Vyhľadávanie
Román Med a Blen prozaika, esejistu, básnika a maliara marockého pôvodu píšuceho po francúzsky, ktorý je považovaný za jedného z najprekladanejších frankofónnych autorov súčasnosti, Tahara Ben Jellouna je už jeho piatym dielom preloženým do slovenčiny.
V 90. rokoch 20. storočia mu vyšli tri knihy – dielo Alberto Giacometti: 20. storočie, 1992 (Alberto Giacometti, 1991 v preklade Igora Navrátila, román Svätá noc, 1993 (La nuit sacrée, 1987) v preklade Vladimíra Dudáša, za ktorý získal Ben Jelloun prestížnu Goncourtovu cenu, a esej didaktického charakteru Deťom o rasizme, 1998 (Le racisme expliqué à ma fille, 1997) v preklade Evy Piovarcsyovej. V roku 2018 vyšiel v preklade I. Navrátila aj román Manželstvo pre potešenie, 2018 (Le mariage de plaisir, 2016). Už tento skromný výber Ben Jellounových diel preložených do slovenčiny zachytáva prítomnosť spoločensky významných tém v tvorbe autora, ktorý na pozadí silne nábožensky založenej marockej spoločnosti zobrazuje problematiku rasizmu, nerovného postavenia žien, sexuality, medziľudských vzťahov, prisťahovalectva či identity. Záujem autora o spoločenské dianie dokazuje aj skutočnosť, že pravidelne prispieva do rubriky časopisu Le Point venovanej kultúrno-spoločensko-politickým aktualitám. Tahar Ben Jelloun sa aktívne venuje aj maľbe na plátno a je autorom vitráží v katolíckom kostole vo francúzskom Le Thoureil ako prvý umelec moslimského pôvodu vôbec.
Dôraz na spoločenskú angažovanosť autora nie je v tomto prípade bezúčelný. Umožňuje totiž pochopiť, že Ben Jellounove romány vo všeobecnosti vyjadrujú kritické postoje píšuceho subjektu voči tradičnej patriarchálnej spoločnosti fungujúcej na princípoch islamu. Inak to nie je ani v Ben Jellounovom najnovšom románe Med a blen. Obálka knihy slovenského vydania informuje čitateľa, že román vychádza zo skutočnosti a zobrazuje „tragick[ú] drám[u] rodiny zničenej sexuálnym predátorom“. Román tak evokuje problematiku sexuálneho násilia, ktorú v posledných rokoch reflektujú svedectvá a romány mnohých francúzskych autoriek (napr. Vanessa Springora, Lola Lafon). Aj keď je pravda, že sexuálne zneužitie dospievajúceho dievčaťa predstavuje kľúčový okamih románu, ktorý spôsobí nešťastie rodiny, nemá v ňom výlučné postavenie. Nefunkčný partnerský a medziľudský vzťah manželov v kontexte marockej spoločnosti od 80. rokov 20. storočia po súčasnosť, ktorý dramaticky poznačí samovražda ich dcéry a odhalenie jej znásilnenia, predstavuje nemenej dôležitú rovinu románového príbehu.
Blen
Román pozostávajúci zo štyridsiatich deviatich kapitol zaujme výberom perspektívy. Rozprávačmi sú striedavo hlavní hrdinovia príbehu, manželia Murad a Malika a ich dcéra Samia, z ktorých každý v trinástich kapitolách odhaľuje svoje vnútorné prežívanie. Ďalšími rozprávačmi sú emigrant Viad a synovia Adam a Moncef, pričom perspektíva posledných dvoch je zastúpená len okrajovo. Výpoveď postáv má podobu vyznania. Implicitnému poslucháčovi/čitateľovi prezrádzajú svoje životné sklamania Murad a Malika, ktorí pátrajú po ich príčinách vo svojich spomienkach, zatiaľ čo Samia hovorí o svojich bezprostredných zážitkoch v intímnom denníku. Alternácia rozprávačov osvetľuje jednotlivé čriepky rodinnej histórie, ukazuje rodinných príslušníkov z viacerých pohľadov, čím vzbudzuje súčasne náklonnosť k nim i nesúhlas čitateľa s ich konaním a zmýšľaním.
