Medzihmla sa vkradla do ulíc malomesta
Už po desiatykrát sa mesto Lučenec, živoriace na južnom okraji Slovenska a periférii záujmu celého sveta, stalo dejiskom nezvyčajného podujatia, ktoré ho dostane vždy v predvianočnom čase na chvíľu na pomyselnú kultúrnu mapu. Niežeby sa tu inokedy nič nedialo. Aj vďaka vzniku remeselného pivovaru Franz hasiaceho aj kultúrny smäd sa už do mesta dostala doslova svetová hudba v podobe americkej speváčky Shayni Steele alebo jej krajana gitaristu Bila Frisella. Na jar sa sem chystá Marc Ribot.
 
Medzihmla však nie je prioritne o hudbe, ale hlavne o literatúre a vizuálnom umení. V posledných ročníkoch začína prevládať to druhé, čo akoby prekážalo miestnym, ktorí začali festival na svoju škodu tak trochu zanedbávať. Ale ako sa zvykne u nás vravieť, aj s návštevnosťou je to „na Lučenec dobré“. V desiatom ročníku sa aj vďaka finančnej podpore z Fondu na podporu umenia a ľudskej, materiálnej i priestorovej podpore miestnej samosprávy organizátori rozšupli a priniesli pestrý program. Prvýkrát sa Medzihmla konala dva dni a niesla sa tak ako posledné ročníky v jednej téme. Tohto roku mali padať rôzne tabu.
 
Intenzívna zmes pre všetky zmysly
V piatkový večer sa konalo slávnostné otvorenie v bývalej radnici, v dnešnom mestskom múzeu. Za festivalový tím vystúpil nepísaný riaditeľ festivalu, spisovateľ a scenárista Peter Balko, po ňom grafický umelec Dávid Koronczi. Ten publikum pripravil na nálož, ktorú im spolu s ďalším kurátorom Jurajom Mydlom nachystali v podobe audiovizuálneho predstavenia nazvaného OMG.

Keďže patrím už k strednej generácii, plynulo som sa presunul do priestorov radnice, kde sa naskytli možnosti na milé stretnutia, ale aj diskusie o tom, ako sa úspešne rúcali tabu v prezentovanom bloku. Táto rozprava nám vydržala ešte aj pri remeselnom pive v kultovom hostinci U Čierneho orla do záverečnej. Keďže sa nám nejavila ako ukončená, zakotvili sme u kamaráta doma pri domácom pive. Uťal ju až spánok, ktorý sa prihlásil o slovo v skorých ranných hodinách.
 
V zadymenej literárnej manéži
Sobotný program našťastie začínal až popoludní. V kaviarni Café Lehár, ktorá ako jediná úspešne pripomína časy, keď sa budova Reduty otvárala – búrlivý raný kapitalizmus. Nielen vďaka secesnému interiéru, ale aj za pomoci hustého cigaretového dymu sme sa ocitli v literárnej kaviarni kdesi v Paríži na začiatku dvadsiateho storočia. Literárny cirkus KK Bagalu priniesol čiernohumornú zmes autorov, nad ktorými drží svoju krotiteľskú – pardon – vydavateľskú ruku Koloman Kertész Bagala. Ako správny principál vybral to najlepšie zo svojej „stajne“ a divákom naservíroval presnú dávku drzosti, ale aj radosti. Predstavili sa pisateľ útlych čiernohumorných knižiek Václav Kostelanski, novozámocký rocker Balla – tvrdiaci svojím posledným titulom, že je mŕtvy – a aforista Tomáš Ulej.

Po skončení sa noví príchodzí zo všetkých slovenských strán mohli ísť pozrieť na reprízu piatkového predstavenia. Hlavný program sa konal v nefajčiarskej Tančiarni a pivovare Franz. Organizátori spojili dokopy v názvoch podnikov rozdelené meno maďarského skladateľa v mladosti pôsobiaceho v miestnom vojenskom orchestri. Jeho odkaz je v Lučenci veľmi silný, o čom svedčia názvy pív v miestnom pivovare. Všetky dostali meno po jeho operetách. Vo vstupnom priestore rozložil stánok miestny kníhkupec. Po bokoch mu robili spoločnosť Amnesty international a predajcovia vinylov. Mňa však zaujímal program v hlavnej sále. Pri jeho tvorbe si dali organizátori záležať. Bol rôznorodý a predsa homogénny.
 
Lepšie sa popasovať s témou
Katarzyna Surmiak-Domańska, poľská reportérka a spisovateľka, porozprávala, ako vznikla jej kniha Ku-klux-klan: Tu býva láska. Opisuje v nej rasizmus skrytý za rodinné hodnoty. Prekvapivo sa diskusia začala dostatočne dotýkať bolestivého tabu. Dovtedy šlo skôr o smutno-veselé historky z autorkinho putovania po Amerike, kde sú všetci milí a priateľskí, len trochu viac rasistickí. Pri vystúpení stand-up komika Michaela Szatmaryho som si nechtiac viackrát spomenul na knihu Vojde kôň do baru. Neváhal sa totiž vysmievať z vlastného vierovyznania a hrýzť do stereotypov. Na rozdiel od hrdinu knihy svoje publikum výrazne šetril. Našťastie.

Autorsko-herecká dvojica Lýdia Ondrušová & Veronika Malgot priniesla vlastné skúsenosti a pocity do improvizovaného divadelného predstavenia Samson. Hlavná hviezda festivalu „afrosamuraj“ Alxndr London prišiel na Slovensko prvýkrát a hneď išiel so svojou kožou doslova na trh. Pestrou zmesou štýlov predviedol pre mnohých nezabudnuteľný zážitok. Pre vytrvalcov zakončila Medzihmlu tanečná párty v podaní samotných organizátorov. Ja som radšej už trielil domov. Jedna prebdená noc stačila.

Ako teda zhodnotiť jubilejnú Medzihmlu? Organizátori sa úspešne popasovali s rozrasteným formátom, o trošku menej podľa môjho názoru so samostatnou témou Tabu. Chcelo to viac hrýzť. Na druhej strane bola skladba programu pomerne odvážna. Medzihmla by pravdepodobne dokázala obohatiť program aj v kultúrne prehustenej Bratislave alebo Košiciach. Teším sa na jej ďalšiu dekádu, uvidíme, kam vykročia organizátori dospievajúci spolu so svojím „dieťaťom“.
 
Vojto Lošonský