ prišli a ktorých hustota prezrádza ich nepoddajnosť, dôvodom, prečo príbeh Ladivine pôsobí vskutku prirodzene a číta sa ľahko, je pes. Vytvárajúci úzadie, zosobňujúci či už vyššiu ideovú, alebo naopak hlbšiu nevedomú úroveň.

Faktický výskyt tohto psa v rámci príbehu je strohý, niekto by dokonca mohol povedať, že keď sa tu a tam vyskytne spravidla opustený pes, pôsobí to ako päsť na oko. Jeho prítomnosť však možno vidieť aj v širšom meradle. Je možné myslieť na to, že sa nachádza v každej situácii, v každom momente, na každom mieste rozprávania, len príbeh naň neupriamuje tak často pozornosť. Rovnako je možné vnímať tohto psa – smutného, ale verného, vždy pripraveného, pozorného a oddaného – ako zhmotnenú predstavu hlavnej rozprávačky. Nie Ladivine ani Clarisse, dokonca ani Ladivine, ale rozprávačky vytvárajúcej fikčný svet, v ktorom Ladivine a Clarisse môžu vzniknúť a v ktorom dostávajú šancu byť pochopené.

 

Daniel Domorák (1990)

Vyštudoval na Trnavskej univerzite pedagogiku, učiteľstvo slovenskej a nemeckej literatúry. V Ústave slovenskej literatúry SAV sa stal súčasťou tímu venujúceho sa novej, existenciálnej a performatívnej poetike. Je autorom monografie Stimuly existencie (2020). Pracuje pre Literárne informačné centrum. Tvorivo sa podieľa na produkcii autorského divadla, literatúry a hudby v nezávislom zoskupení DEMOscéna, v putovnom divadle TROPOS, v kultúrnom centre Malý Berlín a na Hrade Červený Kameň.

 

Zdroj fotografie: NY Times

  • Medzi pohľadom psa a bielymi škvrnami  - 0