V úvode románu sa dozvedáme, že Murad a Malika obývajú „za trest“ (s. 10) pochmúrny a vlhký suterén domu bez okien, ktorý je od tragickej smrti ich dcéry pre nich „hrobom“ (s. 9). Dom tu nie je symbolom očakávaného tepla domova, ale metaforou rozvrátenej rodiny, ktorá funguje len naoko. Murad a Malika žijú sami, ďaleko od svojich dospelých synov a ich rodín, ktorí sa stránia ťaživej rodinnej atmosféry. Každodenný život manželov sprevádza vzájomná nenávisť. Malika je poverčivá, verí na zlý osud a je stelesnením rodinných a moslimských tradícií. „Moja matka je tradičná Maročanka v najkrutejšej verzii,“ (s. 176) píše vo svojom denníku Samia, zatiaľ čo Murada považuje za zbabelého a pokryteckého: „Chýba mu osobnosť, chýba mu chrbtová kosť. Potreboval by niekoho, kto by ho vzpriamil, aby bol menej ohnutý, menej podlízavý, menej povoľný.“ (s. 177)
Postavy trpia, nedokážu spolu komunikovať, trápia sa každý osamote. Čitateľ postupne odkrýva pustošivé následky Samiinej samovraždy na celú rodinu a hlodajúci pocit viny rodičov za jej smrť. A predsa sa postavy pýtajú samy seba, ako dospeli k toľkej nevľúdnosti. Kedy a ako sa manželská(e) láska/šťastie vytráca? Čo spôsobuje stratu nehy ženy a pozornosti muža? Dá sa jej vôbec zabrániť? Aj tieto otázky román nenápadne podsúva a ukazuje vo svetle rodinných a spoločenských súvislostí.
V pozadí Muradovho a Malikinho osobného príbehu sa črtá vplyv rodinnej výchovy, ktorý je v manželstve príčinou nenaplnených túžob postáv. Kým pre Murada je zásadný rozpor medzi mravnými hodnotami rodiny, v ktorej vyrastal, a fungovaním spoločnosti, pre ktorú „sa korupcia stala paralelnou a neodmysliteľnou ekonomikou“ (s. 60), Maliku definuje fanatické kopírovanie rodinných vzorcov (chorobná diskrétnosť, lakomosť, zaslepenosť), ktoré prenáša do vzťahu. Práve konkrétna výchova formujúca charakter jedinca určuje prvotnú Muradovu neúplatnosť v pozícii úradníka verejnej správy, ktorej sa však nakoniec vzdá, aby vyhovel očakávaniam, najmä nátlaku svojej ženy. Napriek zlému svedomiu sa z neho paradoxne stáva „poriadny občan, jeden z tých Maročanov, ktorí trávia život tak, že sa prispôsobujú“. Murad, s. 144) Napriek svojej prispôsobivosti, ktorá znamenala začiatok odcudzenia manželov, nedokáže Murad uspokojiť svoju manželku ani sexuálne. „Raz večer sa sťažovala, že v posteli nie je uspokojená, alebo len veľmi zriedka. [...] Neodpovedal som. Cítil som, ako sa mi penis scvrkáva, až nakoniec celkom zmizol. [...] Od tej chvíle som začal medzi nami stavať ten múr.“ (s. 25 – 26)
Pozitívnou postavou románu, ktorá sa sústavne profiluje v spomienkach Murada a Maliky, je ich šestnásťročná dcéra Samia, obeť sexuálneho predátora. V intímnom denníku opisuje svoje postrehy zo života (ľudskú biedu, posadnutosť Maročanov sexom a peniazmi, podradné postavenie žien). Potrebu písať zdôvodňuje láskou k poézii, ktorá je pre ňu útočiskom pred svetom, a preto má v jej denníku zakaždým posledné slovo. Samia nachádza potešenie v osamelosti svojej izby, osamelosti „žiadan[ej], milovan[ej], chránen[ej]“ (s. 86), ktorá je prísľubom objavenia vábivých svetov, ale aj dôvodom odcudzenia vlastnej rodine. Samiin dievčenský rozlet však náhle ukončí Kenzir (po arabsky „prasa“), ktorý si svojím záujmom o básnickú tvorbu mladých dievčat získava ich dôveru, a Samiu znásilní. Autor románu, ktorý je držiteľom doktorátu zo sociálnej psychopatológie, presvedčivým spôsobom zachytáva bezprostredné pocity obete znásilnenia. Bezmocnosť obete je o to väčšia v spoločnosti, pre ktorú cnosť rodiny spočíva neotrasiteľne v panenstve dievčaťa: „Nevkladám si cnosť tam, kde si myslíte, že ju vkladám, nevkladám si dôstojnosť medzi stehná, ale všetci vôkol mňa nástojčivo vyžadujú, aby cnosť a dôstojnosť mladého dievčaťa boli uložené práve tam.