Vyhľadávanie
Asi sotvaktorej krajine z bývalých satelitov tábora mieru rozumieme tak málo ako Rumunsku. (Nehovoriac, že sa o to vlastne ani neusilujeme.) Krajinu i národ vnímame viac-menej na základe niektorých vonkajších znakov a okolností, ktoré nie sú vždy pozitívne. A ako vyplýva z knihy významného rumunského historika Luciana Boiu Rumunsko, krajina na hranici Európy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram (preklad Hildegard Bunčáková) koncom minulého roka, aj samotní rumunskí odborníci a intelektuáli sa po celé stáročia intenzívne usilujú porozumieť nielen svojmu historickému vývinu, ale vôbec sami sebe, krajine, ľudu: identifikovať sa.
Kam teda zaradiť Rumunsko a Rumunov? Sú to Balkánci, potomkovia Rimanov, Dákov, či ich vďaka ortodoxii treba zaradiť do východoeurópskeho priestoru? Alebo do strednej Európy, kam jeho sedmohradská časť neodmysliteľne patrí? Nakoľko je potrebné hlásiť sa k osmanskej tradícii a civilizácii, ktorá krajinu dlho ovládala a ovplyvňovala mentalitu i kultúru národa, krajiny? Alebo podobne prítomný vplyv gréckej civilizácie?
Pravdaže, každé historické obdobie preferuje niečo iné. Ale Rumun je citlivý predovšetkým na to, aby ho nezaraďovali na Balkán, napokon ani geograficky tam nepatrí (Balkán sa z geografického hľadiska ráta od Dunaja na juh), no nikto si netrúfne poprieť mentálnu príslušnosť aj k Balkánu. Pokiaľ ide o jazyk, nemožno zas poprieť, že Rumuni patria do veľkej skupiny románskych jazykov. Napokon sú aj jediným románskym národom, ktorý si vo svojom mene ponechal meno bývalých vládcov sveta, pripomína Lucian Boia. Na druhej strane uvádza: „Kým na Západe prekvitala renesancia, oni boli integrovaní do slovanskej kultúry Východu cez pravoslávnu cirkev.“
Boia vo svojej knižke, ktorá je určená skôr pre cudzinca než pre domáceho čitateľa, sleduje príbeh svojho národa i krajiny od dávnej histórie až do dnešných dní. To znamená, že vedeckosť musí ustúpiť eseji (nie však legende), aby sa takmer dvetisíc rokov vmestilo do pomerne útlej knihy. No v žiadnom prípade nevybočoval z rámca odbornosti a dôveryhodnosti historických faktov. V rôznych obdobiach sa zvádzali polemiky medzi rumunskými intelektuálmi o prapredkov: Rimania, Dákovia, Trákovia, Dákorománi…? Autor národ neglorifikuje, ani neľútostí nad jeho historickými nešťastiami. Pozerá sa kriticky, s nadhľadom a pousmeje sa nad všetkými kvalifikovanými poznatkami o pôvode Rumunov. Lebo: „Ľud nie je niečím navždy daným. Je to premenlivá syntéza. A v každom prípade kultúrna, nie biologická. Dedičstvo predkov sa postupne rozplýva a prítomnosť je prítomnejšia ako minulosť. Súčasné súvislosti sú dôležitejšie ako pôvod. Predkovia už nemajú takú váhu sami osebe, ako skôr tým, ako ich využívame na vymedzenie našej identity. Je viac ako isté, že dnešní Rumuni sa viac podobajú na Angličanov (i keď sa od nich veľmi odlišujú), než na Dákov alebo Rimanov. Na posledne menovaných sa nepodobajú vôbec: sú to ľudia, ktorí žili pred dvetisíc rokmi a mali úplne inú mentalitu a iný spôsob života ako my, dnešní ľudia.“
V pohľade do panteónu autor hovorí: „Najslávnejším Rumunom je gróf Dracula. Po jeho boku môže stáť už iba Ceaušescu. Cudzinci, ktorí o Rumunsku takmer nič nevedia, poznajú prinajmenšom tieto dve mená. Dvojica Dracula – Ceaušescu je pre nich akoby najkoncentrovanejším výrazom rumunského panteónu… nie je to azda priveľa?“ Aj na toto chce Boiova kniha odpovedať, upozorniť, že rumunský panteón a rovnako aj súčasnosť má množstvo iných osobností.
Myslím si, že Boiova kniha je užitočná nielen pre poznanie rumunských reálií a súvislostí, ale znamená tiež poučenie, ako by sa dalo a malo formovať aj naše historické zrkadlo. A náš panteón.
