Deti nie je ľahké naučiť počúvať a s mladými dospievajúcimi ľuďmi nie je jednoduché vychádzať, no napriek tomu sa to dá. Od rodiča si to vyžaduje veľkú dávku empatie a citlivosti.

Skúsené psychologičky Adele Faber a Elai- ne Mazlish predkladajú rodičom návod na praktické, zrozumiteľné a erudované zaobchádzanie so svojimi deťmi. Vo svojej publikácii Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Ako počúvať, aby nám deti dôverovali (CPress 2012, preklad J. Klaudová) poskytujú množstvo rád, ktoré neostávajú len v teoretickej rovine, ale súčasťou sú i názorné ukážky simulovaných situácií. Pomáhajú naučiť sa správne komunikovať, odmeňovať, karhať, a hlavne, výchovne usmerňovať bez kriku a hrozieb tak, aby z detí vyrástli rozumné, samostatné a slušné bytosti.

Okrem iného sa dozvedáme, ako pomáhať deťom, aby sa so svojimi pocitmi vyrovnali, pochopili ich a následne prijali. Dôležité je, aby dokázali vlastné emócie ovládať a nie sa nimi nechali unášať. Musia získať pocit, že ich počúvame, venujeme im pozornosť a vysvetľujeme to, čomu ešte nerozumejú. Základným pravidlom je v tomto prípade vysvetľovať a komunikovať o všetkom, čo zažijú. Kniha nás učí i to, ako dosiahnuť spoluprácu, ako k deťom pristupovať tak, aby nás počúvali a robili to, čo od nich vyžadujeme. V mnohých prípadoch je riešením zmena prístupu. Nikdy ich nesmieme osočovať, ak chceme, aby niečo urobili. Radšej by sme im mali situáciu, ktorú chceme vyriešiť, popísať. Napríklad, je nevhodné vetu formulovať takto: „celý deň si so psom nešla von, nezaslúžiš si mať domáce zvieratko“ – prístupnejšie je povedať to nasledovne: „vidím Azora, ako tancuje pri dverách a chce ísť von“. Deti treba chváliť a podporovať vo všetkom pozitívnom a nepoukazovať na ich nedostatky. Nevyzdvihujeme situácie, v ktorých nešikovnosť prevláda, ale ak sa nášmu potomkovi niečo podarí, treba ho pochváliť. Naučiť sa správať takýmto spôsobom vyžaduje cvik a sebazaprenie. Rodič musí často v kritickej situácii nájsť tie správne slová, a to nie je jednoduché. Odmenou mu však bude samostatné a sebavedomé dieťa, ktoré dokáže hovoriť i o tom, čo ho trápi. Musí pochopiť, že vzťah rodič–dieťa je vzájomný sled povinností a práv, a tie je potrebné rešpektovať. Súčasťou textu sú komentáre, otázky a rôzne príbehy. Rodič sa prostredníctvom často kladených otázok dozvie odpovede na vyskytujúce sa praktické problémy a získa tak manuál na ich riešenie.

Kniha je právom uznávaná svetovými psychológmi, psychoterapeutmi a rodičmi na celom svete. Siahnuť by po nej mali najmä matky a otcovia, ale vhodná je aj pre ľudí s problémovými vzťahmi, pretože pomáha vidieť každodenné konfliktné situácie z iného pohľadu. Skúsené psychologičky stavili na jasný a zrozumiteľný prístup, nenahraditeľné praktické ukážky, a predovšetkým, overené výsledky.

 

Ako rodičia túžime po tom, aby nás deti potrebovali, ale túžbou tínedžerov je nás nepotrebovať“. Tak znie zásadný a nie jediný konflikt medzi rodičmi a deťmi v období dospievania. Autorky sa nás preto snažia bezpečne previesť nad priepasťou, čiže pubertou našich detí bez pádu do rokliny citových zranení. Na jednej strane stojí tínedžer so svojimi starosťami, ktoré rodičom pripadajú bezvýznamné, a na strane druhej je pracujúci rodič, ktorý rieši najmä praktické problémy. Ak chceme vytvoriť spojenie medzi dvoma úplne odlišnými stranami, musíme v prvom rade ustúpiť a začať akceptovať, že dospievajúci svoje problémy vníma ako zásadné. Budovaním tohto mosta sa postupne dostaneme stále bližšie k svojim deťom a časom nás i ony začnú chápať, tolerovať a možno dokonca počúvať.

Dospievajúci mladí ľudia sú citlivé bytosti, omnoho vnímavejšie voči svojej osobe, ľahko sa urazia a takpovediac nevedia, čo so svojimi pocitmi, ktoré sú v tomto období intenzívne. Na prvý pohľad sú nepríjemní, egoistickí a drzí. Keď sa však prizrieme bližšie, zistíme, že vlastne len citlivo reagujú na svoje okolie. Možno i preto by mal mať každý tínedžer na čele nápis „fragile“ (krehký). Ako hovoriť, aby nás tínedžeri počúvali (Ako počúvať, aby nám tínedžeri dôverovali) (CPress 2013) je pokračovanie rovnomennej knihy o deťoch, tentoraz z prostredia dospievajúcich mladých ľudí, ktorú pripravili rovnaké autorky. Toto obdobie so sebou prináša nové problémy, publikácia je preto určená práve pre aktívne matky a otcov, ktorí si radi doplnia svoje vzdelanie a získajú praktické rady. Vychádza zo skutočných sedení s rodičmi a tínedžermi, je plná ich rozhovorov a príbehov zo života. Prináša konkrétne skúsenosti rodičov, ktorí si tieto rady vypočuli a naučili sa ich používať. Iné je čítať riešenia problémov, ktoré sú len hypotetické, a iné je vyrovnávať sa so skutočnými deťmi a problémami. Naučia nás vžiť sa do pocitov tínedžera a nevyhýbajú sa témam, ako trest a pokarhanie, dôležitosť kamarátov, sex a drogy.

Osobne nemám rada knihy, ktoré prinášajú rýchle a lacné riešenia problémov. Zväčša ide o podvod zneužívajúci slabosť a naivitu ľudí s rôznymi problémami. V tomto prípade je mi publikácia sympatická, pretože sa nesnaží o zázraky za pár dní. Celý proces prístupu k deťom, či už v predškolskom veku alebo tínedžerom, je hlavne o pomalých a postupných krokoch smerujúcich k obojstrannej spokojnosti. Ak chce niekto napraviť svoje vzťahy, musí si v prvom rade uvedomiť, že to nie je možné za jeden deň. Ide o postupný proces a táto kniha môže byť dobrým radcom.