“ (s. 166)
Keďže reakciou spoločnosti je vo všeobecnosti spochybnenie obete (zosobňuje ho Malika) a mlčanie (predstavuje ho Muradova zbabelosť), východiskom sa pre Samiu stáva samovražda. Prostredníctvom Samiinej výpovede hľadá autor súcit a pochopenie čitateľov pre toto krajné riešenie: „Skúste pochopiť, čo cíti mladé šestnásťročné dievča, keď na jej telo a na jej dušu zaútočil chlipný, slizký a krutý netvor. Prestanete existovať, nemáte už nijaký dôvod ďalej žiť, robiť si plány, mať rád iných ľudí a dúfať. Všetko vám je odopreté.“ (s. 185)
Osobná a rodinná tragédia sa vpisuje do širšieho kontextu, ktorým je pokrytectvo spoločnosti, prehnitosť jej štruktúr a prispôsobivosť občanov.
Med
Med a blen nie je typom románu so šťastným koncom, preto sa môžeme oprávnene pýtať, kde hľadať pomyselnú sladkosť života vyplývajúcu z názvu románu. Jednou z odpovedí je spomínaná poézia, ktorá je pre Samiu oslobodzujúca. Túto spojitosť naznačuje jedna zo Samiiných básní, uvedená na konci 15. kapitoly. Názov románu je spomenutý aj v ďalšej Samiinej básni, ktorá sprevádza jej rozhodnutie opustiť tento svet: „Deti vetra / Prechádzajú nocou / Na viečkach mladých dievčat / Ktorých tajomstvo je skryté v letnom ovocí / Je jeho kôstkou / Med a blen.“ (s. 178)Samiiným tajomstvom je poézia a blen; poézia skrýva trpkosť jej pocitov.
Napriek svojej zatrpknutosti Murad a Malika nachádzajú čiastočnú útechu v černošskom emigrantovi Viadovi, ktorý utiekol z Mauritánie pre rasizmus Maurov voči černochom. Záver románu naznačuje, že nástrojom zmierenia so sebou i so životom môže byť prejav záujmu o druhého v ťažkej situácii, akokoľvek minimálny, no zvlášť taký, ktorý si vyžaduje prekonanie seba samého, svojich postojov a presvedčení.
Tahar Ben Jelloun prináša aj vo svojom najnovšom románe prenikavo mrazivú sondu do medziľudských vzťahov na pozadí vypuklých spoločenských javov. Výborne zvládnutý preklad románu v podaní Igora Navrátila a originálny výber jeho názvu rušia len nezrovnalosti detailov, ktoré mohli vzniknúť rovnako na strane autora, prekladateľa alebo redaktora. Nič to však nemení na tom, že román Med a blen očarí čitateľa jednoduchosťou jazyka, pravdivosťou životných situácií a pozoruhodným záberom psychologického vykreslenia postáv.
Silvia Rybárová (1986)
Vyštudovala anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po získaní doktorátu z literárnej vedy pôsobila na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. V súčasnosti pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa zameriava na súčasnú francúzsku literatúru a skúma problematiku dejín, pamäti a identity. Príležitostne sa venuje umeleckému prekladu.
Tahar Ben Jelloun: Med a Blen
Preklad: Igor Navrátil
Bratislava: Lindeni, 2022
Marocký spisovateľ Tahar Ben Jelloun (1944) Foto: Štefánia Kažimíová
